Tichý polmesiac


Sedela na druhej stoličke zľava, na konci vestibuli, v šere miestnosti, zriedka oslepovaná pásom svetla z vchodových dverí, z ktorých sa valili noví a noví cestujúci. Pohľadom upretým do starých listov z knihy, ktorého meno autora som nedokázal dovidieť, a spevne zovretými plnými červenými perami, mi zamotala hlavu bez toho, aby o tom tušila. Vo svetle sa podobala na bábiku, so zvláštnym druhom vyžarovania a sedenia, ktorými vynikala. Mala prekrížené nohy a okolo štíhleho členku sa jej ovíjala pracka z čiernej topánky, sukňa rovnakej farby obuvi dokonale odhľaovala lem pančušiek, ale len do tej miery, aby to nepôsobilo vulgárne. zazrel som na ňom dve alebo aj viac malých červených srdiečok. Určite si ani neuvedomila, že jej vykúkajú spod sukne, pretože dej knihy ju celú pohltil, v tmavej vestibuli sedelo iba jej telo, duša lietala v inej dimenzii, kam oko bežného smrteľníka zriedka dovidí.

Lakťom ľavej ruky sa opierala o operadlo stoličky a dlhým nechtom na druhej ruke sa občas dotkla spodnej pery. Hrudník sa jej dychtivo a veľmi rýchlo pohyboval. V knihe sa zrejme dostala na jadro problému alebo na koreň vražednej situácie. Neviem, prečo som bol naisto presvedčený o tom, že číta nejaký druh thrilleru, detektívky alebo hororu. Neochvejnú istotu som získal hneď po tom, ako som uvidel jej malé tetovanie na pravom lýtku, tak nepatrné, až som si nebol istý, či to nie je len väčšie znamienko. Avšak nebolo, pretože tam mala vytetovanú hlavu diabla s vyplazeným jazykom a špiacatými rohami. Dobre, mohol som si to iba predstavovať, mohol som mať iba prehnane veľkú fantáziu, ba tam tetovanie nikdy nemusela mať. Lenže bol som presvedčený, že tam existovalo a veril som svojmu zraku. Nikdy som nefajčil nič viac, než trávu, aj tú veľmi dávno, naposledy na strednej škole, a tomu je už dávno koniec. Iný druh drogy sa ku mne nikdy nedostal. Uznávam, že za posledné roky som opäť obnovil lásku k nikotínu, ale cigarety by mi halucinácie nespôsobili, možno iba chorá myseľ.

Po prvýkrát som si ju všimol po mojom príchode z Bratislavy do prestupnej stanice medzi dedinkami, kde som aj býval. Kúpil som si lístok a miestenku na ďalší deň (v Bratislave mám prácu strážnika v banke) a ostal stáť pri okienku výdaja lístkov, aby som zrátal peniaze, ktoré mi po celom dni ostali. Mysľou mi prebehla moja terajšia situácia, v ktorej som sa ocitol, pretože som si nutne potreboval zaobstarať byt alebo aspoň podnájom v Bratislave, aby ma už prestali unavovať tieto nekonečné prestupy a prestali prekvapovať možné a neželané meškania vlakov. Na dedine som býval sám, keďže som zdedil dom po starých rodičoch a nič ma k nikomu nespútavalo. Predajom domu by sa mnohé vyriešilo, ale viazali ma k nemu spomienky z detstva, ktoré som nechcel vymazať neuváženým ťahom na zmenu budúcnosti. Spomienky sú ako papiere v ohni, keď vzbĺknu, už je po nich. A tak som stál na dvoch šnúrach a podo mnou sa rozprestierala hlboká priepasť. Nevedel som, kedy a kam sa presťahovať, čo bude so mnou ďalej, pretože som potreboval zmenu a najmä ma súrila potreba zabudnúť na všetko zlé, čo sa mi kedy stalo. Našiel som si celkom dobre platenú prácu, ktorej som sa v blízkom čase nechcel vzdať.

Po prerátaní peniazov som zistil, že by mi nepadlo zle poobjímať najbližší bankomat. Zdvihol som zrak a prvé, do čoho mi padol pohľad bola ona. Dlhé plavé vlasy jej padali do tváre, v lone držala hrubú knihu, oči uprené do písmenok a nohu prehodenú cez nohu. Nevnímala svet, nevnímala realitu, nikoho si nevšímala, nik ju nezaujímal a pôsobila, akoby žila iba pre ten daný okamih – čítať si vo vestibuli. Nesúril ju tikot hodín. Nemala pri sebe žiadnu tašku, kabelku, nič. Iba tú hrubú knihu. Bol to pre mňa neobyčajný pohľad na zjav anjela v 21. storočí. Na okamih som na ňu ostal civieť. Aby som nepôsobil príliš nápadne, sadol som si neďaleko nej, kde mi miesto poskytovalo dobrý výhľad na jej tvár, pretože profil jej zakrývali vlasy. Obzrel som sa okolo seba, ale nik o ňu ani raz nezavadil pohľadom. Nikomu sa nezdala výnimočná, iná, prekrásna. Akoby tam nesedela.

Raz som čítal, že ak ste neprítomní duchom, stratíte význam vo svete. Myslím, že je na tom veľa pravdy na zamyslenie. Jednoznačne to ona mohla potvrdiť. Nechala sa pohltiť čarom knihy, upadla do krásy rajov nadpozemských krajín a zabudla, kde sedí. Prizrel som sa pozornejšie a tvár mala naozaj ako bábika, bielu ani z porcelánu a s veľkými mačacími očami ako démon. Občas viditeľne vzdychla a pretočila stranu. Bola to najkrajšia žena, akú som kedy videl a ktorá ma vábila skrytou inteligenciou. Chveli sa mi z nej ruky a pocítil som silné nutkanie po cigarete. Keď som sa vrátil späť, už tam nesedela.

Na druhýkrát som si už všimol jej tetovanie a naschvál pred ňou presedel niečo vyše hodiny, aby som sa z čistého pohľadu na ňu viac dozvedel. Začal som si zvykať, že tam sedí od pol siedmej do ôsmej hodiny a keď si niekam odskočím, aj to iba na pár sekúnd, po mojom návrate ju už neuvidím. Nechápal som zákonu schválnosti a nechápal som ani čaru tajomného opakovania udalosti, pretože mala pri sebe vždy rovnakú knihu, ktorú mala otvorenú asi v polovici. Všimol som si iba jej čierny obal s modrými písmenami, na nič konrkétnejšie som nedovidel, ale potvrdilo mi to fakt, že je rovnaká ako predtým. Nikdy na nikoho nepozrela a nikdy sa jej nik neprihovoril. Okrem ustálených pohybov nevykonávala žiadny iný. Nohy mala stále pevne na zemi alebo nemenila polohu prekríženia. Fascinovala ma jej odlišnosť, ale rýchlo som na ňu zabudol po tom, ako mi nabehli nočné služby a cez deň som sa rozhodol po celý týžden prespávať u kolegovej známej, ktorá sa netajila svojimi nymfomanskými sklonmi. Som len chlap a neodmietol som lákavé, bezplatné ubytovanie plné sexu. Kto by sa na mojom mieste rozhodol inak, asi by nebol úplne pri zmysloch alebo by svoju milú musel veľmi milovať. Tak, či onak, ten týždeň bol najlepší v mojom živote a prežil som najlepší sex, o akom sa mi nikdy ani neprisnilo. Domov som sa vracal ako po relaxačnej dovolenke a nie ako z práce. Nič ma netrápilo a o nič som sa nezaujímal. Aspoň na chvíľu sa mi zdala byť moja budúcnosť jasnejšia. Sex je zázračný liek podávaný v injekciách eufórie. Bol som nadrogovaný vášňou.

Víkend mi ubehol ako zúrivý splav rieky a v to pondelkové ráno sa všetko v mojom svete reality zmenilo. Vstúpil som do vestibuly s hlavou plnou bezstarostných myšlienok. Kúpil som si "týždenku" a vyšiel pred stanicu zapáliť si cigaretu. Čakal som na vlak a vydychoval obláčiky dymu do ovzdušia. Pri mne fajčil ešte nejaký starší pán zúrivo debatujúc s druhým o výsledku sobotňajšieho futbalového zápasu. S úškrnom na tvári som pasívne počúval ich rozhovor, keď mi slnečný lúč oslepil zrak a popálil mi čerstvo prebudené zreničky. Zašiel som za roh do tieňa, ktorý mi poskytla strecha stanice, medzi zaparkované autá a odhodené krabičky od cigariet rozhádzaných po zemi. Oprel som sa o studený múr a hľadel do záclony na okne oproti mne. Práve som uvažoval, že vykonám definitívny krok, a to, že ponúknem dom na predaj, zbavím sa ťarchy nedostatku peňazí a začnem nový život. Spomienky sa mi uchovajú v hlave a aj keby časom vybledli, moje telo si zapamätá navždy, čo prežilo. Usmial som sa sám pre seba a na chvíľu privrel oči. Okamžite som ich reflexívne otvoril po tom, ako som pocítil niečí dotyk na mojej tvári. Tie prsty neboli chladné, pretože to by bolo slabé slovo na ich opísanie. Boli ľadové. A nesmierne jemné ako z prachu. Stál som zoči – voči bábikovskej tvári dievčiny, ktorá čítala knihu večer čo večer vo vestibuli. Prehltol som naprázdno a zahodil ohorok od cigarety na zem. Myslel som si, že som ho zahodil, ale pravdepodobne mi sám vypadol z ruky zo šoku, pretože som nebol schopný žiadneho pohybu. Ostal som paralyzovaný.

Hľadeli na mňa obrovské zelené oči, ktoré sa leskli tak zvláštne, akoby ich zvhlčovali deň za dňom slzy. Nemohol som si pomôcť, ale medzi jej pootvorenými perami som si predstavoval rozťatý jazyk hada. Vyzerala ako anjel a démon v jednom tele. Priťahovala ma a zároveň som sa jej veľmi bál. Nervózne som chcel niečo povedať, aby som už nemusel čeliť pohľadu tých očí, ktoré ma hypnotizovali a spôsobovali mi šteklivé chvenie v rozkroku. Priložila mi svoj dlhý necht na pery a usmiala sa, čím ešte viac vypúlila oči. Nepatrne som sa obzrel okolo nás, ale parkovisko bolo prázdne a nepočul som už ani hlasy fanúčikov futbalu. Srdce mi tĺklo divoko od strachu i vzrušenia a z otázky na nezodpovedané: "Kto je táto žena, dievča, či stvorenie z iného sveta? A čo odo mňa chce?" Usmievala sa nevinným úsmevom študentky a dlhými nechtami si rozopínala gombíky na bielej blúzke. Pomaly jeden po druhom s očami upretými na mňa. Pootvoril som ústa nad nepochopiteľnou situáciou, akú si vysníval nie jeden muž a ktorá sa mi pošťastila prežívať, ale aj nad tým, aký pohľad sa mi naskytol. Odhalila predo mnou svoje nádherne vyvinuté prsia, ktoré sa akurát dali zmestiť do mužskej dlane. Mala zdurené bradavky a v pupku piercing, na ktorom som jej zbadal visieť malé srdiečko. Tento jej prejav akejsi nepochopiteľnej náklonnosti iba naznačoval, že si ma musela všimnúť tiež vtedy, keď som na ňu civel plný túžby a oddanej zaslepenosti a náklonnosti. Nadvihla obočie a gestom sa ma spýtala, že záleží iba na mne, čo bude nasledovať. Všimol som si, že tentoraz mala plavé vlasy zvlnené a bola oblečená celučičká v bielom. Bol to anjel…

Prikývol som a ona ma ihneď chytila za ruku a ťahala kdesi preč. Cestičkami cez trávnatý porast a skrz miesta, cez ktoré ma ťahala dedinou za sebou, som ešte nikdy nenavštívil a ani som netušil, že takú nádhernú prírodu v nej máme. Každodenný stres mi motal hlavu, až som zabudol na to všetko krásne, čo bolo v živote najdôležitejšie – príroda, láska, štastie. Sukňa sa jej pri šťastnom poskoku nadvihovala a odhaľovala jej dokonalé nohy. Chichotala sa a obzerala sa za mnou s úsmevom diabla, širokým a zlomyseľným, ale myslel som už len na to, ako sa budeme spolu milovať.

Míňali sme polia, lúky, močiar a les, ale ani na chvíľu sme nezastali. Začínal som byť unavený a slnko mi pripieklo zdravý úsudok. V hlave som počul iba ozveny jej zvonivého smiechu a videl krásu jej zlatých vlasov povievajúcich v povetrí. Odrazu mi pustila ruku a začala predo mnou bežať o čosi rýchlejšie. Pochopil som to ako výzvu a pridal tiež, aby som ju chytil a zmocnil sa jej tela. Vôkol nás sa rozprestierala lúka plná jačmenných klasov a okrem spevu vtákov som nepočul nič. Bol som opantaný pôvabom, ktorý šírila a zanechávala za sebou pod plášťom neodolateľnej krásy. Vedel som, že zažijem spolu s ňou nezabudnuteľný zážitok, na ktorý ostanem spomínať do posledného dychu.

Bežal som, akoby ma naháňala svorka divých vlkov hladných po ľudskom mäse. Bol som v dobrej kondícii, športoval som pravidelne a rád, pretože som sa pri tom dokonale odreagoval, ale štýlu, akým bežala ona, sa nedalo konkurovať. Bol som na pokraji svojich síl a ostal stáť na okraji lúky lapajúc po dychu. Za lúkou nasledovala krátka cestička cez húštiny a v diaľke som videl kopce, na ktorých ľudia pestovali vinič. Nechápal som, ako ma mohla predbehnúť žena tak krehkej telesnej konštrukcie, akú mala ona a udržiavať si rovnakú vzdialenosť medzi nami prá kilometrov, pri čom na konci stále zrýchľovala tempo. Prekvapovala ma stále viac a viac, a to ma na nej ešte viac priťahovalo a vzrušovalo.

Prišiel som späť k dychu a zažmúril do slnka. Oslepilo ma a poddal som sa únave. Zvalil som sa do vysokej trávy a zhlboka som do seba vdýchol vôňu orgovánu, púpavy a vzdialených kvetov orchideí.

Slnko sa skrylo za mraky, a tak som otvoril oči. Na mne sedela ona. Nevedel som uveriť vlastným očiam, že sa na mne z ničoho nič ocitla a obkročmo mi objímala stehná. Bola taká ľahká, že som ju na sebe ani necítil. Usmievala sa, akoby pred sebou videla anjela, ale pri tom nevedela, že ním bola ona sama. Rukami mi prešla po tvári a ja som neodolal a pohladil jej ruky, ktoré mala ako z porcelánu. Voňali po mede. Vyzliekla si blúzku a sukňu si prevliekla cez hlavu. Jej telo bolo dokonalé, okrem malej jazvy, ktorá sa jej ťahala od lona k pupku, ale tomu som nevenoval väčšiu pozornosť. Začal som jej dráždiť bradavky. Prehla sa dozadu a zastonala. Roztrasene mi rozopínala opasok, a tak som jej s tým pomohol, pretože vyzerala byť taká slabučká. Nahla sa pri tom ku mne a najprv mi fúkala na pery vzduch, potom ich oblizla, až som pocítil jej jazyk ovíjajúci sa o môj. Chutila po jahodách a krvi a pomyslel som si, že som sa po prvýkrát v živote naozaj zamiloval. To dievča malo v sebe všetko, čo by dokonalá žena mala mať. Jazykom mi skĺzla po nahej hrudi k bradavkám a pokračovala nižšie. Bol som z nej v dokonalej extáze a ak som predtým spomínal najlepší sex, to som ešte nevedel, čo môžu so mnou urobiť jej jemné pery v kombinácii s jej anjelskými očami pozorujúc moje zmeny vzrušenia. Mala len dve ruky, ale cítil som sa, akoby mi po tele behalo tisíce rúk a vzrušovalo ma na každom centimetri môjho tela. Keď sa do mňa ponorila, stonal som od rozkoše. Tuho ma zvierala a hlavu mala otočenú k nebu. Bol som na vrchole vzplanutia, a tak mi na tom nezáležalo, ale namiestno slnka nás osvetľoval mesiac v polovici svojej púti. Nechty mi zaborila do tváre a v okamihu, ako som vyvrcholil mi nimi hlboko zaryla do mäsa. Zreval som od bolesti a cítil som, ako mi krv steká po tvári zanechávajúc za sebou kvapky bolestivej túžby. Neviem odkiaľ v sebe nabrala toľkú silu, ale nedokázal som sa od nej pohnúť. Naďalej na mne sedela a vykonávala svoje rytmické pohyby. Cvrčky spievali a ja som sa naozaj bál. Už to nebola túžba, rozkoš, chuť z milovania alebo pôžitok z opantania. Začínal som tušiť, že na nej niečo nie je v poriadku. V tvári sa jej menili všetky možné emócie a zo svojho vnútra vydávala dravé stonanie šelmy. Objala si prsia a zavyla na mesiac.

Ostal som v nemom úžase civieť na líšku, ktorá odbehla do nory skryť sa pred mojimi krvavými rukami…

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář