Štrnásť, 1. Diel


Obloha bola zatiahnutá. Mala zvláštnu, akoby farbu vesmíru. Husto pršalo a blesky vytvárali nadpozemské úkazy. Hrmenie bolo silné, ale v dedine napriek tomu všetci spali, len v jednom dome sa svietilo.

Júlia, malé dievča nepokojne ležalo vo svojej izbe a pod slabým svetlom ktoré vychádzalo zo stolnej lampičky, čítala knihu. Smelo sa brodila cez nebezpečné kraje a so zápalom riešila nevy riešiteľné. Z pútavého čítania ju vyrušil zvláštny zvuk. Na silu odtrhla oči od knihy a išla sa pozrieť kto klopal. Otvorila, no nik tam nebol. Zamračila sa vrátila sa k čítaniu. Zvuk sa zasa zopakoval. To už sa Júli nepáčilo. Vyskočila z postele a roztvorila dvere. Nik tam nebol. Hneď, v ten moment, keď zatvorila zaklopanie sa ozvalo trikrát za sebou. Zo strachom otvorila dvere a poobzerala sa po chodbe. Neúmyselne sklonila hlavu a všimla si obálku na zemi. Zodvihla ju a vrátila sa späť. Klopanie sa už neozývalo. Dievča si prekvapene prezerala pečať, ale nijak si nemohla vybaviť kde už ju len videla. Zobrala nôž a prerezala ju. Vybrala lis a so zatajeným dychom čítala:

 

Milá Júlia,

Bolo nám oznámené že strážcovia zahliadli v
Tvojom tele niečo zázračné. Nemôžeme to s
presnosťou určiť, pretože nemáme tvoju DNA.
Potrebujeme aby si sa dostavila na najvyšší
Súd v Kehere. Príde si pre teba tajomník v
Čase o dvadsať sekúnd. Po prečítaní tohto
listu sa samovoľne zničí, aby ľudia nič netušili.
Derek, tvoj ochránca.

 

Júlia bolo v šoku. List rýchlo odhodila a pozerala sa ako vo vzduchu splanul a stal sa z neho prach. Spomenula si na to, čo sa v ňom písalo a pozrela sa na hodinky. Začala odrátavať. Tri, dva, jeden, a ne dverách sa ozvalo klopanie. Pomaly sa pozviechala zo zeme a s roztrasenou rukou stisla kľučku. Dvere sa otvorili a v nich stál najkrajší chalan akého kedy videla. Zistila že je to Derek. Úplne sa mu odovzdala a šli spolu tam, kde Júlia bola iba v najhorších snoch.

Sdílejte článek

Nový komentář