Štrnásť, 2. Diel (Skúška)


Júlisa s Derekom kráčali po schodoch už dosť dlho až kýmm nezastavili pred železnou bránou. Vyžarovala z nej temná aura. Vrch bol porastený machom a zdalo sa že odtial prichádza zvláštny smrad. Derek sa ani raz nepozrel na Júliu len  chladne kráčal vpred a zaklopal nqa železnú obriňu. K bráne prišli dve osoby. Najprv si Júli myslela že sú to len obyčajný ľudia, ale potom zbadala ich tváre a mohutné krídla vyčnievajúce z ich chrbta. Vyšší mal farbu kože čisto bielu, iba krídla  ako šedý mrak mali farbu tmy. Nižší aniel bol žltý a krídla mu lemovali rôzne farebné vzorce. Otvorili bránu a chvíľu sa rozprávali s Derekom cudzím jazykom, ktorý dievčina počula prvý raz.

Anjeli sa kruto usmiali a pustili dvojicu do vnútra. Kráčali cez veľké mestá, malé dediny i polia až kým nezazreli obrovskú budovu. Vstúpili do nej a zazvonili na zvonček. Dvere sa rozleteli a vyšiel z nich trpaslík. Začal na nich kričať, len útržky slov boli začuté. Derek si vyzliekol tričko. Nahnevaný trpaslík hneď stíchol. Derek mal totiž na hrudy vyrytý znak ktorý prezrádzal že bol vo vojnách a patrí medzi nich. Júlia sa šla rozplinúť. Mal krásne vypracované telo, na krku sa mu hojdala strieborné reťaz a jeho dlhé červené vlasy mu bičovali tvár. Otočil k Júli tvár a ona ho prvý raz začula rozprávať, ale akoju sklamalo keď mal podtón. Vyzeralo to, že každý koniec jeho vety sa končí výkričníkom. Oči mal ľadové a kamenné aké nevidela. Zjav jeho dokonalej tváre sa jej začal hnusiť.

Prinútená vstúpila do miestnosti a ako prvé si všimla veľkú lavicu na ktorej stál sudca. Roztriasli sa jej kolená a prestrašená si sadla na vyznačené miesto. Začal hovoriť sudca.

Milí prítomní učitelia, odsúdení a nalezenci. Vstúpili ste dnes do tejto miestnosti za účelom sa dostať na výcvikovú školu zabijakov či démonov. To sa určí až tam. Atí čo sem prišli kôli niečou inému, môžu odísť s čistým svedomím, lebo všetky hriechy boli odpustené vďaka tomuto radostnému dňu. Rozdám vám psychologické testy a potom prejdeme na praktickú časť. Kto uspeje, pôjde študovať. Akto nie, ten bude zhodený a zavrhnutí do otroctva.

Júlia dostala hárok papiera začala ho vypisovať. Bola prekvapená ako ľahko jej to išlo. Vedela odpovedať na všetky otázky a bola si 100% istá že to má správne. Otočila papier a čakala kedy dopíšu ostatný. Odovzdali hárky a pripravili sa na praktickú časť. Nikto nevedel čo ich čaká. Sudca sa postavil a volal jedného žiaka za druhým. Dával im úlohy hasiť, rozobrať, poskladať a potom ich vyskúšal bojovať. Dal im do ruky meče a museli sa bránť. Niektorý slabší to nezvládali a buď omdleli alebo umreli. Potom prišiel rad na Júliu. Už sebavedomo sa postavila pred sudcu a vypočula si jeho úlohy.

Na chodbe sa zjavil silný oheň. Dosahoval vyše 100 metrov a sálalo z neho také teplo že všetci sa vyzliekli do tričiek. Júlia nevedela čo robiť, pretože ešte žiadnemu budúcemu študentovi nedal tak silný oheň. Vjej vnútri sa ozval hlas. Zdá sa to ťažké, ale len tie najťažšie veci sú najjednoduchšie. Júlia sa zamračila a rozbehla sa ku hasicim prístrojom. Boli tam penové a obyčajné z vodou. Potom tam bola prikrívka. Júlia však vedea že príkrivkou oheň len viacej zväčšía na vodu či penu je príliš silný. Rozhliadala sa po miestnosti keďsi všimla že tam je kýbeľ piesku. Zobrala ho a po stranách ohňa ho trochu nasypala aby sa nešíril a potom zbytok hodila do stredu. Vyzeralo to tak, že oeň pohltí celú budovu, no vtom sa začal zmenšovať až kým nezmizol . Júli sa na tvár vkradol úsmev. Sudca sa prekvapene na ňu pozeral. Podal jej najväčšiu zbraň akú mal a prikázal jej ju rozobrať a znovu poskladať. Zodvihol stopky a zavelil štart. Júlia sa chvíľu na to dívala ako na mučiteľa a potom si všimla dierku v zbrani. Začala od tej. Bolo len 50 sekúnd a do celkového rozobratia chýbal len jeden kúsok. Ale ako sa snažila, tak sa snažila nešlo jej to. Nechtom prechádzala po kovovej časti. Zamračila sa a zodvihla ruku. Sudca prikývol a zastavil stopky. Júlia sa rozhorčene sťažovala že posledný kus je zlepený. Podala zbraň sudcovi a ten s otvrenou sánkou prikývol. Odsúhlasil že môže začať skladať. To Júli nerobilo žiadny problém a tak mala zbraň posladanú za minútu a 20 sekúnd.

Sudca s trpkosťou v tvári do nej hodil meč. Nepáčilo sa mu, že dievča dokáže také divy. Júlia šikovne vyskočila a meč zachytila vo vzduchu. Uškrnula sa na sudcu a pošple môžme začať. Sudca sa oháňal a sekal ako drak. Júlia sa pred útokmi mrštne vyhábala zakaždým keď sudca zastal sekla mu pod nohy. On ticho zaklial narazil tvárou do zeme. Sudca sa cítil už unavený, ale Júli to akoby dodávalao viac energie. Bola dravšia, v očiach jej šľahaly plamene a za každú cenu sa snažila dostať meč ku krku sudcu. On už nemohol bezvládne sa zvalil na zem a s odhaleným krkom priznal porážku. Bol s toho vydesený, ešte nikdy ho nikto neporazil a ani ten zo starších. Už len vyfúkol prijatá.

A Júlia po tom veľkolepom zápase akoby vyhasla. Vočiach sa jej nezračilo nič a bola na smrť uťahaná. Prišli k nej ľudia a odviedli ju na školu do svojej izby.

Sdílejte článek

Nový komentář