Zívanie


    „Keď budeš i naďalej takto zívať, raz ti z úst vylezie príšera." Povedal som Martinke v ten deň, nie prvýkrát. Odpoveďou mi bolo ďalšie zívnutie.

    „Už by si ma mohol prestať napomínať. Dobre vieš, že som v noci takmer nezažmúrila oči." Urazene ostala sedieť na lavičke a zahľadela sa na biele ruže, ktoré početne rástli v malom trnavskom parku. Sadol som si k nej a zapálil si cigaretu.

    „Keby si si to kvapkanie vodovodného kohútika nezmýlila s duchom, tak by si určite zaspala."

    „Vodovodný kohútik?" namosúrene vytiahla z krabičky cigaretu a znechutene si ju pripálila. „A to plazivé šuchotanie na povale? Príliš veľa tajomných vecí sa v noci dialo, to dobre vieš. Ten dom je dom duchov. Videla som na tebe, že aj ty máš strach." Chcela ešte niečo dodať, keď ju opäť zmáhalo zívanie.

    „V streche bola diera a prievan, ktorý sa cez ňu dral, musel niečím pohybovať. Možno nejakým starým kabátom…" Onemel som a sledoval Martinkine zívanie. Naozaj som originálnejšie a zároveň príšernejšie zívanie ešte u nikoho nevidel. Všímal som si hlavne jej tvár. Ako v spomalenom filme prižmúrila pravé oko. Ľavé oko zase roztvorila až tak, že som mal strach, aby jej nevyskočilo z jamky. Čelo jej zvráskavelo ako starene a takmer ukrylo démonicky vykrojené obočie. Ústa otvorila do abnormálnej dĺžky, avšak spodná sánka sa vychýlila do ľavej strany. Ruku pred ústa si prevažne nedávala. Okamžite som sa obzeral, či nie je v parku niekto, kto by toto zívanie videl. Martinka bola nádherná žena, ale jej zívanie by vydesilo i nebojácneho chodca so psom.

    „Ak sa bude strašenie opakovať, tak sa odsťahujeme na nejaký iný privát. Nemienim celé noci počúvať, ako sa kadejaké pomätené duše zabávajú na mojom strachu. Rozumel si?" elegantne poklopala prstom po cigarete, aby z nej popol spadol na trávu. Nasadila si slnečné okuliare na oči.

    „Keď nebudeš paranoidná, tak sa vyspíš." Povedal som podráždene, pretože z malého hlúčiku oblakov vykuklo slnko a nepríjemne mi zasvietilo do očí.

    „Tak sa snaž, aby som paranoidná nebola, inak sa nevyspíš ani ty!"

    Obaja sme vyfukovali kúdole cigaretového dymu a sledovali ľudí, ktorí sa pokojne prechádzali po pestrofarebnom parku osvetlenom júnovým slnkom. Za nami zurčal potok, ktorý nádherne dotváral atmosféru krásneho letného dňa. Akosi som vyrástol z romantických nálad. Skôr som vnímal panujúci pokoj, nechutnú cigaretu a ešte nechutnejšie žeravé slnko.

    Obaja sme zahasili cigarety a zahodili ich do najbližšej popolnice. Chcel som niečo povedať, ale radšej som neveriaco pokrútil hlavou, pretože Martinka opäť znetvorila svoju tvár do polohy "zívanie". Vstal som k odchodu, pretože som túžil ukryť sa do tieňa, ktorý som si vyhliadol na lavičke pod vysokými topoľmi.

    Martinka ma chytila za lakeť a silno mnou zatriasla. Keď som sa na ňu pozrel, všimol som si, že má ústa otvorené dokorán. Myslel som si, že robí žarty, ale jej silný stisk na mojej lakti a vystrašený pohľad ma upozornil, že niečo nie je v poriadku.

    Začala chrčať a dusiť sa. Okuliare jej spadli na zem a z očí vytryskli slzy. Priskočil som k nej. Dotýkal som sa jej tváre, pretože som sa nejako dovtípil, že jej sánka ostala zaseknutá. Také veci sa samozrejme niekedy stávajú. Pamätám sa, ako raz kamarátovi seklo v krku. S naklonenou hlavou vyzeral ešte komickejšie. U Martinky to bolo iné, pretože mi záležalo na tom, aby ju podobné bolestivé nepríjemnosti obchádzali. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som položil ruku pod bradu a snažil sa jej ústa zavrieť. Ale bezvýsledne, ústa jej ostali doširoka otvorené.

    Chytil som ju za ruku, pretože som bol rozhodnutý, že musíme okamžite utekať na pohotovosť. Vstala, ale vlna bolesti ju ohla v páse a z úst jej vytryskla krv. Zdesene som pochytil mobil a za pár sekúnd zavolal záchranku.

    Keď sa jej chrčanie zintenzívnilo, položil som ju chrbtom na trávu vedľa kvetov s červenými hlavičkami. Snažil som sa zamedziť panike, ktorá ju pomaly požierala. Istotne sa jej takáto vec stala prvýkrát. Zdesene som vykríkol, keď som počul praskanie kostí a trhanie väzov. Opäť som priložil ruku pod bradu a snažil sa jej zavrieť ústa.

    Zdvihol sa mierny vánok a do tváre mi vmietol osamelé lupene farebných kvetov. Trávou zafarbenými prstami som neustále a pomaly zatláčal Martinkinu čeľusť. Nahol som jej hlavu na bok, pretože sa jej z hrdla valila krv a nechcel som, aby sa ňou udusila. Našťastie pochopila, že situácia je veľmi vážna, preto sa upokojila a zhlboka dýchala nosom. Obaja sme mali veľký strach. Zdvihol som hlavu a hľadal sanitku, ktorej zatiaľ nikde nebolo. Okoloidúci chodci sa pristavovali a dívali sa na podivné divadlo, ale neobťažovali sa prispieť svojou pomocou.

    Povolil som stisk na brade, pretože som mal pocit, že je situácia ustálená. Ihneď sa ozvalo ďalšie praskanie a trhanie čeľuste. Ústa sa jej rýchlo roztvárali do abnormálnych rozmerov. Kútiky úst sa trhali. Krvavá prasklina sa tiahla cez líca až k ušiam. V okamihu bola jej tvár znetvorená a celá od krvi. V jej ústach žblnkali krvavé vzduchové bubliny. Celou silou som jej stláčal dolnú čeľusť na svoje miesto. Akoby nejakým príšerným kúzlom sa s ňou nedalo pohnúť ani na milimeter.

    Z úst plných slín a krvi sa vynorila detská ruka a svojimi prstíkmi sa prichytila o horné zuby. Vystrašene som sa odtiahol od Martinky. Agónia, v ktorej sa zmietala, jej milosrdne zvierala vedomie a vnárala ju do sveta snov a bezvedomia. Už necítila žiadnu bolesť. Sedel som na tráve a neveriaco sledoval, ako sa jej hlava pohybuje do všetkých strán. Niečo sa vrtelo v jej ústach. Pokožka na krku sa nadúvala. Z úst sa vynorila druhá ruka a zaprela sa do dolných zubov. Obe ruky rozťahovali čeľusť ešte viac. Praskanie kostí, ktoré pripomínali skôr padanie malých guľôčok na podlahu, sa nieslo takmer po celom parku. Pár starcov na prechádzke zdesene utekalo preč a vykrikovalo nezmyselné slová. A naozaj, to čo sa dialo, nemalo žiaden zmysel.

    Ako nadbytočná súčiastka sa jej dolná čeľusť oddelila od tváre a skĺzla po hrudníku, na ktorom ostala visieť prichytená na tenkých nitkách. Hlava sa naklonila nabok ešte viac. Z úst sa vyvalila tekutina, ktorá zafarbila trávu dohneda. Dve ruky sa zachytili trávy a pomocou nej sa ťahali z úst von. Bytosť sa nemilosrdne rodila z úst Martinky, ktorá svojim posledným výdychom vyhŕkla spŕšku krvi až k mojim nohám.

    Takmer ma ranila mŕtvica, keď malé stvorenie vypadlo z úst na zem. Vrieskalo ako novorodenec, iba o čosi pekelnejšie. Neustále som toporne sedel na tráve a nedokázal sa ani pohnúť, ani si uvedomiť, že Martinka je už po smrti.

    Stvorenie sa ťahalo preč od Martinkinho tela a smerovalo priamo ku mne. Malé prstíky objímali chuchvalce trávy a priťahovali sa bližšie a bližšie. Čím viac bližšie pri mne bolo, tým viac som rozoznával, že bytosť v žiadnom prípade nie je ľudská, hoci sa mu takmer na vlas podobala. Žeravé lúče vysúšali červené mäso, ktoré nebolo obalené pokožkou. Jasne sa rysoval každý záhyb namáhajúceho sa svalu. Iba očné gule mali farbu šedú a čierne boli rohy, ktoré vytŕčali z temena hlavy.

    Malý diabol nepretržite otváral i zatváral ústa. Najprv som si myslel, že sa snaží ku mne prehovoriť, alebo že mi chce vysvetliť zmysel svojho bytia, ale nevyšiel z neho ani jeden jediný zvuk. Vreskot pominul a ostala už iba hra úst. Potom mi došlo, že diabol neustále zíva a to jeho zívanie je neuveriteľne nákazlivé. I mne sa otvárali ústa, ale snažil som sa tomu zabrániť. Za žiadnu cenu som nechcel zívnuť. Rukami som si prichytil bradu, aby som ani trochu neotvoril ústa. Ale zívanie ma zmáhalo viac a viac.

    Nakoniec som sa mu podvolil. Otvoril som ústa dokorán, až mi nestačili dlane, aby som ich celé zakryl. Diabol to okamžite využil a odrazil sa s nevídanou silou od zeme priamo k mojim ústam. Uhol som hlavou, ale stihol mi zaryť svoje nechty do pokožky, aby som ho nemohol zo seba striasť. Omotal sa mi okolo tváre ako chobotnica chápadlami. Krk sa mu natiahol, aby jeho hlava bola v mojom zornom pole. Hľadel mi do oka a neustále zíval. Vedel som, že keď otvorím ústa, vojde mi dnu a ja budem čoskoro mŕtvy ako Martinka.

    Snažil som sa ho od seba odtiahnuť, ale moja vôľa postupne ochabovala. Prestal som pohybovať telom, iba som sa na diabla díval a zadržiaval zívanie. Bola ho hra nervov a  duševných schopností. Ten boj som však nezvládal. Prehrával som, pretože do môjho zívnutia ostávali už iba sekundy. Privrel som oči, ale nemalo to žiaden účinok. Vyslal som svetu moje posledné zbohom a na plné ústa som zívol…

    Trvalo presne rok, kým som sa ako tak naučil opäť normálne žiť. Preštudoval som tucet kníh, v ktorom sa opisoval podobný príbeh, aký som zažil aj ja. Celé storočia sa prízvukovalo, že ak človek zíva, tak si musí ústa prikryť rukou. Ľudia vedeli, že i takýmto spôsobom môže zlo prísť na tento svet. Stala sa z toho povera, ktorá mala ochrániť ľudí pred peklom. Potom sa tieto povery prestali brať vážne, ale ľudia mali v sebe stále akosi zakorenené tieto zvyky, ktoré si po stáročia ľudia štiepili do hláv, preto tento zvyk pripísali slušnému a vychovanému správaniu.

    Avšak ľudia sú napriek tomu nepoučiteľní, presne tak ako stará pani, ktorá ma zachránila pred diablom. Keď odtrhla diabla z mojej hlavy a znechutene sa na neho zadívala, neubránila sa strašnému zívnutiu…

Koniec

Sdílejte článek

Nový komentář