Strážca - 2. diel

3. kapitola

„Mám ešte ohriať vodu?" ozvalo sa z kuchyne, ktorá bola umiestnená hneď naproti priestrannej kúpelni. Debra šplechla penu na protejšiu stenu a zafučala.

„Netreba. Čo keby si mi prišiel umyť chrbát, drahý?"

„Musím dávať pozor na jedlo, Debra. Ale za chvíľku som tam..."

„To bol teda nápad, variť, keď sa chceme kúpať. Mal si mi rovno povedať, že sa ti do vane nechce."

„Prepáč, nemal som to srdce. Ty sa uvoľni, ja uvarím jedlo. Keď vídeš z vane, najeme sa a pôjdeme do postele."

„Romantik," povzdychla si Debra a ponorila sa hlbšie do horúcej vody. Aj keď Charlieho milovala, občas mu naozaj nerozumela. Voda však robila divy a tak sa čoskoro ocitla v stave podobnom spánku, kedy sa jej hlavou preháňali inšpirujúce predstavy.

Charlie medzitým v kuchyni stíšil plyn na šporáku, vzal zo skrinky malú baterku a po špičkách sa vydal nahor po schodoch. Aj keď Debre sľúbil, že dnes večer sa podkroviu zďaleka vyhne, nedokázal odolať vzrastajúcej túžbe zistiť, čo sa tam skrýva. Cítil sa ako motýľ vábený vôňou nektára alebo vášnivý milenec vábený pohľadom na roztúženú ženu. Zanechal Debru v objatí peny a za doprovodu malého kužela svetla vychádzajúceho z baterky sa blížil k svojmu cieľu.

„Zvláštne," pomyslel si, keď sa zadíval na dvere. „Prisahal by som, že boli zavreté." Po chrbte mu prebehol ľadový chlad a na čele vyrazil pot. Nevšímavo si ho zotrel a prstami ľavej ruky drgol do dverí. Zavŕzgali.

Najprv sa do miestnosti dostal svetelný lúč vrhaný baterkou, nasledovaný zvedavým pohľadom Charlieho očí. Napoly čakal, že naňho niečo vyskočí a vtiahne ho dovnútra, kde si na ňom pochutná ktovieaká príšera, ale nič také sa nestalo. Jediné, čo na Charlieho zaútočilo bol prach. Jeho kroky ho rozvírili spolu s desaťročia starou špinou a Charlie sa musel premáhať aby zadržal silný kašeľ. Keby raz začal, bol si istý že by sa ho už nikdy nezbavil. Okrem toho, nechcel aby Debra zistila že nie je v kuchyni.

Keď prach akotak usadol, a Charlie sa odvážil otvoriť oči dokorán, svetlo baterky narazilo na celý ten neporiadok a podporilo v ňom predstavu že pán Kirby sem už hodne dlho nevkročil a tým pádom tam nemôže mať nič, čo by bolo preňho príliš dôležité. Zrejme si len urobil z nepotrebného podkrovia sklad a hanbil sa pripustiť to pred nimi. Charlie ani na okamžik nepomyslel na tú reťaz ktorá teraz nepotrebná ležala na podlahe predo dvermi.

Ten neporiadok ktorý tu vládol ho príliš zaujal. Podkrovie nebolo väčšie ako ich spálňa, ale bolo tam oveľa menej miesta než by človek očakával. Všetky steny boli zapratané starými skriňami, ktoré by sa po rozsiahlejších opravách mohli považovať za skutočné starožitnosti. V momentálnom stave by sa však skôr hodili na smetisko alebo do krbu ako palivo. Všetky poličky boli zapratané krabicami s šatstvom, papiermi a vecmi, ktoré najpravdepodobnejšie pochádzali od priateľov a príbuzných, ktorý sa snažili rodinu pána Kirbyho na sviatky obdarovať niečim ozaj originálnym. Nechýbali vázy, porcelánové zvieratká, prapodivné sošky a masky pochádzajúce zo vzdialených končín sveta a naháňajúce tie najdesivejšie predstavy o domorodcoch, ktorý ich vyrobili.

Bolo tu aj niekoľko starých obrazov na ktorých bola znázornená akási rodina. Všetci ľudia na portréte bez jedinej výnimky mali na tvárach zamračený výraz. Na každom obraze bola znázornená iná rodina, no jedno mali spoločné - dom v pozadí. Charlie by aj napriek dlhému časovému úseku, ktorý musel uplynúť medzi jednotlivými maľbami bol ochotný odprisahať, že všetkých tých ľudí trápilo niečo naozaj vážne a že to pravdepodobne súviselo s domom v pozadí, ktorý čnel ako obrovský výkričník, varujúci svojich budúcich obyvateľov.

Charlie pochopil, prečo jednala Debra tak divne. Nikdy nebola ženou čo sa zľakne svojho tieňa, ale vždy vedela kedy ten tieň zmizol. Musela cítiť to, čo tých ľudí tak desilo. Charlie sa cítil zmätený vlastnými pocitmi. Na jednu stranu bol ochotný uznať, že ten dom vyžaruje akúsi energiu, no na druhú stranu nebol ochotný sa tej energie vzdať, aj keď mohla byť nebezpečná. Ešte nikdy sa mu nepísalo s takou ľahkosťou ako tomu bolo teraz a veril, že keby dom opustil ešte pred ukončením svojho románu, nikdy by sa mu už nepodarilo napísať poslednú stránku s tým najprostším slovkom - koniec.

'Musím tu ostať, kým sa mi to nepodarí,' vravel si a pripravil sa na to že o tom presvedčí aj Debru. Koniec koncov, je aj v jej záujme, aby knihu skončil. Ak sa vydarí, budú obaja zaobstaraný na dostatočne dlhý čas aby si dovolili založiť rodinu.

Pri týchto úvahách len málo sledoval svoje okolie, až kým lúč baterky nenarazil na niečo zvláštne. Miestnosť bola v skutočnosti väčšia, než sa zprvu zdala, ako inak by sa mohlo vysvetliť, že za všetkými tými haraburdami objavil priestor, podivuhodne veľký a čistý, zbavený všetkých zbytočností. Cítil sa akoby vstúpil do hrobky alebo do tajnej komnaty, kde je uložená kniha smrti do ktorej by nikto nechcel nahliadnuť, no každý by tak spravil.

Na jedinom predmete v dohľade, kamennom podstavci skvejúcom sa zhruba do výšky drieku, ležali dve knižky. V tom umelom svetle sa zdali byť priezračné, vnorené do hlbín času. Až keď zamrkal uvedomil si Charlie že ich obklopuje jemný opar. Divné, že sa neorosili, prebehlo mu hlavou než k nim vykročil. Obe knižky sa zdali byť totožné, no len do chvíle kedy zrak pozorovatela spočinul na tajomných znakoch, ktorými boli obe posiaté.

Žiadne zo znamení nebolo totožné s tým na druhej knihe, aj keď všetky boli rozložené na rovnakých miestach - v rohoch kníh. Charlie nevedel čo by mohli znamenať, no bol si istý že podobné znaky ešte nikdy predtým nevidel. Vztiahol ruku aby sa dotkol ich povrchu a keď sa jeho prsty preplietli cez tajomný opar, zdalo sa mu akoby prešli do iného priestoru. Stále ich videl, ale rovnako ako tie knižky, stali sa priezračnými a Charlie cítil že ich už skoro neovláda. Potlačil výkrik, ktorý sa mu dral z hrdla a pokúsil sa ruku stiahnuť naspäť. V tej chvíli opar zmizol. Knižky, rovnako ako jeho ruka sa vrátili do tohto sveta a ani jedno už nevypadalo tak vzdialené a neskutočné. Pokúsil sa zahýbať prstami a s potešením zistil že opäť fungujú ako majú. Jedinou známkou že niečo nebolo v poriadku bolo prudké mravenčenie v končekoch prstov, keď sa dotkli vypracovanej kože, ktorá tvorila obal kníh. Charlie sa práve chystal prelistovať tie staré, určite už zažltlé stránky, keď sa zdola ozval výkrik. Už druhý raz toho dňa bežal Charlie na pomoc svojej manželke Debre.

4. kapitola

Pokým sa Charlie snažil nebadane preniknúť do tajomnej komnaty, Debra vo vani upadla do snového stavu kedy jej myšlienky prúdili, jej však na nich nezáležalo. Oči mala privreté, iba občas ich otvorila aby uprela pohľad na plameň sviečky alebo na dvere, ktoré ju delili od kuchyne a jej manžela.

Teplá pena ju hladila po tvári a ona jej nežnosť s láskou prijímala. Keby tak s ňou bol Charlie... Ako na odpoveď začula, že sa dvere kúpelne otvorili. Zavial na ňu chlad, preto sa ponorila hlbšie do teplej vody. Oči nechala zavreté.

„Charlie, čo keby si si ku mne vliezol a vydrhol mi chrbát?"

„Mhmmm..." ozvalo sa súhlasné zamrmlanie, nie nepodobné zvukom, aké vydával keď bol vzrušený až nedokázal povedať nič rozumné. Debra sa usmiala a trocha pootvorila oči, keď ucítila chladný dotyk jeho rúk na svojej hlave. Nežne jej prečesával mokré vlasy a potichu si čosi mrmlal. Sviečka zablikala, horela však ďalej. Debra sa so vzdychom oprela o ruky, ktoré jej masírovali plecia a krčné svaly, občas sa dotknúc dráždivých miest. Začula jeho hlboký dych pri svojom ľavom uchu a slastne natočila hlavu, aby ju mohol pobozkať. Ruka mu skĺzla z jej krku a vnorila sa do hustej peny mieriac k jej prsiam. V tej chvíli spoza napoly privretých dverí zafučal prievan, vonku sa zablesklo a plameň sviečky zhasol, sťaby ho sfúkla mocná sila.

Debra otvorila oči aby zistila čo sa deje a vo chvíli stuhla. Len pár centimetrov od jej tváre svietili z tmy dve obrovské zelené oči s horizontálnymi zornicami hada. Do nosa jej udrel silný pach dreva, papiera a starej kože zmiešaný s niečím, čo nedokázala identifikovať, no z čoho jej prišlo na vracanie. V zlomku sekundy si uvedomila, že to, na čo sa díva, nie je Charlie, dokonca to nie je ani človek. Druhá myšlienka, ktorá ju napadla, bola oveľa hroznejšia - ten tvor mal ruku na jej hrudi. Zvrtla sa, akoby mala na sebe hada a pritisla sa na druhý koniec starej liatinovej vane. Jedným vdychom si naplnila pľúce na najvyššiu možnú mieru a vzápätí zajačala, až sa všetky poháre v dome roztriasli.

Bytosť, ktorej oči teraz zúrivo iskrili, sa natiahla smerom k nej. Debra sa pri dotyku odtiahla a skrčila ako najviac dokázala na dno vane. Počula dupot Charlieho topánok na schodoch, hoci nevedela, prečo bol hore a nie v kuchyni. Bála sa, že jej muž dorazí pozde. Znechutená odstrčila od seba ruku votrelca, ktorý sa opäť pokúšal dostať ju k sebe a začala zúrivo kopať a škriabať. Ucítila, ako jej ramenom prebehla bolesť, no vzápätí to pustila z hlavy, lebo dvere sa rozrazili a v nich stál jej manžel. Kúpelňou prebehol veterní vír, útočiac na Charlieho, ktorý mu stál v ceste. Nápor vzduchu ho donútil zavrieť oči a tak nezbadal hmlu derúcu sa von popri jeho nohách.

A naraz všetko ustalo. Vietor, búrka aj tma. Charlie otvoril oči a s údivom hľadel na sviečky, ktorých ostrý plameň ani v najmenšom nesvedčil o tom, že ešte pred chvíľou boli zhasnuté. Debra zažmurkala a rovnako prekvapene ako aj s uľahčením hľadela na svetlo ktoré sviečky vydávali.

„Debbie, si v poriadku?" opýtal sa Charlie a podišiel k vani, z ktorej sa vyparila všetka voda. Hľadel na penu, ktorá jediná prikrývala jeho ženu pred chladom. Zalapal po dychu keď zbadal dlhý šrám na jej pravom rameni ktorý pomaly krvácal. Debra si všimla jeho pohľadu, ale neprekvapilo ju čo uvidela.

„Kde si bol?" spýtala sa namiesto toho.

„Čo?" podivil sa Charlie a uhol pohľadom.

„Z kuchyne by ti to tak dlho netrvalo. Bol si tam hore, však?"

„Debra, zlato, čo sa tu stalo?"

„Prišlo si to po mňa. Chcelo... Bože, Charlie, myslela som, že si to ty. Dotýkal sa ma, ako ty. Skoro... skoro si ma to vzalo. A ty si tu nebol. Prečo, Charlie? Prečo?"

Debra ho vinila. Cítil vinu aj sám od seba, nepotreboval ju cítiť ešte aj od nej. Nemali prísť do tohto domu, to je pravda. Nemal ju nechávať osamote, to je tiež pravda. Ale, skadiaľ dočerta mohol tušiť, čo sa stane?

A čo sa vlastne stalo?

„Nič sa nestalo," vyslovil nahlas, snažiac sa presvedčiť seba aj Debru, že v skutočnosti bola celú tú dobu v bezpečí, že jej naozaj nič nehrozilo. Debra naňho s úžasom pozrela.

„Ako to môžeš povedať?! Chcelo ma to dostať! Zhaslo všetky sviečky a potom sa ku mne priplížilo, akoby si to bol ty. Skoro som sa mu oddala, dopekla! A ty tu hovoríš, že sa nič nestalo? Čo tá voda? Čo tá rana na mojej ruke?" Útočila naňho slovami, akoby on bol ten čo spôsobil jej strach. A ku všetkému, on bol ten, čo sa snažil pripraviť ju o rozum.

„Zaspala si vo vani, to je všetko. Vonka bola búrka, niečo špatné sa ti prisnilo. Je to len psychika. Tma, búrka, starý dom... to všetko dráždi predstavivosť. Behom sna si kopla do štopla a voda sa vypustila. Štopel potom zapadol naspäť. A tvoja ruka... mala si zlý sen. Do niečoho si sa udrela a... a poškrabala sa. To je všetko, nič viac."

„Sviečky zhasli. A čo ten vietor, keď si otvoril dvere? Ako chceš vysvetliť toto?!" pýtala sa ho, vyplašená nie tým, čo sa stalo, ale tým, že by to mohol poprieť.

„Prievan. Jednoducho prievan. Sviečky možno dútnali, a vietor ich znova rozfúkal."

„Dočerta, Charlie, to nie je pahreba. Sviečky sa nedajú rozfúkať. Buď zhasnú alebo horia. Nič medzitým nie je. A nenechám sa presvedčiť, že som blázon! Ak si to myslíš, náramne sa pletieš!" skríkla a vyskočila z vane. Hodila na seba župan a skôr zlostná než vystrašená vystúpala po schodoch, mieriac do spálne. Pohľad jej na chvíľu zablúdil k tajomním dverám, ale tie boli zavreté. Z miesta kde stála nemohla vidieť hmlu, ktorá sa rýchlo stiahla a zmizla škárou pod dverami. Na chrbte ucítila chlad, otriasla sa a bez ďalšieho váhania vošla do izby.

O poschodie nižšie sa jej muž rozhodoval čo urobí. Má ísť za ňou a snažiť sa ju ukľudniť alebo vísť po schodoch, až tam do tej tajomenej miestnosti a pozrieť sa na knihy, ktoré vystúpili z ničoho a dali mu pocítiť toľko zvláštnych pocitov naraz. Jednou rukou prešiel po hladkej stene liatinovej vane a čelo sa mu zbrázdilo vráskami. Bola dočista suchá. Nebyť zvyškov peny, Charlie by len ťažko veril, že v nej vôbec v posledných dňoch bola voda. Vzal jednu zo sviečok, ktoré tak záhadne zhasli a vzplanuli keď už bolo po všetkom, sfúkol zvyšné tri a nasledoval Debrine kroky.

Stála pred zrkadlom, nahá a prezerala si ranu na ruke. Už prestala krvácať, oddelené strany sa začali sťahovať a miesto bolesti cítila podivné mravenčenie. Keď sa rany dotkla, zľakla sa, lebo necítila vôbec nič. Rýchlo šrám prelepila leukoplastom, natiahla na seba plášť a zaľahla do postele. Charlieho si všimla až keď sa pozrela k dverám. Stál v nich, akoby bol cudzincom. V túto chvíľu naň možno tak aj hľadela.

„Deb..." začal, ale prerušila ho.

„Čokoľvek povieš, je mi to jedno, Charlie. Hneď ako sa rozvidnie, nasadnem do auta a vypadnem. Ubytujem sa v hoteli v meste, kým sa nerozhodneš, čo ďalej."

„Ako myslíš, čo ďalej?"

„Už sa do tohto domu nevrátim, Charlie. Nikdy. Buď pôjdeš so mnou domov, alebo..."

„Alebo čo? Podáš žiadosť o rozvod? Prečo?!"

„Nechcem sa rozvádzať. Milujem ťa. A ak ma ty miluješ čo len trošku tak silno, pochopíš ma. Nerozvediem sa s tebou, určite nie kvôli tomuto domu. Ale nezostanem v ňom."

„Debra... milujem ťa. Strašne, ver mi. Ale ak chcem dokončiť tú knihu, musím ostať tu. Až do konca. No nechcem tu byť sám."

„Zostanem v meste. Blízko. Len nie tu."

Charlie prikývol. Vedel, že ju nepresvedčí, určite nie za tmy. Ráno to už možno pôjde, pomyslel si s nádejou a pritúlil sa k nej. Pohladila ho po vlasoch. Možno to bude zajtra v poriadku, nahováral si. Ona tu zostane a ja dokončím knihu. A medzitým... medzitým si nájdem tajnú chvíľku, kedy bude Debra v bezpečí, kedy budem ja v bezpečí a pôjdem tam hore. Prezrieť si démonov, ktorý vyletia z Pandorinej skrinky. Ibaže on ich zdolá, zapriahne do svojho koča fantázie a využije na napísanie tej najlepšej knižky, ktorá kedy vyšla.

O poschodie vyššie sa otvorili dvere a vypustili na slobodu strážcu. Temná hmla preplávala priestorom až sa ocitla v spálni. Charlie aj Debra spali, jeden druhému v náručí. Sviečky zhasli a v tme bolo vidieť len striebristý jas, blížiaci sa k posteli. Debra v spánku cítila, ako jej tvár hladí nežná ruka. Pohla hlavou a privinula sa k Charliemu. Jas ustal, sviečky zostali zhasnuté. Dom ovládlo zlovestné ticho, prerušené iba krátkym vrznutím dverí. Démon sa vrátil do svojho úkrytu a vyčkával.

Pokračovanie nabudúce