Smrť, ktorá ešte nemusí nič znamenať


I.

Hlásim sa z teplého pohodlia môjho terénneho auta a oznamujem mojim divným myšlienkovým pochodom, že som sa už určite jednoznačne zbláznil. Netvrdím, že som nikdy predtým netrpel úzkosťou, stresom, či inou psychickou záťažou, ale snažil som sa tieto depresívne stavy držať na uzde, aby som fungoval ako zdravý jedinec a žil takpovediac plnohodnotným životom. Väčšinou som sa aj tak na veci, ktoré ma najviac obmedzovali a trápili, zvysoka vysral. Tentoraz som sa však nemohol realite obrátiť chrbtom, pretože sa ONA zjavila z čista-jasna predo mnou a, veru, nebola to halucinácia…

Keď som odchádzal z domu, hodiny mi ukazovali neúprosný čas 10.45 h. Mal som 15 minút na to, aby som dupol na plyn a dostal sa do miestnej knižnice načas, pretože o pol dvanástej zvyknú mávať obedňajšiu prestávku. Nie, nepracoval som tam ani nič také, len som meškal s vrátením vypožičaných kníh a hrozila mi pokuta 5 eur. To som celý ja! Zábudlivé, uponáhľané, večne vystresované indivíduum. Tento deň som si zobral v práci dovolenku a rozhodol sa iba lenivo hľadieť do televíznej obrazovky, o nič sa nestarať a nad ničím nepremýšľať. Avšak ráno mi prišla už tretia upozorňujúca SMS-ka od pani knihovníčky Rozálie a ja som sa viac nechcel správať nevšímavo a povýšene. Síce ma kvôli tomu zobudila o dve hodiny skôr, ako som mal v pláne, ale nevadilo mi to. Mal som radosť z toho, že sa nemusím nikam ponáhľať. Rozhodol som sa to rýchlo odbaviť a vrátiť sa k svojmu pôvodnému plánu ničnerobenia. Hodil som na sedadlo vedľa seba päť kníh, preukaz, telefón, do otvoru určenému na fľašu vody som si postavil termosku s kávou a strčil do zapaľovania kľúče od auta. Naštartoval som, no vtom som si spomenul ešte na jednu knihu, ktorá mi doma ležala na nočnom stolíku a stihol som ju dočítať až včera neskoro v noci. Osobne preferujem detektívky, "nerváky", či horory. Jednoducho zbožňujem literárne žánre, pri ktorých zabudnem na všednú realitu a po tele mi chodia zimomriavky od napätia, ktoré čítam medzi riadkami. Neexistuje nič lepšie, než si sadnúť s dobrým vzrušujúcim príbehom do mäkučkého kresla pri zapálené sviečky (je to romanticko-desivejšie), zapnúť si potichu Verdiho a nechať sa pohltiť príbehom… Našťastie tam tá kniha naozaj ležala. Zhrabol som ju do rúk a chytro sa vrátil späť do auta. Znovu som naštartoval, zacúval na cestu a sústredil sa už len výlučne na jazdu. Usúdil som, že by nebolo zlé sa po ceste tam zastaviť v najbližších potravinách a kúpiť si ku káve aj niečo pod zub. Doma sa mi nechcelo nič ukuchtiť, bol som dnes na to príliš lenivý, tak som najprv plánoval zájsť tam, ale vtedy sa stalo niečo, čo mi nedovolilo pokračovať v ceste…

Jazdím vždy bezpečne a podľa predpisov, aby ste si o mne nemysleli nič zlé, ale napadlo ma, že by som si mohol pustiť v také krásne slnečné ráno, rádio. Iba na stotinu sekundy som uhol pohľadom z cesty na rádiový gombík zapínania, keď sa predo mnou z ničoho nič zjavilo dievča v čiernom kabáte kľačiace uprostred asfaltky držiac v náručí krvavú mŕtvolu čiernej mačky. Okamžite som pustil nohu z plynu a vypol motor. Ostal som stáť v strede vozovky a bolo mi to totálne jedno. Vyjavene som ostal hľadieť na to uplakané mladé dievča hompáľajúce sa hore-dolu v harmonickom rytme, akoby chcela utíšiť bolesť mŕtveho zvieraťa, ale sama dobre tušila, že tomu už nič nepomôže. Neprestávala sa kývať a pri tom obviňujúco pozerala na mňa. Aby bolo jasné, bývam v tichej dedine, ktorá sa nepýši príliš veľa obyvateľmi, no zato sa tu skoro každý s každým pozná a priateľsky si pomáha. Niekomu by možno podobné nezdravo dobré susedské vzťahy išli na mozog, ale ja som si za 15 rokov pobytu  na vidieku zvykol na takýto družný spôsob života a nemenil by som ho za nič. Je príjemné vedieť, že keď vyjdem na ulicu, uvidím známe tváre a nemusím sa báť, že ma okradnú, či zbijú nejakí chuligáni. Naša obec bola jednou z najbezpečnejších v šírom okolí a ani vo sne by ma nikdy nenapadlo, že jej pokoj niečo naruší. Niečo veľmi zlé…Pomaly som vystúpil z auta a nasucho preglgol. „Ahoj. Môžem ti pomôcť?“ hlesol som. Nevedel som, čo by som jej mal, ako prvé, povedať. Avšak hneď mi bolo jasné, že nie je miestna. Ešte som ju tu nevidel. Možno sa nedávno prisťahovala aj s rodinou a možno len prechádzala okolo, keď jej nejaký náhliaci sa vodič zrazil domáceho miláčika. Pristúpil som k nej bližšie, aby som dal najavo, že sa ma nemusí báť. Radšej som to nemal robiť, lebo tým sa mi naskytol odporný pohľad na rozdrvenú lebku mačky, jej rozpárané vnútornosti, polámané zadné končatiny a zvratky, ktoré sa tiahli po spodnom leme dievčinho kabátu. Vskutku držala v náručí len zvyšok jej hlavy, ktorá bola asi v najlepšom stave. Najhorší však na tom všetkom bol neznesiteľný zápach šíriaci sa z mŕtvoly. Bol to tak silný puch, akoby to hnilo už nejaký ten týždeň. Nesedelo by to však so stavom tela mrciny. Zapchal som si nos a spýtal sa: „Si v poriadku? Ako ti pomôžem?“ Stál som od nej iba pár centimetrov, a to ju očividne rozzúrilo, pretože sa na mňa zúrivo zaškerila, z očí jej pritom sršala nevýslovná nenávisť, zahnala sa na mňa dlhými pazúrmi, aké som od takého krehkého dievčaťa nečakal, že bude mať, a vyskočila na rovné nohy v obrannom geste. Mala prekrásnu porcelánovobielu tvár, veľké mačacie oči zelenej farby a veľké červené pery. Mala doslovne magicky príťažlivú tvár, dlhé ryšavé vlasy sa jej rozprestierali po celom chrbte a ja som na okamih z jej očarujúceho kúzla zabudol, kde som a kto som. Spamätal som sa, keď sa po mne zahnala tými obrovskými pazúrmi, až som uskočil o pár krokov vzad, jachtajúc: „Prestaň! No tak, prepáč. Nič som ti neurobil. Chcel som len pomôcť. Čo je to s tebou?!“ Ocitol som sa až pri kapote svojho auta, tak ďaleko ma zahnala svojím správaním. Sťaby mávnutím čarovného prútika sa jej postoj zmenil, znovu sa upokojila a sklonila sa k mŕtvole zvieraťa. Zaujala rovnakú pozíciu, v akej som ju našiel a srdcervúco sa rozplakala. Za mnou niekto naplno zatrúbil. Nadskočil som dva metre a naštvano sa pozrel do tváre idiota, ktorý ma tak strašne vyľakal. Obzrel som sa a zbadal zúrivú tvár muža, ktorý ukazoval na hodinky na svojej ruke a klepal si prstom po čele. Mykol som plecom, sadol si späť do auta a naštartoval. Nemohol som uveriť vlastným očiam, keď som sa pozrel späť na cestu. To dievča aj s mŕtvolou proste zmizlo. Nedbajúc na opätovné trúbenie auta za mnou, vyšiel som von a bežal k miestu, kde kľačala. Ostala tam len malá krvavá šmuha a pár ostatkov z vnútorností. Niekto mi poklepal po pleci a ja som sa vyplašil, ako keby som videl ducha. Bol to ten chlapík z auta. „Čo ti hrabe, človeče? Uhneš z vozovky alebo ti mám nejako pomôcť, aby si sa prebral? Na čo to tu čumíš?“ pozrel na to, na čo som pozeral aj ja, ale nechápal som tomu. Už som tam totiž nič nevidel. Ako je to možné, dočerta?!, pomyslel som si a kopol do betónu pre vlastné uľavenie si. Znovu mi chlapík ukázal zrejme jeho obľúbené gesto pre bláznov a nahnevane sa vracal do auta. Vrátil som sa rezignovane tiež a celkom zabudol na raňajky. Akosi ma na jedlo prešla chuť. Celú jazdu smerom do knižnice som myslel na to dievča, na mrcinu v jej rukách a na krv, ktorá bola na jej dlhom kabáte. Bál som sa, že začínam blaznieť z množstva stresu, ktorý denne zažívam v práci. Kým som tam prišiel, pokúsil som sa stať ľahostajným k udalostiam, ktoré ma postretli a správať sa normálne, nie ako šialenec vidiaci veci a osoby, ktoré v skutočnosti neexistujú. Zaparkoval som rovno pred knižnicu, zhlboka sa nadýchol a vydýchol, odpil si veľký dúšok z kávy a vzal do ruky všetky knihy aj s preukazom. Do vrecka nohavíc som si strčil kľúče od auta a bral schody po dvoch. Chcel som mať zaraz po tejto povinnosti, zamknúť sa v teple domova a vyložiť si nohy na stôl zabudnúc na všetko čudné, čo ma postretlo. Vo vnútri sa ozývala príjemná pokojná hudba z rádia, inak bolo všade ticho, ako sa na správnu knižnicu patrí. Knihovníčka Rozália ma privítala s premeriavajúcim pohľadom. Pozrela na mňa spod okuliarov a pootvorila ústa: „Ehm…vy ste pán…,“ snažila sa premýšľať, ale očividne jej to nešlo. Nervózne som jej poradil: „Pán Kováč, prosím, priniesol som vrátiť knihy, teraz si nebudem nič požičiavať, mám platiť pokutu 5 eur, takže tu ich máte, ďakujem a…dovidenia,“ vysypal som to všetko zo seba jedným dychom a otočil sa na päte túžiac odtiaľ okamžite vypadnúť. V knižnici som sa vždy cítil najpríjemnejšie, ale teraz…všetko bolo akési iné. Cítil som sa nesvoj, podráždený, apatický a nadmieru vystrašený. A tá ženská ma ku všetkému nechcela pustiť len tak naprázdno. „No ale, ale, pán Kováč. Veruže mi tu počkajte ešte na minútku!“ zahľadela sa na monitor počítača a zhrabla moje knihy. Prezrela si tituly, mená autorov, všetko prekontrolovala aj v databáze a znovu na mňa príkro pozrela: „Ste si istí, že ste doniesli všetky knihy? A na nič nezabudli? Mne tu totiž pod vaším menom bliká ešte jedna kniha.“ Telom mi prebehla vlna úzkosti. „A…aká? Nechápem, myslel som, že…toto sú všetky. Bolo ich určite šesť,“ bľabotal som. So škodoradostným úsmevom namietla: „Nie, nie, pán Kováč. Je ich sedem a chýba tu kniha o anatómii zvieraťa. Chcete si jej výpožičnú dobu predĺžiť alebo?“ prísne na mňa zagánila spod jej ozrutných dioptrií. Podráždene som prikývol a čakal. Obzrel som sa okolo seba a zbadal, že som tam jediným návštevníkom. Hodiny na stene ukazovali čas niečo po 11tej. Určite už pani Rozália všetkých vyhnala preč, aby sa mohla naobedovať o čosi skôr a možno, aby si mohla obedňajšiu pauzičku aj o niečo predĺžiť. Vrátila mi členskú kartičku, falošne sa na mňa usmiala, vzala si z pultu moje ťažko zarobené peniaze a ani za ne nepoďakovala. „V poriadku, pán Kováč. Môžete ísť. A odporúčala by som vám do budúcna vracať knihy načas.“ Potichu som odfrkol a náhlivo odchádzal neobťažujúc sa za ňou obzrieť. Vo vnútri som mal akýsi zvláštny pocit nervozity, ktorý sa mal v najbližších okamihoch len stupňovať. Ak by som to bol tušil skôr, možno by som sa zachoval v mnohých veciach inak…

Domov som sa vrátil otočkou okolo samoobsluhy, pretože mi nehorázne škvrčalo v žalúdku a poznám sa, že keď som hladný, nie som to celkom ja, totiž vtedy sa zo mňa stáva nevrlý kus hoveda, ktorý neznechucuje život len sám sebe, ale i všetkým tým, ktorí sa nachádzajú príliš blízko mojej prítomnosti. Z obchodu som si kúpil len sladké pečivo, mlieko, jogurt a navečer si vzal bandasku piva. Jedine tento zlatistý chmeľový mok dokáže utíšiť moje nervy. Ešte som sa cítil mierne otrasený, ale pomaly sa moja nervozita brala na ústup. Všetko sa však zvrtlo vo chvíli, keď som sa priblížil s nákupom k pokladni. To krásne ryšavé dievča s porcelánovou pleťou sedelo za pokladňou a otrávene čakalo, kým sa k nej dotrepem. Krútila si pritom okolo prsta prameň vlasov a hlučne žula žuvačku. Mala na sebe rovnošatu daného potravinového obchodného reťazca a nie ten dlhý kabát s kvapkami krvi od jej domáceho miláčika. Na jej tvári nebolo ani stopy po hneve, zúrivosti, zúfalstve, beznádeji, smútku, či akejkoľvek inej dramatickej tragickosti. Zízajúc na ňu s pootvorenými ústami som chaoticky vykladal tovar na pult, zatiaľ čo ona vyfukovala ružové bubliny do vzduchu, ale zdala sa mi byť akási vnútorne nervózna. Z tranzu ma vytrhol až hlas jej kolegu, ktorý ju pomykal po pleci: „Mary, zatvor potom pokladňu a príď dozadu. Prišiel nový tovar, potrebujem tam ďalšieho človeka,“ usmial sa na ňu, nevenujúc mi žiadnu pozornosť, a odkráčal rýchlym krokom preč. Obzrela sa za ním so sladkým úsmevom na tvári a vrátila sa späť k svojej mechanickej činnosti. Už sa netvárila milo, ale znudene. No pre mňa sa jej kolega zjavil vo veľmi vhodnej chvíli, pretože teraz som aspoň poznal jej ctené meno. Neviem síce, na čo mi malo byť, ale… „Prepáčte…ehm…nepoznáme sa náhodou? Nevideli sme sa ráno na ulici?“ balil som si do tašky potraviny a hypnotizoval ju dychtivo očakávajúc jej odpoveď. Naštvano na mňa zagánila a odvrkla: „Určite nie, pane!“ a za okamih dodala, akoby túto otázku hovorila nespočetne veľakrát a priam ju rozčuľovala: „Bude to všetko, pane? Poprosím 8 eur aj 54 centov,“ natiahla ku mne dlaň, pričom pozerala na obrazovku, kde vyťukávala nejaké čísla. Zašmátral som v peňaženke a podal jej požadovanú sumu. Bol som sklamaný z toho, že som si ju asi s tou dievčinou z rána zmýlil. Ale dal by som ruku do ohňa, že jej výzor bol autentický s ňou! Bola mi nesmierne povedomá… Začala sa venovať ďalšiemu zákazníkovi a za ním dala bariéru, aby k jej pokladni nikto iný nechodil, pretože musela ísť, predsa, vybaľovať nový tovar. Tváril som sa, že si ešte niečo kontrolujem v taške, aby som ju mohol o niečo dlhšie sledovať. Bola taká nádherná! Neschádzalo mi z mysle to magické ranné stretnutie. Obával som sa o svoje zdravé racionálne myslenie, ale súčasne som bol vo vytržení, pretože som podvedome tušil, že klame. Aj ona si na mňa pamätala, ale nechcela to priznať, lebo sa bála, že by bola pokladaná za šialenca. Všetko by sedelo k tomu, že ona – Mary, a tá dievčina z ulice, sú jednou osobou. Ráno pred šichtou našla svoju mačičku zrazenú s rozfŕknutým mozgom po celej ceste, s vylezenými vnútornosťami a kalužou krvi pod jej nebohým telom, dala sa do usedavého plaču, pretože jej nahrádzala rodinu, túžila sa s ňou zahrabať pod zem, zmiznúť z tohto skazeného sveta, ktorý ju pripravil o to najmilšie a jediné stvorenie, ktoré mala. Na niekoľko minút prišla o rozum z toľkej straty, ani si neuvedomila, že sedí na ceste s jej mŕtvym telom a prekáža vodičom v premávke. Teraz, keď som sa predstavil ako jeden z vodičov, ktorý videl jej stratu súdnosti, spanikárila, ale nedala na sebe nič znať, a tvárila sa, že to určite ona nebola. Veď koľko krásnych ryšavých žien behá po svete! A ja som len tridsiatnik, ktorý jej prekáža v práci… „Prepáčte, ale…som si istý, že ste to boli vy tam ráno,“ nedal som sa len tak odbiť. Práve sa zberala na odchod zamykajúc pokladňu, keď na mňa vyplašene pozrela: „Prosím? Vy ste ešte tu?“ Srdce mi zaplesalo víťazoslávnym tempom. Spoznala ma! Oči nikdy neklamú! Vtom k nej pribehol ten otravný kolega a potiahol ju za rukáv. „Bože, Mary, poď už! Je tam zo desať škatúľ cestovín a asi dvadsať ďalších s kozmetikou. Čo je ti?“ Mary zo mňa nemohla spustiť zrak a ja zas z nej. Spamätala sa, až keď jej pred očami luskol prstami a zúrivo na mňa pozrel, takže mi došla absurdnosť môjho správania. Zahanbene som si vzal tašky a vypadol odtiaľ preč. Čo sa to so mnou porobilo?

V teple môjho sladkého domova som sa snažil vysvetliť, k čomu viedli moje otrasné dobiedzajúce spôsoby. Zrejme som si chcel vtlačiť do hlavy, že nie som blázon, a to dievča nie je len beznádejnou predstavou mojej chorej mysle. Bol som, vari, chorý? Bol som, hádam, šialený, pomätený, či za mňa hovorila číra nerozumnosť? V duši som však cítil strašný nepokoj. Musel som tento “prípad“ vyriešiť, inak by som sa asi vážne zbláznil. Najskôr som sa však naraňajkoval. Väčšinou vždy, keď som mal voľno z práce, som raňajkoval na obed a obedoval večeru. Býval som akýsi prehodený zo stereotypného rytmu. Koláč mi akosi nechutil, necítil som poriadne jeho sladkú chuť. Žuval som kúsok po kúsku, no zdal sa mi, akoby bol po záruke. Odpil som si tiež z mlieka, ale pripadalo mi kyslé a nechutné. Napil som sa minerálky, aby som zahnal tú odpornú chuť kysloty a zapol si rádio, aby som zatlačil vír myšlienok. Pripadal som si ako bábka osudu, ktorý ma vskutku nemá rád, a preto chce zo mňa urobiť šialenca. Nevedel som sa sústrediť na tóny rýchlej hudby, tak som si pustil môjho obľúbeného Verdiho. Umyl som po sebe riad a dal sa do hľadania knihy, o ktorej som netušil, že doma mám. Hľadal som naozaj všade. V spálni, pod posteľou, v kuchyni, pod drezom, v komore medzi jedlom, v pivnici, v každom kúte aj v skrini, dokonca aj za televízorom, keby som ju tam nedopatrením zahodil. Tá prekliata kniha nebola nikde! Zúril som sám na seba, na svoju hlúposť a zábudlivosť, i na to dievča, ktoré sa tvárilo, ako keby som bol vzduch. Odrazu som sa cítil nesmierne osamelo. Zosunul som sa na zem a rozplakal sa s hlavou v dlaniach. Neviem, čo to do mňa vošlo. Ostalo mi clivo. A to som si chcel užiť aspoň jeden deň voľna. Znenazdania mi ktosi zazvonil na mobil. S uslzenými očami som pozrel na displej, na ktorom svietilo akési neznáme číslo. Zdvihol som, aj keď som sa do toho veľmi silil, pretože zo zásady nedvíham číslam, ktoré nepoznám a nemám v zozname kontaktov. Čakal som, kto sa ozve, ale na druhej strane som počul iba dychčanie a vzdialený šepot hlasov. Položil som a snažil sa nejako zabaviť. Rozhodol som sa, že si vyjdem na prechádzku, aj keď môj pôvodný plán predtým bol celkom odlišný.

Stihol som pozamykať dvere a vyjsť pred bránu, keď mi mobil opäť netrpezlivo zarinčal. A opäť na ňom svietilo to neznáme číslo. Vyštekol som do telefónu, aby si zo mňa dotyční nerobili vtip a už-už išiel zložiť, lenže… „Nie! Prepáčte mi, ja…neskladajte telefón!“

„Kto volá?“, strčil som si ruku do vrecka a zamieril som si to do parku.

„Dievča z obchodu.“

„Čože? Odkiaľ máte moje číslo?“

„To nie je podstatné. Počujte…stretneme sa o hodinu v parku svätého Antona. Mám obednú prestávku. Zatiaľ dovi.“

Ostal som nemo zízať pred seba s mobilom pri uchu. Prečo sa so mnou tá nádherná ryšavka túži stretnúť? Odkiaľ má moje telefónne číslo? Ako to, že ma tak dobre pozná? Môj pokojný život sa neočakávane, ale isto, začínal meniť z flegmatického a nudného prežívania na desivý príbeh plný zvratov z mojich obľúbených kníh. V parku som bol skôr, tak som si zapálil cigaretu a zahľadel sa na jasné nebo plné oblakov. Zabával som sa hádaním ich obrazcov a snažil sa k sebe prilákať holuby. Vo vrecku kabáta som mal zopár omrviniek z dávno zjedených rožkov. Túžil som po spoločnosti a povšimnutí. Býval som večný samotár, aspoň na okamih som sa chcel cítiť…živý…chcený…potrebný… Viem, možno som si to nikdy nepriznal, ale vo vnútri, vo svojom srdci, som úprimne chcel byť milovaný a šťastný človek. Netúžil som po peniazoch, moci, sláve, bohatstve a podobne. Mne by stačila len blízkosť nejakej osoby a pocit, že ma tá osoba ľúbi. Chcel som až tak moc? Poobzeral som sa okolo seba a videl psíčkarov, rodičov s deťmi, zamilované páriky držiace sa okolo pása alebo za ruky, usmiate tváričky plné radosti a kdesi uprostred toľkého šťastia, sedel som ja – osamelý dospelý muž s cigaretou medzi perami, plný nádeje na lepší a krajší zajtrajšok, snažiaci sa prilákať k sebe aspoň tie vtáky. Bol to určite pohľad na zaplakanie. Úprimne? Neznášam úbohosť svojej existencie… Odrazu sa pred mojimi nohami objavili lodičky akejsi dámy. Odklepal som popol z cigarety na zem a zažmúril do slnka. Nemusel som príliš dlho lúštiť, kto je to. Jej ryšavé vlasy svietia na kilometre ďaleko. „Ahoj,“ potykala mi a prisadla si ku mne. Pozdravil som ju rovnako a nervózne sa zahmýril na mieste. Neušlo mi pozornosti, že mi vyplašila holuba, ktorého som dokázal prilákať k sebe. Je to rovnaké, ako v živote s láskou. Jedna príde, druhá odíde, a tak stále dookola. Bože, čo sa to so mnou porobilo, že som sa stal takým vnímavým, zahĺbeným a depresívnym jedincom? Určite to má na svedomí ona! Ten jej pohľad plný nenávisti zrána mi počaroval! Prečo zo mňa spravila zatrpknutého indivídua? Vždy som sa snažil žiť optimistickým a veselým životom. Žil som dneškom a nestaral sa, čo prinesie zajtrajšok. Nepozeral som správy, nečítal noviny plné desivej reality…a teraz? Všetko je zle…Opäť mala na sebe dlhý kabát. Ako si sadla, odhrnul sa jej na stehne, na ktorom som zbadal lem jej sukne. Patrila k rovnošate. Určite sa ešte plánovala vrátiť do práce. Vzdychol som si a dofajčil cigaretu. „Odkiaľ ma poznáte?“ zagánil som na ňu a zapaľoval si druhú. „Netvárte sa tak nevinne, vy ma veľmi dobre poznáte,“ zas mi začala vykať. Pripadal som si ako pri rozhovore s rozdvojenou osobnosťou. Raz mi tyká, potom zas vyká…čo odo mňa chce? „Čo chcete?“ vyslovil som myšlienku nahlas a slastne do seba vdýchol nikotín. „Späť to, čo ste mi vzali, vy sviniar! A netvárte sa, že o ničom neviete. To vy ste na vine, že je moja mačka mŕtva. Ja však od vás teraz chcem len jediné. Vysvetlenie, prečo robíte to, čo robíte. Viem, že jedna smrť ešte nemusí nič znamenať, ale…vy ste ich tam mal toľko…“ zvyšovala hlas a triasla sa na celom tele. Opäť mala nepríčetný zúrivý výraz a oči jej blčali nenávisťou. Akurát okolo nás prechádzal zamilovaný pár, ktorý na nás vrhol karhavé pohľady. Prudko som sa postavil a posmešne na ňu pozrel: „Viete čo? Navštívte psychiatra, ste bláznivá. Ja s vašou mačkou nič nemám. To vy ste mi ráno s jej mŕtvolou bránili v jazde. To vy by ste sa mi mali ospravedlniť. Zbohom.“ Plánoval som odísť, pretože rozhovor začínal naberať nádych nonsensu. Ona sa však nemienila vzdať. Prchko vyskočila na rovné nohy a udrela do mňa so slovami: „Prečo to robíte, vy vyšinutý blázon? Prečo? Prečo?! Ja som ráno na nijakej ceste nebola! To vy ste mi zabil mačku vo vašej komore. Veď vy ste psychopat!“ Ona úplne vrieskala. Zapotácal som sa, až mi cigareta vypadla z ruky, a to ma fakt naštvalo. „Čo to robíte, ženská? Šibe vám? Tú cigu mi zaplatíte!“ nebral som vôbec do úvahy jej slová, ktoré mi nedávali ani hlavu ani pätu. Nešťastne potriasla vlasmi, z očí jej vyšli slzy. Rozbehla sa preč, hlasno vzlykajúc. Bezradne som na ňu hľadel a vo vrecku šmátral po ďalšej cigarete. Kto je to dievča? Prečo sa na ňu nedokážem rozpamätať? Čo sa so mnou stalo? Žeby som mal naozaj na vine smrť jej mačky? Vylúčené! Ja nie som, predsa, vrah!

Ležal som na posteli, keď ma zo spánku vytrhlo hlasné zvonenie telefónu. Akosi som sa inštinktívne dovtípil, kto by chcel o ôsmej večer počuť v telefóne môj hlas. Keď som sa však započúval do neúprosného ticha domova, v ktorom okrem kvapkania vody z kohútikov v kúpeľni (plánoval som to opraviť už asi týždeň, ale vždy u mňa zvíťazila tá moja strašná lenivosť) nebolo počuť nič iné, odrazu som si uvedomil vyprodukovaný omyl svojich zmyslov. To nezvonil telefón – to zvonil niekto pri bráne! Automaticky som sa rozbehol k oknu a opatrne rozhrnul záves tak, aby ma nebolo zvonku vidieť. Čuduj sa svete! Pri bráne fakt stála akási nejasná tmavá silueta postavy…teda…boli to postavy dve! Zažmúril som do tmy a preveril si pravdivosť svojej domnienky. Rozoznal som mužskú a ženskú siluetu postáv. Naozaj pred domom stálo dievča s nejakým chalanom! Po druhom netrpezlivom a oveľa dlhšom zazvonení som sa rozhodol konať a nehrať sa na zbabelca. Vyšiel som na balkón a nevrlo na nich zakričal, čo chcú. „Chceme sa len pozhovárať, pán Kováč. Pusťte nás dnu, prosím,“ zaintonoval neznámy mladý muž a znovu zazvonil, akoby to bolo ešte potrebné, keď moju pozornosť predsa dávno upútal. Odrazu som spoznal, kto je to. Bol to vedúci Mary! Určite! Spoznal som jeho hlas…Na tých dvoch sa mi niečo nepozdávalo. Nebolo s nimi všetko v poriadku. To dievča nebolo nikým iným ako krásna Mary. A očividne bola psychicky narušená, keď ma neustále otravovala. Bola to moja chyba. Nemal som, jednoducho, na seba upozorniť v tom prekliatom obchode a radšej si ísť svojou vlastnou cestou. Teraz by som nestál na chladnej zemi balkónovej dlážky v ešte chladnejšom ovzduší a nevyjednával sa s mladými bláznami, stojacimi pred mojim vlastným domom, ale by som sedel v teple svojho čalúneného kresla s vyhrievanou dekou, čumel na obrazovku televízie a napoly s privretými očami sledoval program, ktorý aj tak vždy stojí za hovno. „Choďte preč, s niekým ste si ma zmýlili.“ Odkiaľ, dofrasa, poznali moje meno? A odkiaľ, dofrasa, našli moju adresu? Nad tým, odkiaľ mala Mary moje telefónne číslo, som sa už nemienil zamýšľať. Aj keď existujú telefónne zoznamy, ale moje číslo bolo medzi utajenými a nič sa na tom nikdy nezmení! Začínal som byť poriadne napálený kvôli mystickosti celej tejto záležitosti. Znenazdania som započul rozbiť okno a dovtípil som sa, že to bolo práve moje drahé kuchynské, ktoré som opravoval nespočetne mnohokrát, lebo mi doňho vždy skákali mačky, vrany, holuby, vrabce a všakovaká iná háveď! Bože, ako som len nenávidel tú odpornú zver!  Zhrabol som do ruky nožík, ktorý som používal na krájanie syra, keď ma prepadol vlčí nočný hlad, a rozbehol sa do miestnosti, odkiaľ prichádzalo rinčanie skla. Vtom som ho zbadal. Bol oblečený celý v čiernom, v pravej ruke zvieral obrovskú mačetu, na tvári mal masku klauna, aby zamaskoval svoju skutočnú identitu a ktorá sa mi škerila do tváre, vysmievala sa mojej hlúposti. Zvrieskol som a nebojácne sa naňho zahnal. Mienil som obrániť svoje bydlisko, ktoré som krvopotne splácal niekoľko dlhých rokov. On bol cudzinec, výtržník, zlodej, kriminálnik, ktorý narušil pokoj a ticho, ktoré v ňom panovalo. Neviem, čo som si myslel, keď som sa proti mačete vyrútil s malým nožíkom…a okrem toho som, samozrejme, minul…síce iba o pár centimetrov, ale minul…a tých pár centimetrov mi bolo osudných…

 

II.

„Žije?“

„Nie, Mary. Už nie. Poď ku mne!“

Mary podišla bližšie k svojmu statnému priateľovi, ktorý sťažka dýchal a ešte vždy držal v ruke mačetu, teraz značne zakrvavenú. Pri ich nohách ležalo telo pána Kováča, psychicky vyšinutého blázna, ktorý vo svojom voľnom čase zaživa masakroval zvieratá, pri pitve analyzoval ich anatomickú stavbu tela, a potom ich vypchával, aby mal pocit, že v dome nie je sám. Skladoval ich v úložnom priestore komory a rád sa na ne pred spaním dlho díval usmievajúc sa šťastným a pokojným spôsobom dobre vykonanej práce. Navonok vyzeral pán Kováč úplne obyčajne, bol typom normálneho tridsiatnika, ktorý vo voľnom čase obľubuje vecnú i krásnu literatúru a občas si rád vyjde na prechádzku. Kto by doňho bol povedal, že k jeho záľubám patrí aj vraždenie a masakrovanie nevinných zvierat? „Si OK?“ pohladil ju po tvári a pre istotu na ňu mrkol, aby sa uistil, že je naozaj v pohode, pretože sa celá triasla. „Je mi fajn, iba som trochu vystresovaná z toho, že vidím jeho mŕtve telo,“ nasucho preglgla. Pán Kováč mal lebku prerezanú na dve polovice, zo stredu mu pomaly vytekal mozog pomiešaný s hektolitrami krvi. Pod ním sa značne združovala pri seba obrovská mláčka krvi a zrážala sa do hustej krvavej kaluže. Pritisol si ju na hrudi a pobozkal ju na čelo, líca, nos, až pomaly prešiel k jej perám. Bol iba o niečo starší od nej, ale mnohí mu tipovali oveľa viac. Možno za to mohli jeho vrásky, ktoré si spôsobil sám svojím ustavičným premýšľaním, možno za to mohla jeho ohromná výška a svalnatá postava, ktorá mu dodávala silný ráz staršieho a skúseného muža. „Neboj sa, Mary. Už je po všetkom,“ pobozkal ju znovu, tentoraz o niečo dlhším bozkom. Mary už nemohla dlhšie zadržiavať trpké slzy. Hlasno sa rozvzlykala a tuhšie sa pritisla na jeho hruď. „Dávid, toto som nechcela. Ja…čo sme to vlastne urobili?“ jemne ho buchla po hrudi a zdvihla k nemu zrak. Opäť sa tváril chladne, neutrálne a neprístupne, čo na ňom najviac neznášala, lebo nevedela, čo môže od neho  v danej chvíli čakať. Nežne ju pohladil po líci, aby jej zotrel zvyšné slzy bolesti z tváre a pousmial sa. „Zlato, neplač za to hovno, ktoré tu teraz leží pod nami a ide si vykrvácať dušu z tela. Nestojí za to. Nestojí za tvoje krásne slzy. Hlavné je, že pomsta bola vykonaná a už nebude viac zabíjať tie nevinné tvory, ktoré mu fakticky nič neurobili. Nie….to teda nie. Veď to bol psychoš!“

„Veď hej. Nechápem, čo ho k tomu viedlo. Vídavala som ho v obchode, pôsobil celkom sympaticky, párkrát so mnou prehodil pár slov o počasí a tak, vieš. Ale potom, keď mi zmizla moja Micinka a ja som ju týždeň hľadala po susedstve a…zrazu som jej krvavú stopu našla v jeho záhrade…viedla rovno…rovno do jeho…,“ rozplakal sa ešte viac a zaborila si hlavu do jeho hrude ako do vankúša. Opäť ju utíšil a dovolil jej, aby sa vyrozprávala zo svojho trpkého žiaľu. „Vieš, je to irónia osudu, že to urobil práve on, pretože…svojím spôsobom som sa na jeho nákup každý deň začínala celkom tešiť. Nikto so mnou neprehodil za celú šichtu ani jedno slovo, ktoré sa netýkalo peňazí, stravných lístkov alebo pokazeného tovaru. Bol ku mne taký milý…a vtedy, keď už som vedela, že niečo tuší, pretože sa tváril ako keby ma nepoznal a vytiahol na mňa tú fintu s mačkou…ach, vedela som, že je vyšinutý. Už mi ho prestalo byť ľúto…Mal ich tam naukladané ako vo výstavnej skrini, jednu vedľa druhej. Kto vie, prečo najviac obľuboval mačky. Možno mu niekoho pripomínali…“

„Áno a možno bol len obyčajný blázon, ktorý viedol samotársky život a preplo mu z toho. Nesnaž sa ho ničím ospravedlňovať.“

„Veď sa o to ani nesnažím, Dávid! Ja sa len snažím vcítiť do jeho kože.“

„Je mi to naozaj ľúto, zlato, že si toto musela prežiť, ale už sa nad tým nezamýšľaj. Vo svete behá strašne veľa bláznov, psychopatov a vrahov. Nič si z toho nerob.“      

„Ja viem, ale…bojím sa. Čo ak na nás prídu?“

„Neprídu. Už sme sa o tom, predsa, rozprávali. Všetko som zariadil. Tu máš kľúče, bež do auta, zaparkuj ho tak, aby som doňho nenápadne mohol vhodiť jeho telo a potom odídeme. Navždy. Začneme odznova,“ objal ju. Usmiala sa naňho, ešte raz sa pozrela na rozdrvený mozog pána Kováča a odišla preč. 

Dávid sa zatiaľ pustil do práce. Zabalil jeho dokatované telo do fólie, pre istotu ho ešte vsunul do starého ťažkého koberca a natlačil ho do zadného kufru auta. Rukavice, ktoré mal na rukách, predtým čierne, no teraz plné krvi, hodil do neďalekej rieky a ďalej sa za seba neobzeral. Telo hodil do rieky až o 200 kilometrov ďalej a dlhým skúmavým pohľadom sa uistil, či nevyplávalo na hladinu, aj keď o tom značne pochyboval, keďže ho zavážil ťažkou činkou, ktorú priviazal o jeho hruď. Presne tak, o všetko sa postaral, a to len kvôli jeho milovanej Mary. Už nikto neublíži jej krehkému, citlivému srdcu…

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář