Syndróm vyhorenia


Sedím v osirenej ordinácií a zľahka si prevraciam stránky papiera, o ktorom by iní povedali, že tvorí najskôr dobrodružnú knihu alebo časopis. Každým oliznutím prsta a opätovným napnutím kostí, ich týmto utvrdzujem. Lenže týmto gestom naznačujem možno iný dobrodružný príbeh, alebo nadšenie, alebo dokonca pohoršenie nad mojim novým pacientom. Študujem jeho spisy, ktoré poukazujú na to, že malé dievčatko zjavne trpí schizofréniou, ťažkou paranojou a bludmi. To je veľmi nevšedné, pretože deti vo veku desať rokov majú zriedkavo tieto duševné poruchy, ba ešte závažnejšie je, v akom stupni a pokročilom štádiu sa toto malé dievčatko nachádza. Je to absolútny vrchol v mojej dlhej kariére, i keď som už známa špička medzi slovenskými doktormi. Niet pochýb, že som – ako už bolo povedané – nadšený z tohto nového pacienta.

V to daždivé a skleslé poobedie som mal ešte tri sedenia s hocakými pacientmi, ktorí ku mne chodia na terapie už niekoľko nemálo rokov. Slnko sa pomaly odchýlilo z obzoru a ťarbavo sa utiekalo k atramentovej tme. Skôr než tak učinilo, usmialo sa dočervena a potom sa vhuplo pod belasú perinu oblakov. To však ešte neznamenalo úplnú tmu v meste a ani v mojej ambulancií. Zaraz sa zapálili pouličné majáky, ktoré dávali prednosť osamelým dušiam túliacich sa po nociach a strachom sa drkotajúcim deťom pred blížiacou sa inváziou nočných môr. Nevedno určiť či ich strach je naozaj opodstatnený, alebo sú to len obyčajné halucinácie, ktoré ich vedú k seba deštrukcií. No týmito istými problémami trpí i moja nová pacientka Emily Charlotte Philippsová.

Keď som skončil terapiu s posledným pacientom, vrátil som sa domov, kde som si podrobne prečítal presné Emilyine diagnózy. Nič ma neznepokojilo tak, ako fakt, že na fotke kde stojí vedľa šimpanza v zoologickej záhrade je malý biely fliačik, čo by presne popisovalo, čo jej po nociach chodí po rozume. Na fotke sa chmúri, možno i preto, že sa akurát obracala na ten čudný fliačik, alebo preto, že jej na fotke spadla zmrzlina. No nič nevydesí človeka viac, ako keď zistí, že mal v nesprávnom predpoklade pravdu, alebo že je naozaj tým bláznom, o ktorom tak z duše pochybuje. No Emily bola vždy veselé dievča, zmena prišla niekedy nedávno. Azda to mohlo zapríčiniť úmrtie jej otca? Lenže vtedy bola len v ranom štádiu schizofrénie a napokon, vedie to k jej zhoršeniu duševného stavu? To možno už nikdy nezistíme, avšak máme nádej, že sa dozvieme omnoho viac. Dokumenty sa mi pomaly skĺzali po prstoch až terigavo spadli na zem. Zaspal som bezsenným spánkom so sporadickým množstvom ilúzií. Vonku sa schyľovalo k búrke a pomaly sa spŕchol roj mokrých mušiek, padajúcich na sklenený podklad môjho okna. Po chodníku sa kotúľali kúdolčeky hmly, ktoré rozmazávali jeho farebné iskričky od odrážajúceho sa svetla pouličných lámp. Na oblohe visela biela stopa po mesiaci, ktorá korigovala u malých kvapiek nepatrné belasé šmuhy. No čo sa v momente dialo v rodine Philippsových som nevedel odhadnúť. Znepokojilo by ma, keby som zistil, že malá Charlotte je opätovne väzňom svojho nedbalého strachu.

Schováva sa pod posteľou aby sa na chvíľku vyhla svojim vlastným prízrakom. Je ich majákom, za ktorým sa bláznivo ženú zablúdené lode. Jej mama už dávno spí, takže ju pred strachom nemôže nijako ubrániť. Emily už len počuje kroky po podkroví a potichučky čaká, kedy ju príde navštíviť nepozvaný hosť. „KRCHH, KRCHH“ počuť rozsiahle pukanie po starej drevenej dlážke. Dievčatko sa snaží čo najskôr zaspať, aby si skrátila túto desivú noc, no namiesto toho počuje len jemné tikanie hodín, ktoré jej odrátavajú sekundu po sekunde, k príchodu temných démonov strachu. Nemôže zaspať, pretože počuje ten istý zvuk, ktorý pozná už od svojho narodenia. Je to odporný šepot, ktorému sa nedá nijako ubrániť. Toto tajomstvo pozná i jej mama, no v momente nie je na blízku, aby svoju malú Emily pritúlila a venovala jej malú letnú pusu. „Vŕŕ, Vŕŕŕŕ“ zvuk sa priblížil a zvýraznil na svojom strachu. Emily spozornela. Z postele strhla tenkú deku a pritúlila si ju k ochabnutému telu. Cítila, ako sa výrazne ochladzuje a jej malátne prsty sa viac a viac zarývajú do deky. Vedela, že mráz je predznak príchodu temných bytostí, pretože to dokonale poznala a vedela to odlíšiť od ostatných okolností. Jej hlasivky oťaželi, a zabránili jej i vtom najtichšom hlásku. Viac sa skrčila k podlahe, aby sa mohla čo najviac zamaskovať. „Vŕŕ, Vŕŕŕŕŕŕ“ zvuk bol tesne pred dverami jej izby. Bolo počuť, že prízraky kráčajú pomaly a nikde sa neženú, pretože vedia, že Emily nemá kde a ani ako utiecť. Vedia, že ju o chvíľu chytia. Malá Charlotte však dúfa, že posteľ bude jediné miesto, kde ju prízraky nenájdu. „Vŕŕŕŕŕŕ“ dvere sa pomaly otvárajú a už len počuť, ako tvory ospanlivo vkĺzajú cez dvere. Tiahnu sa po podlahe, ako nebezpečné kyseliny, ktoré ohrozujú všetky organické látky. Emily silno zaviera oči, aby zabránila pohľadu na ich temné tváre. Jej dych sa zrýchľuje a v končekoch prstov cíti svoj vlastný tep. Z úst sa jej valia obláčiky pary, ktoré sa rozplývajú v nepríjemnej zime. „“ poslednýkrát započuje prasknutie podlahy, keď vtom Emily vyletí a preletí cez prízraky ako cez belasé opony. Cíti mokré chodidlá, ktoré navlhli buď od potu a strachu, alebo od inej netradičnej tekutiny. Oči však má naďalej zatvorené. Chce otvoriť dvere, lenže tie sú znenazdajky zamknuté. Nemá na výber, nemá inú možnosť úteku. Znova sa musí poddať prízrakom, ktorí ju opätovne dostali. Musí s nimi vyčkať až do prvých ranných lúčov, kým sa prízraky sami znova nerozídu. Emily stráca akúkoľvek nádej. Nemá už ani strach, pretože šialenstvo prízrakov jej načisto opantáva hlavu. Nemôže hovoriť, ba ani myslieť.

Nič z toho som v tejto zatratenej noci netušil. Spal som dobre, no potom, čo by som len zistil, čo sa jej v noci premávalo hlavou, mal by som iste zlé svedomie, že ľudia ako ja, môžu len tak bez problémovo zaspať i vtedy, keď druhým hrozí nebezpečenstvo. Po strhujúcej noci, som vstal do žiarivého rána, obklopený slnečným svitom. Na nebi ostali veľké sparné oblaky a jazva po mesiaci, ktorý ešte stále nestihol utiecť pred Emilynými prízrakmi. Zo zeme som pozbieral jej lekárske spisy, ktoré mi v noci vykĺzli z rúk a uložil som ich na policu pri dverách. Obliekal som sa do každodennej práce, a pri tom všetkom zhone som si zo šálky odchlipkával dúšky kávy. Po veľkom slede udalostí, som sa konečne vytrepal z domu na čerstvý vzduch. To však nebola pravda, pretože žijem vo veľkomeste, a dostať sa k čerstvému vzduchu mi robí neraz veľké problémy. Po ceste som zhltol akési chutné marmeládové šišky z neďalekého fastfoodu. Jedna šiška mi dokonca spadla na zem, pretože som musel utekať, lebo som zvyknutý stávať o takom čase, nuž keď idem autom. A po tej včerajšej nepríjemnej autonehode, som ho musel dať opätovne do servisu.

Môj klient iste čaká na moje služby! Usmial som sa, keď som v okamihu prebehoval cez cestu. Ďalej som odbočil úzkou uličkou na rázcestie cestičiek, kde som sa vybral smerom doprava. Po pravici i po ľavici, sa hrdo čneli rodinné domy s nízkym oplotením a s malým trávnatým pľacom. Sadol som si na lavičku, oproti jednému z barakov, po ktorom sa šplhal jedovatý brečtan. Spoza oblakov ho osvetľovali jediné lúče prenikajúce cez hmlistú clonu. Dom bol na pohľad pekný, no jeho duša bola stará a poznala už mnoho nájomníkov. Pretože to boli nájomné domy, kde sa sťahovali rodiny prevažne zo slabších vrstiev spoločenstva. Medené krytiny bolí už zafarbené do zelena, a po včerajšej noci, museli pustiť do domu veľké množstvo vody. Iste by ich bolo treba vymeniť a opraviť, alebo čo najlepšie, postaviť dom odznova od základu.

Sedel som na lavičke a naďalej som čítal lekárske spisy, keď vtom z dverí domu vybehlo malé dievčatko v červených šatách a s mašľou vo vlasoch. Obuté mala bieločierne tenisky, ktoré v skutku držali svoje vlákna, no boli veľmi špinavé a zablatené. V ruke držala tašku, ktorú ťahala za sebou, ako nejakú vec, nespĺňajúcu svoj denný stereotyp. Len jediné meno pasovalo k tomuto dievčatku. To meno bolo Emily. Dievčatko si tašku prehodila na chrbát a naďalej kráčala so svojim pochmúrnym výrazom a strachom v očiach. Akoby ste videli smrť, ktorá nemá žiadnu zmienku o šťastných chvíľach, pretože v to ráno, Emily zabudla na všetok doterajší život. Naďalej však vedela, čo sa jej prihodilo v noci, a vedela i to, že sa to čoskoro zopakuje. Myslela na vlastnú smrť, hoci jej vtedy nepripisovala žiaden pocit a ani nevedela či ozaj niekedy zomrie, lebo smrť pre ňu znamenal len pojem, ktorému rozumejú len postarší ľudia. Emily si nechcela vybrať smrť, ba ani jej neprišla na um, no jej pocit strachu bol tak veľký a silný, že deprimujúce dieťa, pociťovalo dych berúci pocit agónie, ktorá ju dokonale deprimovala a rozpúšťala vo vlastnom tanci strachu. Mohol by som to nazvať procesom samovraždy, lenže Emily nevedela ani čo a ani ako niečo také urobiť. Jej jedinou prioritou bolo zbaviť sa prízrakov a to navždy! A ja jej vtom bezproblémovo pomôžem.

Kráčal som po jej šľapajach a sledoval som jej smutné teriganie do školy. V momente keď som ju chcel dobehnúť, a porozprávať sa o jej problémoch, o ktorých som zatiaľ nevedel, odhadla moje zámery a v rýchlosti sa rozutekala do neďalekej budovy. Silno za sebou zavrela dvere, a tým mi chcela zabrániť k prekročeniu prachu. Budovu strážil veľký grandiózny kríž, a prudké gotické ryhy, ktoré zdobili nielen zovňajšok ale i interiér. Všimol som si, že každý vchod a každé veľké okno chráni revúci lev s poklonenou hlavou. Napadá ma len jedno vysvetlenie týchto sôch. Možno nás chcú varovať, že nás diabol vždy prenasleduje, ako sa píše v jednom úryvku z biblie; „Buďte triezvi a bdejte! Váš protivník diabol, obchádza ako revúci lev a hľadá, koho by zožral“. No môže to mať celkom inú symboliku, o ktorej netuším a doteraz mi neprišla na chuť. Avšak páčili sa mi títo chrliči. Brány chrámu boli z tmavého dreva, zdobené železnými opaskami a  tmavou železnou kľučkou. Pripomínali staré stredoveké dvere kráľov a šľachty. No otvárali sa ľahko, akoby boli naklonené na stranu, ktorá ich otláča od steny, a tým chce privítať i malomocných ľudí. Bol to Boží chrám. Pri vchode stála za pilierom kamenná miska so svätenou vodou a ďalej sa zbiehali k stretnutiu obrovské drevené lavice a katedry. Okná boli pozlátené farebným nádychom, a do kamennej miestnosti prepúšťali svoje dúhové odlesky a iskričky. Vtom som si všimol, že malá Emily tichučko sedí v jednej z katedier a niečo si ukradomky strká do vrecka. Bezmyšlienkovite som ku nej prikročil, aby som si splnil vlastnú úlohu poradcu ale i poslucháča.

Na malú Charlotte dopadali slnečné lúče, ktoré jej zvýrazňovali črty tváre a bledé líca naplnené strachom a bezduchou nostalgiou. Akoby jej bolo slnko nápomocné a chránilo ju vždy, keď je v tme, alebo v menšom prítmí.  Krčila sa, aby som ju nevdojak neuvidel,  i keď už tušila, že so mnou bude nasledovať veľmi dlhý dialóg. Každým krokom som ju ľakal, preto som šiel veľmi pomaly, aby neutiekla iným východom. Nanovo sa v kostole ukázal tieň a Emilyne gaštanové vlasy podľahli príznačným odtieňom temnoty. Len čo som si oprel ruky o katedru a ospanlivo si sadol, Emily vstala a podišla k jednému z východov.

-„Počkaj… počkaj prosím ťa… počul som, že sem rada chodíš“ skríkol som na dievčatko, ktoré sa v momente zľaklo a otočilo.

-„Viem kto ste. – Ste môj cvokár však?“ prekvapivo odpovedala.

-„Prepáč, zabudol som sa prestaviť. Volám sa Jack.“  povedal som zdvorilo.

-„Ako Jack a fazuľa?“ opýtala sa Emily.

-„Áno, znie to podobne“ usmial som sa dočervena.

-„Takže popierate, že ste Jack z tej rozprávky?“ prekvapivo sa opýtala. Emily bola veľmi chytrá na rozdiel od iných detí.  No napriek tomu, im bola veľmi podobná, až na svoje duševné problémy, ktoré však museli byť veľmi hlboko skryté, ak by im chcel niekto napomôcť.

-„No…Nie som ten Jack, som Jack Gordon“ pokračoval som v otrepanom rozhovore, pri ktorom som prevažne poslucháčom.

-„Takže mi nestojíte o rozhovor.“ drzo ma prerušila Emily. Urýchlene prikročila ku dverám.

-„Nie prepáč! Prosím, sadni si. Chcem sa s tebou len a len porozprávať. Čo povieš, poďme si rozprávať príbehy!“  v momente som nevedel čo robím, no potešilo ma, že to zabralo. Charlotte si prisadla ku mne a zrakom si ma prezrela. Ja som sa na chvíľku odmlčal až som pokračoval hlúpou otázkou.

-„Na čo ti to bude?“ podotkol som a prstom som ukazoval na sošku Panny Márie v Emilynom ruksaku. „Myslíš, že je správne kradnúť v kostole?“ Emily sa zahĺbila do seba.

-„No viete…ono to….ono to, nie je pre mňa. Vlastne to je pre mamu. A neukradla som to, kúpila, celkom za svoje.“

Vedel som, že klame, ale chcel som, aby bola úprimná, bez toho, žeby musela klamať.  Preto som náhle zmenil tému.

„Dobre verím ti…“

„Prosím vyliečite ma?“ prekvapivo ma prerušila Emily. „Prosím, pomôžte mi. Vy viete čo tým myslím! Nedajú mi spať, viete… ak ma raz chytia, zostanem pri nich navždy. Prosím, zažeňte ich preč, nech mi už neničia tie veci.“ urýchlenie povedala, pričom sa jej hlasivky náhle roztriasli. Všade sa obzerala, či ju nesledujú, hoc vedela, že niekde ta vonku stále vyčkávajú na jej príchod.

-„Emily, o kom hovoríš? Kto ti ubližuje?“

-„Bojím sa o tom hovoriť, ale sme na správnom mieste! Tu sa nemôžu dostať. Boh ich na chvíľku zadrží!“ preglgla a začala.

-„Sú celý čierny a ide z nich strach. Chodia veľmi ale veľmi pomaly, takže im niekedy stihnem utiecť, lenže keď nie, chytia ma a ničia mi veci. Vidíte, tu je dôkaz…“ Emily ukazovala na roztrhané a zablatené tenisky, ktoré u mňa vzbudili zvedavosť.

-„A to je všetko?“ usmial som sa, akoby som bol ja tým bláznom ktorého by trebalo liečiť. Emily sa rozplakala, a ja som si uvedomil, čo som v momente urobil.

„Prepáč Emily, naozaj…neviem čo to do mňa vošlo. Prepáč.“ ospravedlnil som sa s zahanbene som uprel pohľadom na zem.

-„Nechcete mi veriť, ale viem, že mi veríte. To všetko robia oni. To sú tie tvory, ktoré vedia len ničiť. Nedajte sa nimi oklamať a zažeňte ich skôr, než vám dajú možnosť podľahnúť.“ utrela si slzy a neustále sa obzerala.

„Viete, vy to rozoznáte keď naozaj prichádzajú… keď naozaj prídu, začne sa ochladzovať, no vy spoznáte rozdiel, kedy to budú oni a kedy nie.“

-„Emily, kedy to začalo? Od kedy ťa vyhľadávajú?“ opýtal som sa, no bol som v presvedčení, že naďalej trpí paranojou, a všetko čo urobila, mi bolo toho dôkazom.  Bol to môj prvý pacient, ktorého som nevedel pochopiť. A to som si nechcel priznať, i napriek tomu, že som jej chcel uveriť. Pomaly som zlyhával.

-„Začalo to dávno, no včera to bolo najhoršie. Bola mi strašná zima“ pokračovala Emily. „Počula som čudné zvuky na podkroví, ako keď sa niekto zakráda, no netuší, že pod ním puká podlaha… potom som sa skryla, a oni si ma našli. Bolo to strašné, ničili mi všetky veci a nechceli ma pustiť von. Prosím, poďte, poďte…poďte ukážem vám ich…“

Zhrozene ma prekvapila Emily.

-„Emily neskôr, teraz sa pôjdem porozprávať s tvojou mamou… no ak chceš, môžeš ísť so mnou, a ukážeš mi ich.“ niečo som si čmáral do Emilyniných spisov a potom som si pero strčil do vrecka na košeli. Ako psychológ som mal byť vo všetkom objektívny a stavať sa ku každej možnosti Emilyninho strachu. Na teraz som však Emily uveril. Akoby vo mne prevládali dve tváre osobností, ktoré sú predsa na vlas podobné, no nemajú rovnaké zmýšľanie ani v jednej spoločnej veci. V kostole nastal veľký rozruch. Charlotte utekala aby mi čo najskôr ukázala svoje jadro a centrum všetkého strachu. Vôbec nedbala na prekážky, ktoré odsúvala nohami. -„Rýchlo, zaraz sme ta!“ uškrnula sa, lebo si myslela, že jej hneď pomôžem a zbavím ju veľkého bremena.

Vonku sa mraky načisto rozpŕchli a vytvorili belasú stenu, ktorá bránila svetlu preniknúť. Akoby sa vo vzduchu vznášali kvapky, ktoré zatiaľ nepadli na zem, lebo čakajú, na svoju správnu chvíľu. Emily nemala v obľube toto počasie, pretože omnoho radšej vyhľadávala slnko, ktoré ju ubránilo pred všakovakými nástrahami. Z obdivom pozorovala lietajúce holuby, ktoré boli všade naokolo. Vznášali sa elegantne ako poletujúce pierka, z roztrúsených vankúšov. No malá Charlotte si i pre nich našla dôvod pre strach. Bála sa, že sú to nenápadní špehovia, ktorí ju prenasledujú nie len v noci, ale i cez denné svetlo. Hocikto by povedal že Emily je veľmi skeptická a nedôverčivá, no ak sú tie chýry pravdivé, že malé dievčatko naozaj vyhľadávajú démoni z podsvetia, potom sú jej obavy oprávnené a skutočné. No nie je všetko tak ako sa zdá, pretože malé dievčatko vôbec nepôsobí ako osoba trpiaca schizofréniou, paranojou a bludmi. Keď sme zastali tesne pred ich domom, ktorý nepôsobil tak pekne ako keď bol osvetlený nadýchnutím slnka, malá Emily ma opätovne potiahla za ruku. Spoločne sme vošli do baraku, po ktorom sa nebezpečne tiahla pleseň. Schody ledva držali akoby len podpierali plesnivé steny. Dom bol obstarný, boky stien podpierali drevené bariéry a staré čiernobiele fotografie. Do oči mi vrazila kuchyňa, ktorú som uvidel ako prvú miestnosť. Za dverami, z nej nenápadne vykukovali tri stoličky a stôl. Na najvyššom poschodí bolo podkrovie. Vtom vybehla nejaké žena, ktorá ma privítala z vystretou pravačkou. Bola to Emilyna mama, ktorá bola však na svoje pomery primilá.

-„Dobrý deň, prepáčte…očakávala som vás…dnes tu máme rušno.“ začala. „Poďme niekde inde, je tu plno ľudí.“ pokračovala ustráchaná žena. Vtom som si všimol ako viacero robotníkov stúpa po plesnivých schodoch na podkrovie.

-„Čo sa tu stalo?“ opýtal som sa zvedavo.

-„Po včerajšej búrke nám spadla strecha, a puklo nám potrubie. Budeme sa musieť presťahovať, len čo tu zachránia aspoň nejaké veci. Všade je frmol a mokro.“ podotkla vystrašená mama, keď vtom skríkla.

-„Emily, choď sa hrať vonku, než vynesú veci z tvojej izby!“

-„Mamííí, ešte tu niečo chcem ukázať Jackovi.“

-„Tak choďte“ usmiala sa Emilyna mama. A mne to prišlo takmer tak isto smiešne.

 

Emily ma zaviedla do svojej izby, ktorá bola navlhnutá a plná nečistôt. Cez okno sa hnali prúdy čerstvého vzduchu, ktoré  odnášali posledné úbytky zo včerajška, ba dokonca aj Emilyne prízraky. Všetko bolo zničené od vody a trosiek. Emily len ukazovala malým prstom na veci, ktoré jej zničili nepatrné prízraky. Zvlášť na tenisky, ktoré mala obuté na nohách. A ja som nepotreboval už nič k tomu, aby som zistil skutočnú pravdu o tom, ako to naozaj bolo. Netrvalo dlho a pochopil som význam Emilyného strachu, ktorý odhadnú len tí, ktorých sa týka.  

Rozmýšľal som o jej pocitoch, ktoré ju po celé tie roky dokonale ničili. Pocity, v ktorých prevládal strach a neistota. Keď sa zúfalo skrývala pod posteľou a čakala, kedy ju doženú vlastné myšlienky. Kedy konečne prestane rozsiahli pukot po podlahe a ona v samotných koncoch zistí, že sa jej to len zdalo. A jej mame sa uľaví, že sa už nemusí báť o svoj a Emilynin domov. Emily doposiaľ stále čaká, kedy ju doženú kvapky vody, pred ktorými by sa tak veľmi chcela ukryť. Môže cez nich prebehnúť, no mokré chodidlá jej budú naďalej pripomínať tú desivú noc.

Keď som sa dojednal s jej mamou o predpísaných liekoch čo má užívať, vrátil som sa naspäť domov, kde som si znova dokonale pospal. Slnko vyprovokovalo na útek zbabelé kvapky, ktoré sa len jednoducho opierali do vetra a ľahko podliehali vlastnej gravitácií. No vtedy som netušil, že hodinky naďalej tikajú, a teplomer stále ukazuje nižšiu teplotu, čo by mohlo znamenať, že som v Emilynom prípade maximálne zlyhal. Pretože oni prichádzajú a vedia, koho nájsť a koho skutočne v koncoch zožrať, lebo oni nikdy nespia.

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář