Kaja 2

Kaja 2

| 30 prosince, 2007 v 17:59

1885

Sedela som na stoličke, noha cez nohu a prezerala som si noviny. Bolo tam, že chalan z našej školy záhadne zmizol.
Spokojne som noviny zatvorila a začala obhrýzať kosť z obeda. Teda pôvodne na nej bolo kuracie mäso, ale to som mala strávené už vyše dvoch hodín. Som dobrá. Nenechala som jedinú stopu.
,,Odkedy ty čítaš noviny?" zaujímala sa mama.
,,Odmalička, nevedela si?" ,,Nie,nikdy som ťa nevidela. Dievča v tvojom veku by malo čítať skôr nejaké dievčenské časopisy."
,,Čože?" Otriasla som sa. No iste! Také hovadiny ma vôbec nezaujímajú, aj tak mám dosť starostí aj bez toho, aby som zisťovala, ako schudnúť alebo čo v tých časopisoch pre ,dievčatá v mojom veku´ ešte je. Samozrejme som to nepovedala nahlas.
,,Idem von" povedala som.
,,Už máš hotové úlohy?"
,,Nemáme nijaké."
Obliekla som si bundu a šla von.
Bolo asi päť hodín, takže teraz bolo tak trochu šero. V zimnej dobe sa stmieva skoro.
Porozhliadla som sa. Kam by som tak šla? Dnes sa nekoná žiadna akcia, takže som vlastne nemala nič na práci.
Takže kam…?
To je ono! Pôjdem tam, kam by išiel každý ako ja. Na cintorín!
Teoreticky som vedela, kde to je, ale ešte som tam nikdy nebola, čo prekvapilo aj mňa samu.
Hneď som tam netrafila, podarilo sa mi to asi na tretí pokus.
To vpredu ma nezaujímalo, išla som ďalej, tam, kde boli tie najstaršie hroby. Prechádzala som sa tam a obzerala staré náhrobky, už obohnané brečtanom. Keď som niečo zacítila.
Zavetrila som a poobzerala sa dookola. Už som zrejme moc paranoidná, ale zdalo sa mi,akoby tade prebehol pes. To sa mi nepáčilo, pes na cintoríne, nemal by tam byť. Pustila som sa ho stopovať. Bol však rýchlejší, o chvíľu som jeho stopu stratila.
Trochu rozladene som sa otočila a chcela ísť už preč, keď sa od jedného stromu ozval hlas:
,,Páči sa ti tu?" Uvedomila som si, že je chlapčenský a otočila som sa, aby som mu niečo odsekla, ako mám vo zvyku. Ale hneď ako som sa otočila, tak mi vyrazil dych. Nie tým, že tu stál len v krátkych rukávoch, ani tým, že bol na môj vkus veľmi pekný, ale pre jeho oči, na ktoré mu padala hnedá ofina. Oči, ktoré boli toľko podobné mojim, a predsa mali niečo, čím sa odlišovali od tých mojich. Taktiež jeho pach, ktorý ma poriadne dráždil, ale dával mi najavo, že tu nie som pánom ja.
Len som tam stála a zírala na neho.
,,Odpovieš mi, alebo nie?" ,,Ehm…no…páči" vykoktala som. Za normálnych okolností by som nebola takto v rozpakoch, ale za normálnych okolností by som sa nebavila s iným vlkodlakom.
,,Aj mne. Je to také tiché miesto, čo povieš?"
,,Hej."
,,Chodievaš sem často?"
,,Nie, som tu prvý raz."
,,Tak ťa prevediem. Mimochodom, som Luke." ,,Kaja." Váhavo som mu potriasla rukou.
,,Tak poď." Preskočil blízky peň a ja za ním. Kdekoľvek ma zavedie, tak mi je to jedno, konečne som našla niekoho, kto je môjho druhu! A je mi jedno, aký je!