Telo a duša


„Vráť to. To nie je tvoje!“ povedal muž dôrazne s miernym nádychom potlačovaného hnevu.

Záporne pokrútila hlavou a ešte viac sa schúlila do kúta maličkej miestnosti.

„No tak, nenúť ma, aby som šiel za tebou,“ prehovoril opäť a oprel sa o mreže predstavujúce celú jednu stenu.

Odvrátila pohľad stranou a ešte pevnejšie stisla v dlani maličký kľúčik.

„Takto to bude len horšie, Maya!“ zvýšil na ňu hlas a tresol rukou po mreži. Sledovala pohľadom jej jemné zachvenie a nevdojak sa zachvela aj ona.

„Tak dobre, ako chceš,“ povedal, pričom mu z tváre zmizol úsmev a nahradil ho zlovestný úškľabok. Magnetickou kartou si otvoril dvere, vošiel dnu a prudkým pohybom ich opäť zabuchol.

Maya sa ešte viac natlačila do kúta a hlavu vtiahla medzi plecia. Vyčkávala a do mysle sa jej začali vkrádať prvé pramienky paniky.

Čupol si k nej a akoby silou vôle ju donútil pozrieť sa mu rovno do očí.

„Vráť to!“ povedal opäť a videla mu na tvári, že sa musí poriadne ovládať, aby nekričal.

Zmiernila zovretie dlane, do ktorej sa jej zatiaľ bolestivo odtlačil kľúčik od jej obojku, ktorý teraz ležal pohodený na podlahe v druhom kúte, no za okamih ju opäť pevne zovrela.

„Nie,“ zašepkala a oči sa jej vzdorovito prižmúrili.

Naširoko sa usmial, na chvíľu odvrátil hlavu nabok a z ničoho nič jej strelil facku. A ešte jednu – na druhé líce. Nevykríkla, no všimol si, že náhlym návalom adrenalínu a strachu sa jej zrýchlil tep a tým aj dych.

„Vráť to,“ zopakoval už pokojnejšie. Až na malé zachvenie zreničiek a nozdier však nereagovala.

„Prečo sa s tebou vlastne dohadujem,“ vzdychol si sám pre seba, keď videl, že takto sa nikam nedostane, a skrivil obočie. Svalnatou rukou ju chytil pod krkom a postavil ju na nohy. Ochromená strachom mu to dovolila, no zovretie päste nepovolila ani na okamih.

„Daj mi to,“ zavrčal na ňu, odtrhol ju od steny a opäť ju do nej sotil. Skrivila tvár do bolestivej grimasy a zasyčala. „Poslúchni,“ pokračoval, zosilnil zovretie jej krku a zo zadosťučinením sledoval, ako červenie od nedostatku kyslíka.

Povolila dlaň a kľúčik s jemným cinknutím dopadol k jej nohám.

Muž sa drsne usmial, rýchlo ho pristúpil, aby si to náhodou nerozmyslela a pustil ju zo svojho zovretia.

Klesla na zem a sklonila hlavu. Očividne bola nahnevaná sama na seba, že to tak rýchlo vzdala.

Za chvíľu sa zohol po kľúčik a s víťazstvom v očiach si ju premeral. Uškrnul sa. Videl, ako sa jej chvejú plecia, videl, ako sa rúti pod ťarchou sklamania zo seba samej a tešilo ho to. Mal ju tam, kde ju chcel mať. Večne prehrávajúcu a poníženú…

Spravil pár krokov a zodvihol aj obojok potiahnutý pevnou kožou. Vrátil sa k nej a opäť si k nej čupol. Jemne jej odhrnul vlasy z temena a nasadil jej ho. Napriek všetkej tej snahe, ktorú vynaložila na získanie kľúčika, sa podriadila . Vedela, že prehrala. Vedela, že je koniec. Miniatúrna zámka zacvakla a kľúčik od nej skončil v mužovom vrecku. Neprítomne ho sledovala, no nehýbala sa. Opustila ju všetka energia a aj odvaha vzdorovať mu.

„Si kto si, Maya. To ty zmeniť nemôžeš. Zapamätaj si to už konečne,“ prehlásil pomaly a nechal ju samú v cele.

Nasucho preglgla a po líci jej stiekla veľká slza. Ľahla si na tvrdú, kamennú podlahu chrbtom k mrežiam a zasnene privrela oči. Spomínala na staré časy, keď sa jej vietor ešte hral s vlasmi a slnko jej svietilo do očí a oslepovalo ju. Pomyslela na budúcnosť plnú smútku a bolesti, a nenávistne zaškrípala zubami.

„Nie, to nie. To nedovolím,“ zašepkala tak potichu, že to sama sotva počula a utrápene zatvorila oči.

––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

Prebralo ju zabuchnutie dverí cely, no vďaka cviku sa vystrašene netrhla.

„Vstaň,“ ozval sa mužov pokyn, no rozhodla sa ho ignorovať – za včerajšok. Po krátkej chvíli si to však rozmyslela a posadila sa do tureckého sedu.

„Vstaň!“ zopakoval dôraznejšie a hlasnejšie.

Maya naďalej sedela chrbtom k nemu a ani jej nenapadlo poslúchnuť ho.

Podišiel k nej a na boku zacítila špičku jeho topánky, ktorú mal potiahnutú kovom. Uhla stranou, naďalej ignorujúc jeho rozkaz.

„No tááák, vstávame,“ povedal veselo, priehľadne meniac taktiku. No to na ňu už neplatilo.

Zamračil sa a vyšiel spoza jej chrbta v snahe vidieť jej do tváre. Pozrel jej do očí a opäť prehovoril: „Čaká ťa robota…“

Teraz sa zamračila pre zmenu ona. Už viac nechcela drhnúť podlahy a donekonečna umývať riad s ťažkými okovami na nohách ak by sa náhodou rozhodla utiecť. Mala toho už po krk. Záporne pokrútila hlavou.

Nahnevane na ňu vyceril zuby, zohol sa k nej a vytiahol ju nahor za malý krúžok vpredu na obojku s priemerom ani nie centimeter. Obyčajne slúžil na upevnenie reťaze, no veľmi ľahko mohol slúžiť aj na vynútenie poslušnosti. Od bolesti vykríkla a mysľou jej prebehol vzdor ako stádo splašených koní.

Muž okamžite zaregistroval zmenu jej správania a jej náhly útok ho preto neprekvapil. Hravo zablokoval jej pravačku a ľavou rukou jej strelil facku tak silno, že sa ocitla na zemi. Pravú ruku jej však nepustil, čím sa jej dostala do veľmi neprirodzenej a bolestivej polohy. Od bolesti sa rozkašľala a do očí sa jej nahnali slzy.

Trhnutím ju prinútil vstať a otočil si ju tvárou k sebe. „Toto je posledné varovanie,“ precedil cez zuby, pustil ju a pokračoval. „Skús to ešte raz a oľutuješ deň, keď si sa narodila.“

Neodolala a uškrnula sa. Nepočula to prvý raz a vždy to zostalo len pri sľuboch. A nemala prečo si myslieť, že by to tentoraz malo byť iné…

Dobre miernená facka jej zrušila suverénny úškrn, no tentoraz zostala stáť. Nenávistne naňho zagánila, ale ruky naďalej nechávala visieť voľne vedľa tela. Nedovolila si znova naňho zaútočiť. Vedela, že to čaká a takisto vedela, že je podstatne rýchlejší než ona. V očiach mu zbadala iskričky hnevu a zapochybovala, či si vybrala dobrý deň na odpor.

Rýchlosťou blesku ju sotil do steny a dlaňou jej pritlačil hrdlo. Krúžok na obojku ju nepríjemne tlačil do hrtana a po chvíli zalapala po dychu. Spoza opaska vybral dlhú dýku, o ktorej doteraz nemala ani poňatia a s triumfálnym výrazom jej ju strčil pod nos.

„Chceš aby som ti spravil jazvu na tej tvojej rozkošnej tváričke?“ prehovoril hlasom, ktorý ju desil a jemne jej ňou prešiel po líci až k hrdlu.„Alebo čo tak…“ prešiel nižšie, pomedzi prsia až na brucho, zosilňujúc tlak. Koža pod tenkou tkaninou trička však naďalej držala. Vedela, že ju nechce zraniť a nevdojak musela obdivovať jeho zručnosť. „…trošku nižšie… Nechceš vybrať slepé črevo?“ dokončil svoju reč a keď mu v očiach objavila náznak šialenstva, na chrbte jej naskočili zimomriavky.

Schoval dýku naspäť dozadu za opasok, akoby tam nikdy nebola. „Spravíš, čo ti poviem. Rozumieš?“ zašepkal jej do ucha mrazivým tónom a zhlboka vdýchol jej vôňu, čím ju vydesil na smrť. Paralyzovaná strachom ani nedýchala.

„A -Áno,“ vykoktala po chvíli vystrašene.

„Áno, čo?!“ opýtal sa jej a mierne zosilnil zovretie.

Neodpovedala. Vedela, čo chce počuť, no nevyslovila to. Nechcela.

„Áno, čo!!“ zvrieskol na ňu a stisol jej hrdlo tak, že sa už vôbec nemohla nadýchnuť. Po chvíli márneho lapania po dychu rýchlo prikývla na znak, že to povie.

Umožnil jej nadýchnuť sa a s očakávaním ju sledoval, pripravený opäť jej odoprieť kyslík, ak by sa znovu pokúsila vzdorovať.

„Áno, pane,“ dostala zo seba po chvíli a sklamane zatvorila oči. Dosiahol čo chcel. Pustil ju a ona sa okamžite zviezla na zem.

„Tak to má byť, Maya,“ oslovil ju už spokojnejšie a prívetivejšie. „Otrok musí poslúchať rozkazy svojho pána. Tak to je… Zmier sa s tým.“

Neveriacky naňho pozrela, ešte stále vyrovnávajúc kyslíkový dlh.

„Možno je na čase zmeniť taktiku. Veľmi dlho som bol k tebe zhovievavý a milý. To sa oddneška zmení. Ak odmietneš poslúchať, ukážem ti, čo je bolesť.“

„Viem ,čo je bolesť,“ ohradila sa zachrípnuto.

„Nevieš,“ pokrútil veselo hlavou a usmial sa na ňu takým spôsobom, že mu okamžite uverila.

„Ja sa ale nevzdám. Nie bez boja,“ oponovala mu naďalej. Bolo jej momentálne úplne jedno, čo mu povie. Jednoducho potrebovala vyhrať. Aspoň raz. Aspoň teraz…

„Nemáš veľmi na výber,“ poznamenal a opäť sa k nej priblížil. Inštinktívne sa skrčila, očakávajúc úder. No ten neprišiel. „Skôr či neskôr sa podriadiš. Bez ohľadu na to, čo chceš ty. Ty nie si nič. Len bábika v mojich rukách,“ pokračoval a na tvári sa mu objavil veselý úsmev, akoby v jej psychickom týraní nachádzal pôžitok.

„Nie, to nie! Utečiem odtiaľto. Uvidíš!“ vykríkla bez rozmýšľania a zarazila sa, keď si uvedomila, ako smiešne to znie v zamknutej cele obklopenej len chladnými múrmi a ešte chladnejšími a pochmúrnejšími mrežami.

„Pokúsiš sa ujsť, zlomím ti nohu,“ mykol plecom. „Pokúsiš sa ma napadnúť, zlomím ti ruku. Odmietneš nejaký príkaz a zlomím ti…“ na chvíľu sa zarazil, no o chvíľku opäť pokračoval. „V tele máš dosť kostí. Niečo sa nájde. Taká kľúčna kosť, bedrová, alebo čo tak rebrá, prsty, … vyber si. Nepotrebujem ťa celú, postačí časť,“ nadhodil so smiechom.

Maya si vzdychla. Pochopila. Nemá nádej. Nie je cesty preč. Je len strach, smútok a bolesť… Ibaže by… Mozog jej pracoval na plné obrátky.

„Dobre. Vyhral si. Som tvoja. Spravím, čo budeš chcieť,“ ozvala sa rezignovane, uvedomujúc si, že jediná cesta ako uniknúť bolestivým zlomeninám je podriadiť sa.

„Fajn,“ opäť mykol nezaujato plecom. „Veď sa uvidí… Začneme hneď zajtra.“ Žmurkol na ňu a vyšiel von so spokojným výrazom na tvári.

Maya konečne osamela a smutne si vydýchla. Bola by sa rozplakala, no už nemala sĺz. Cítila sa prázdna . Definitívne to vzdala. Už nikdy mu nebude vzdorovať, už nikdy ho nebude ignorovať či odvrávať mu. Neprítomne hľadela pred seba a po čase sa dokonca zamyslene usmiala. Konečne sa dozvedela odpoveď na otázku, ktorú si kládla už veľmi, veľmi dlho.

„Kedy duša opustí telo, ktoré je ešte živé?“ spýtala sa sama seba a sama si aj odpovedala. Musela to počuť. Potrebovala to počuť. „Keď je bolesť jedného či druhého príliš veľká, aby sa dala zniesť.“ Znela odpoveď.

–––––––––––––––––––––––––––––––––––––––––-

O hodinu sa jej v hlave objavila myšlienka, ktorá pohltila celé jej vedomie. „A čo ak len budem predstierať, že som sa podriadila? Počkám na vhodnú chvíľu a potom, keď mi bude dôverovať, utečiem. Alebo ešte lepšie – zabijem ho, a potom utečiem,“ nehlučne otvárala ústa vyslovujúc tak slová, čo jej kričali v hlave. Zmätene vydýchla. Nebola si istá, čo vlastne chce. Nechcela riskovať komplikované zlomeniny zaručene bez akejkoľvek lekárskej starostlivosti, no nechcela byť otrokyňou. Jeho otrokyňou. Rozhodne nie navždy. Zasnene zatvorila oči a vidinu úteku a pomsty si premietala stále dookola vo svojej vyčerpanej mysli…

Sdílejte článek

Nový komentář