Tíživý pocit viny


Tma. Nepreniknuteľná temnota ma zaplavila ako príliv obrovskej vlny.

     Moje telo… cítil som sa ako nadnášaný vo večnosti bez kvapky svetla. Pomaly som otvoril oči; tá prenikavá bolesť. Slabý odlesk mesačného svetla sa mi vkrádal do tváre…

     Kde to vôbec som? Ozvala sa mi v hlave myšlienka rovnako bolestivá, ako neznesiteľný tlak v očiach. „Taká tma,“ zamumlal som.

     Zažmurkal som do mesačného svitu a snažil sa zaostriť zrak. Bolesť očí pomaly ustupovala, ale myseľ sa odmietala upokojiť.

     Nevidel som poriadne ani pol metra pred seba, taká tu panovala tma. Do nosa mi udrel sladkastý puch. Inštinkty mi našepkávali, že som niekde v opustených pivničných priestoroch. Odporne to tu páchlo akoby skazeným mäsom a steny boli zatuchnuté. Cez malú mriežku sa vkrádal úzky pásik mesačného svetla, jediná chabá útecha v tejto pekelnej temnote.

       Hlavne treba zachovať kľud, pomyslel som si. Bolesť je pominuteľná, nič netrvá večne. Táto myšlienka nevedno z kadiaľ si ku mne našla cestu predstavujúcu falošnú útechu a nádej. Podobnými myšlienkami sa častujeme vždy, keď sa ocitneme v nezávideniahodných situáciach a ja som sa v nej práve ocitol.

     Stál som v nejakom dômyselnom zariadení, ktorého strop dosahoval približne mojej telesnej výšky. Takmer som sa temenom hlavy dotýkal vrcholu. Tesné priestory mi dovolovali iba stáť; ani len sadnúť som si nedokázal. Cítil som, ako sa mi podlamujú strnulé údy, no zariadenie mi nedovolilo sa len tak zosypať a slastne, pomaly umierať od vyčerpania. Áno, niekto chcel, aby som umieral dlho, osamotený, hladný a v krutých mukách spôsobovaných pravidelnými kŕčmi.

     Toto uvedomenie si mojej osudovosti ma doviedlo na pokraj zármutku ktorý ustanul v letargiu. Z náhlej ochabnutosti ma vytrhlo jemné zapraskanie zámku na mrežovaní, o ktoré som sa opieral celou váhou môjho tela. Zámok zhrdzavený zubom času sa napínal k prasknutiu.

     Prosím, ešte trošku, poháňal som západku v mysli. Hlava mi išla vybuchnúť a roztrieštiť sa na tisíc kúskov – ako granát, ktorého črepiny hľadajú potencionálnu obeť. Donútil som sa udržať pri vedomí a zhlboka dýchať. Cítil som, že sa niečo stane, niečo, čo spôsobí nečakaný zvrat v nezávideniahodnej situácii. Možno to spôsobilo nariekanie západky, možno predtucha. Odhodľanie oslobodiť sa vzrastalo každou sekundou strávenou v tejto klaustrofóbnej klietke smrti. Sekundy sa tu dali rátať na hodiny a hodiny na dni. Pripadalo mi, akoby ubehli mesiace do chvíle, keď už uzáver neudržal tiahu mojej postavy a s protestom povolil. Mrežové dvierka sa rozleteli a moje ochablé telo tvrdo dopadlo na studenú, kamennú podlahu.

     Od vyčerpania som si ani neuvedomoval, že ležím na vlhkej a studenej zemi. Chcelo sa mi ležať a spať, ale zároveň ma čosi hnalo dopredu a vlievalo do ochabnutých údov stratenú životnú energiu. Chlad pomaly prenikal pod kožu a prehrýzal sa hlbšie. Okrem chladu som ucítil v hlave pulzujúcu bolesť.  

     Mierne ma striaslo a nebolo to strachom. Zima, vlhkosť a chladný pás mesačného svetla len umocňovali dojem už tak pochmúrneho monumentu podzemných priestorov.

     Pomaly som otočil hlavu na stranu a snažil sa zaostriť zrak. V nekonečnej, všetko pohlcujúcej temnote si oči ešte stále nezvykli. Možno si ani nikdy nezvyknú.

     Vystrel som pomaly ruku a môj pohľad sa zastavil na hodinkách. Našťastie mali podsvietenie, inak by som v tme nespoznal takmer ani vlastnú ruku. Ukazovali za dvanásť minút polnoc. V tej tme som to ani nepostrehol. Ako by som mohol. Mesačný svit predierajúci sa úzkou mriežkou na strope takisto prezrádzal večerný čas. Zdalo sa, že hodinky fungujú správne.

     S pocitom závratu som sa pokúsil zdvihnúť pomocou rúká a podoprieť váhu tela na kolenách. Po niekoľkých pokusoch sa mi konečne podarilo postaviť na nohy, pričom som musel zaplatiť ťažkú daň. V hlave mi treštilo a nohy ma neposlúchali, ale moje odhodlanie prežiť predčilo samotnú smrť.

     V zadnom vrecku nohavíc som našmátral môj starý zippo zapalovač a snažil sa posvietiť si už aj v tak príšernej tme. Nikdy som sa nezaoberal skutočnosťou, že prečo ho stále pri sebe ešte nosím, aj keď som s fajčením prestal zhruba pred dvoma rokmi. Skrátka bola to moja srdcovka. Mal medený povrch a vyzeral ako starožitnosť. Kúpil som ho na inzerát od jedného pána a hneď mesiac na to som sa rozhodol skoncovať so zlozvykom. Zippo som si obľúbil a nechcel sa ho len tak zbaviť. Nechal som si ho ako talizman pre šťastie. Teraz ho zrovna budem potrebovať viac ako inokedy.

     Chabé svetlo z hodiniek pohlcovala nenásytná tma, ale na plamene zapalovača akosi prestávala mať chuť. Akoby mal prírodný živeľ posvätnú moc. Plamienky sa roztancovali a odhalili viac z nepreniknuteľného čierneho závoja. V pozadí priamo predo mnou sa zjavili obrysy podlhovastého tvaru. Z tejto vzdialenosti som mohol iba hádať, čo v skutočnosti obrysy znázorňovali. Snažil som sa upriamiť svoje zmysly na tajomný objekt predo mnou. Pomalým, šúravým krokom som sa vydal smerom k nemu. Ako som sa blížil stále bližšie a bližšie, začal sa postupne odkrývať zo zlovoľnej tmy pohlcujúcej všetko v dosahu. Udivene som zastal asi dva kroky od zjavenia a dych sa mi na chvíľu zastavil úžasom. Okamžite som spoznal predmet zahalený v čiernom rúšku noci. Bola to železná panna, dômyslený mučiaci nástroj používaný s obľubou stredovekými cirkevnými inkvizítormi. Zhotovený bol z masívneho železa. Aspoň jeho chladný dotyk ma o tom presvedčil.

      Naokolo sa nachádzali rôzne mučiace nástroje ako judášova stolica, španielska čižma, zo stropu viseli obrovské hrdzavé háky… pri tom pohľade ma premkla triaška. Niekto pravdepodobne mučil svoje obete a následne ich zabíjal. A ja som pravdepodobne jedna z obetí, napadlo ma. Vzápätí som odohnal zlovoľnú myšlienku a upriamil sa na priestor okolo mňa. Zvláštne na tom všetkom bolo, že som stále nedovidel ani len na kúsok pivničných múrov (ak toto nie je pivnica nejakého spychopata, tak som sa ocitol v pekle). Aspoň som hádal, že musím byť uväznený niekde pod zemou. Už len tá zhrdzavená mriežka v strope mi to našepkávala.

     Aká veľká môže byť táto miestnosť? Je to vôbec miestnosť? Zvláštne, čo všetko človeka napadne, ak je sám a má strach. Stále mi vŕtalo v hlave, prečo sa mi nepodarilo prísť ani len na jeden koniec miestnosti. Predsa som cítil ten zatuchnutý smrad linúci sa zo škár studenej žuly, ale nič som nevidel. Ani len jeden jediný kamienok. Pripadal som si ako v ničote ohraničenej dlažbou a stropom. Potriasol som hlavou a nechal myšlienku odplávať. Nemusel som sa moc snažiť. V mojom podvedomí sa dvíhala nová vlna strachu, ktorá predčila tú predošlú.

     Rozhliadol som sa po nejakej vhodnej zbrani pre mňa, keby náhodou niekto prišiel. Okrem dvoch obrovských sekier, niekoľkých cepov a obrovských hrdzavých kliešťov som nenachádzal nič užitočné. Pri premýšlaní, ktorú zbraň si vybrať, sa zrazu kdesi v tme ozval nieči priškrtený hlas.  

     „Pomóóoc, pusť ma konečne von! Prosím rýchlo, už sa blíži, nechcem zomrieť… prosíííím!“ ozvalo sa všade po okolí. Ako keby ku mne prehovárala samotná tma.

     Mierne som sa strhol a srdce poskočilo až kdesi do hrtanu. Na chvíľu sa mi úplne zatajil dych. Bol to ľudský hlas? Ak áno, potom nie som sám, koho uniesli. Nie som jediný, kto má zomrieť na následok umučenia.

     „Je tam niekto?  Ste zranený?“ zavolal som do hlbokej tmy predo mnou. Žiadna odpoveď, iba vlastné echo odrážajúce sa od stien tmavej miestnosti. Vlastne som mal na chvíľu pocit, že ku mne prehovára vlastné svedomie. Vnútorný hlas, ktorý prináša na povrch nechcené spomienky z minulosti. Vnútorný hlas, ktorý Vám pripomína všetky vaše minulé hriechy. Znel prosebne a zároveň opovrhujúco. Najzvláštnejšie bolo, že znel akoby v celej miestnosti, alebo kde som to vlastne bol.

     „Neposielajte ma tam, prosím. Ja som ho nezabil. Naozaj. Musíte mi veriť. Som nevinný Nezabil som nikoho. Nikoho…“

     Hlas sa zlomil a bolo počuť prenikavé poťahovanie. Tie slová som počul nespočetne krát. Chodili ma strašiť aj cez deň ako plíživé mátohy. Nevedel som sa ich zbaviť, nech som sa snažil sebeviac. Pred minulosťou sa nedá ujsť.

     Niečo ma vábilo nazrieť dovnútra železnej panny. Bolo to absurdné, ale nevedel som si pomôcť. Hlas mohol vychádzať aj odtadiaľ. Nebol som si istý. Odložil som zapalovač na drevený kolik, do ktorého bola hlboko zaťatá masívna sekera. Trasúcimi rukami som začal opatrne otvárať veko, ale bolo pevne uzatvorené. Skúsil som ešte raz silno potiahnuť, ako som len vládal. Napriek mojej usilovnosti veko držalo na mieste ako privarené železo. Na prstoch som pocítil niečo studené a lepkavé.

     Do pekla, čo to len môže byť!? zháčene som odtiahol ruky. Premkla ma hrôza a rýchlo som priskočil k zapalovaču – jedinému zdroju svetla a relatívneho bezpečia – rozhodnutý ho už len tak neopustiť. Pri náhlom chabom záblesku svetla v hustej tme som takmer strnul hrôzou.

     Dlane som mal potrieštené krvi. Z hrdla sa mi vydral potlačený výkrik. Všetok kyslík z pľúc sa valil von a s ním aj ostrý piskot zarezávajúci sa do mŕtvolného ticha. Prenikavá žiara zo zapalovača dopadla aj na dlažbu pod mučiacim nástrojom. Z okrajov železnej panny pomaly vyvierali potôčiky hustej krvi a stretávali sa v purpurovej kaluži chladnej kamennej dlažby. Paralyzovaný týmto pekelným divadlom som sa zmohol iba na výstižné „preboha!“

     Zrazu sa veko so škripotom železných pántov otvorilo a do krvavej brečky s patričným čvachtavým zvukom, sprevádzaným zadunením, dopadla akási postava.

     Hodinky začali blikať a ukazovať jasnú polnoc. Tentokrát som zvrieskol od makabróznej hrôzy, ktorá lomcovala každučkou časťou môjho zbedačeného tela. V krvavej purpurovej kaluži sa nachádzalo mŕtve telo poprepichované ostrými železnými kôlmi, rany boli úzke a hlboké. Z toho pohľadu sa mi spravilo nevoľno a odvrátil som tvár od hrôzostrašného výjavu. Hodinky mi poblikovali ako šialené a stále ukazovali povestnú hodinu duchov, ani o sekundu viac. Ručičky na hodinách sa zastavili a odmietali pokračovať v smere ich pravidelného okruhu. Prestával som mať pojem o čase. Pri týchto všetkých hrôzach človek nadobudne predstavu, že čas prestáva existovať.

     Načiahol som sa za nehybnou postavou. Ruka so zippom mi zastala na polceste k cieli. Tancujúce plamene konečne odhalili skrytú totožnosť.

     Tam kde mali byť ústa sa nachádzala skrvavená kašovitá hmota, pripomínajúca beztvárny otvor. Zo zdeformovaného otvoru na tvári sa začala valiť krv a zvratky. Ten pohľad ma takmer pripravil o zdravý úsudok.

     „Kriste pane, kto to mohol urobiť!?“ zdesene som cúvol dva kroky od hrôzostrašného výjavu. Na mieste, kde mal byť pár očí, sa šklebili iba prázdne bielka v strhujúcej agónii. Beztvárna masa tvoriaca kedysi ústny otvor sa vykrivila v úpenlivej snahe vydať zo seba zmučujúce slová.

     „Sme stratení… navždy. Nikto neunikne vykonávateľovi spravodlivosti.“ Tentokrát som si bol istý, že slová znejú v mojej hlave. Zožieral ma vnútorný pocit previnenia. Zožieral ma tak silno, až som nadobudol pocit úplnej prázdnoty. Duševnej prázdnoty. Túžil som to nejako napraviť, túžil som trpieť spolu s obeťami. Túžil som mať opäť dušu, nech som ju zapredal aj samotnému Diablovi. Pred minulosťou sa nedá ujsť.

     „Vykonávatel spravodlivosti?“, vyhŕklo zo mňa napriek strachu, ktorý vo mne vyvieral už len prítomnosťou zmasakrovaného tela nebožtíka. Potreboval som sa rozprávať, a bolo mi jedno s kým. Človek, sám a potme, utápajúci sa vlastným strachom si dokáže vytvoriť mnoho nepriateľov. A najsilnejší z týchto nepriateľov bola samota. Samota a nekonečné ticho obkolesené temnotou.

     „Ak je toto spravodlivosť, tak som sa ocitol v pekle!“, zajačal som na strašidelný obraz predo mnou. Nebol som pravdepodobne ďaleko od pravdy, pretože v tom momente sa purpurová krvavá rieka začala rozpínať a doslova pohlcovať okolie. Podlaha aj strop sa menili a všetko zaliala krv. Zo stropu odkvapkávala krv a ja som okamžite zareagoval a zdvihol hlavu pomysleným smerom. Myslel som si, že som sa zbláznil a myseľ predomňa premietala v tme moje najhoršie predstavy. Desivé predstavy, ktoré ma mátali aj za bieleho dňa. Na železných hákoch na strope zrazu boli nabodnuté zdeformované hlavy oddelené od tela veľmi hrubým spôsobom. Pravdepodobne katom-vykonávateľom, ale určite nie spravodlivým. Ten človek… nie, taká beštia si nezaslúži byť nazývaná človekom. To monštrum svoje obete popravoval s bezočivým potešením a radosťou z utrpenia.

     Už som toho videl až dosť na to, aby som vedel, že je čas sa akokoľvek odtiaľto dostať. Okamžite som sa chcel rozbehnúť k nedohladným múrom pohlcovaným temnotou a utekať zdanlivo prázdnou ničotou. Ale niečo mi v tom bránilo. Zostal som stáť na mieste a nedokázal sa pohnúť ani len o krok. Ako by ma držala nevideteľná ruka. Ešte v tom okamžiku mi celým telom prebehla triaška. Niečo ma ovládlo a donútilo poslúchnuť rozkaz. Zhlboka som sa nadýchol, odhodlaný sledovať divadlo až do konca.

     Z tmy sa vynoril obrovský chlap, mohol mať vyše dvoch metrov, silne podsaditý. Kde sa tu do pekla vzal? Cez hlavu natiahnutá červená kukla v tvare pyramídy. Hľadeli z nej oči šialeného maniaka, úzke štrbinky plné beštiálnej zvrátenosti. Spaľovali ma pohladom ako dva rozžeravené uhlíky.

     Myslel som si, že z doposial prežitej hrôzy ma už nič nemôže prekvapiť. Mýlil som sa. Kat za sebou vliekol nejakého chlapíka. Bol ešte pri vedomí. Svalnatá ruka schytila chlapíkov úzky krk a z ľahkosťou ho presunula k drevenému klinu. Ten chlapík mi bol nesmierne povedomý. Otočil ku mne hlavu a v tvári sa mu zračil pocit zmierenia.

     Spoznal so ho. Bol to Dwight Kane. Keď ho odvádzali pred troma rokmi na elektrické kreslo, neprotestoval. Bol snáď jediný. Na svoju smrť bol pripravený.

     Vtedy sa mi javil ako chladnokrvný vrah a nemal som problém s vynesením rozsudku. Ale o rok na to sa predniesli nové dôkazy a podarilo sa dolapiť skutočného vinníka. Kaneov prípad mi odvtedy nedal spávať.

     Všetko sa zbehlo tak rýchlo a bez príprav. Jedna spomienka za druhou, ako v rýchlom slede filmových zostrihov bez časovej postupnosti.

     Poslal som toho človeka na smrť, vynorila sa mi ťaživá výčitka svedomia a ťahala ma na dno priepaste ako tantalov balvan. Poslal som na smrť nevinného človeka. Zaslúžim si trest.  

     Kat sa natiahol za obrovskou nabrúsenou sekerou a poťažkal si ju v ruke. Ostrie sa zalesklo a hladovo sa vrylo do teplého mäsa. Nedokázal som vydať zo seba ani len hlásku. Nemo som sa prizeral tomu barbarstvu. Kane ešte stihol na mňa pozrieť kútikom oka. V tom momente sa čas opäť spomalil. V modrej zreničke som sa videl ako zrnko piesku v oceáne. Nevydržal som tú predstavu. Silno som privrel oči, ale obraz zostal. Visel predomnou podobne, ako tie useknuté hlavy na hákoch. Počul som dopadnúť ťažkú sekeru. Predstavoval som si, ako sa hlava – stále ešte neoddelená – pohupovala v zvrátenom obraze nehumánnosti na kúsku kože.

     Popravca sa znovu rozpriahol, aby dokončil svoje odporné dielo. Hlava sa konečne oddelila od torza a padla na zem ako odhodená hračka. Kat odložil svoj vražedný nástroj a zdvihol odkotúlanú časť tela zo zeme. Pripojil ju k svojej morbídnej zbierke bezcitným napichnutím na železný hák.  

     Zdihol sa mi žalúdok a nedokázal som sa už dlhšie udržať. Vyzvracial som celý obsah žalúdka na zem. Pozrel som inštinktívne na svoje zvratky a takmer zamdlel hrôzou. V zbytkoch výlučkov sa nachádzali aj žiletky. Všetky boli pokryté krvou a hnisom. Traslavou rukou som si utrel ústa, neboli od krvi. Spomenul som si na okultné príbehy, kde očarovaný zvracal črepy, ihly a podobne ostré predmety. Zvláštne bolo, že postihnutí nikdy nemali vnútorné krvácanie. Obeť mala prežiť, ale zadosťučinením malo byť obrovské utrpenie.

     „Oh môj bože, toto nemôže byť pravda, prosím povedz, že to nie je pravda. Čo sa to so mnou deje? A kde to do pekla som?“

     Odpoveďou bol iba hrdelný smiech šialeného popravcu. Ihneď som zdvihol pohľad smerom k nemu. V očiach sa mi zračil pocit odhodlania. Mám toho dosť. Chcem sa postaviť môjmu svedomiu. Neunesiem tie výčitky. Neunesiem. Sú príliš ťažké a ťahajú ma zo sebou do pekla. Chcem sa už konečne zobudiť. Len nech to už skončí. Je to iba nočná mora, nič viac.

     „Tak sa už konečne zobuď!“ kričím napolo šialený až mi z toho cuká v kútiku úst. Už to nevydržím a klesám k zemi. Neviditeľná ruka ma pustila, ale ilúzia nezmizla; práve naopak – zosílila.

     Posledné čo zazriem je postava kata ako kráča smerom ku mne s obrovskými kliešťami na štiepenie mäsa. Jeho dunivé kroky zneli ako ozveny minulosti. Pred minulosťou sa nedá ujsť.

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    Morton Eucrow 21 listopadu 2009 v 14:18

    pocit viny mi neusiel, vysvetlil si aj preco mu svedomie neda spavat, to mi bolo jasne

    ked som rozmyslal nad tvojou poviedkou, napadlo ma ako si to vlastne myslel (aspon mam ten dojem:)

    Napad s vyuzitim deliriovych stavov, podobne ako v lynchovi (aspon ja tak vnimam jeho filmy a casto sa pri ich pozerani citim ako v deliriu:D ) je velmi dobry. Mozno keby si viac zdoraznil presvedcenie hlavneho hrdinu, ze sa nachadza v sne, ale tak neskutocne skutocnom, az je to hrozostrasne. Vedomy si toho, ze moze byt v spominanom deliriu, halucinuje alebo proste sniva – napriek tomuto sa obava o svoj zivot, no stale ma svetielko nadeje, ze sa zobudi. To svetielko zhasne v poslednych riadkoch, ked k nemu kraca kat a on sa nevie prebudit, nech sa snazi ako chce.

    Ak si to myslel takto, staci podla mna klast doraz na ine slova, prerobit par viet a poviedka bude hned zrozumitelnejsia

  2. Profilový obrázek
    Mortiis 20 listopadu 2009 v 16:44

     Ďakujem za komentár, presne tieto rady potrebujem.

    Takže začnem od Hestie (od začiatku). Názov mi počeštili, to je fakt, ale ako si podotkol, neberiem im to za zlé.

    Čo sa týka tých bohemizmov, tak z toho som sa nevedel vymotať veľmi dlho, lebo každú knihu čo vlastním, je v češtine. Ale je to moja chyba, že sa neviem odosobniť.

    S tým “vykonávateľom spravodlivosti” mi to pripadá tiež dosť degradujúco, a úplne si sa trafil v tom, že som sa inšpiroval anglickými termínmi.

    A s tými príslovkami som na tom už lepšie, vtedy som mal tendenciu prikrášlovať a hovadiť vety. Robil som z nich gýč a nelogizmy. Je dobré, že som to tu postol neprepracované, takto vidím, že som od začiatku písania pokročil.

    No a príbeh som dosť ťažko, z hľadiska psychoanalýzi, tak ako to robí Lynch vo filmoch (pravdaže nie tak prepracovane ako on). Snažil som sa v metaforách vykresliť pocit viny a svedomie, a zároveň, aby si hlavný hrdina myslel, že je niekde skutočne uväznený a predstavoval si to ako peklo, alebo niečo podobné. Tak som chcel ťahať čitateľa za nos, ale pravdepodobne pár ľudí domotám.

    A inak veľmi pekné zhodnotenie, ukázalo mi pár dôležitých skutočností.

    Dík.

  3. Profilový obrázek
    Morton Eucrow 20 listopadu 2009 v 14:28

     zacnem od nazvu: v slovencine je to TIAŽIVÝ pocit viny => čes. tíha-tíživý; slov. tiaha,tiaž-tiaživý (mozno je to praca korektury a ty si v tom nevinne:)

    okrem nazvu som v texte nasiel aj ine bohemizmy, ale to je vpodstate jedno kedze toto tu je cesky server. ak by si vsak chcel poviedku publikovat aj na slovenskom webe, daj si pozor a oprav par slov.

    Pomenovanie VYKONAVATEL SPRAVODLIVOSTI sa mi javi ako naivne a trosku dehonestujuce v tomto kontexte pre dvojmetroveho robustneho chlapa s nabrusenou sekerou:)) znie krcovite, v anglictine by ten vyraz urcite znel lepsie, no ale to je nevyhoda nasej reci, nemame tak trefne nazvy.

    “Nikdy som sa nezaoberal skutočnosťou, že prečo ho stále pri sebe ešte nosím” precitaj si tuto vetu – ŽE, STÁLE/EŠTE su v nej nadbytocne. Podobne je to s niektorymi privlastkami ktorymi rozvijas svoje vety, su zbytocne alebo nelogicke.

    Pribeh sam o sebe je celkom zaujimavy, ale zda sa mi nedotiahnuty do konca. Bolo to peklo, snivalo sa mu to, bol sfetovany? Mozno som cosi prehliadol a preto sa mi nezda poviedka celistva, predsalen na tom sivom pozadi s bielym fontom som klzal zrakom z jedneho riadku na druhy a mohol som nieco vynechat

    Sice nepisem poviedky, ale rad ich citam, takze… tot moj nazor – cisto subjektivny a pre niekoho nepodstatny:) Vela stastia v dalsom pisani

Nový komentář