Sentimentálny podvečer


 

Podarilo sa mi zachytiť presný koniec jesene a prvé sekundy zimy. Zdá sa to takmer nemožne, všetko sa to odohralo v priebehu najdlhších a najzaujímavejších dvoch sekundách môjho života doposiaľ. I to, čo nasledovalo po nich. Povedal som doposiaľ, pretože ťažko je tvrdiť, ako sa zas budúcnosť so mnou zahrá. Zavše vidím izbu o štyroch stenách, bez dverí, hlavou narážam do každej z nich, to by bolo silnejšie. Nie, nie…..kvôli tomuto som ale nezačal. Začal som, pretože moja manželka sa vrátila do bytu po kľúče. Vybrali sme sa na návštevu k neteri, oslavuje narodeniny. Pätnásť rokov.

Áno, kurva, si už starý. Vyšli sme pred panelák a moja párty partnerka mi oznámila, že si zabudla kľúče. Neboli by jej k ničomu (okrem dobrého pocitu), ibaže ja som sa mal neskôr odobrať (a možno sa aj odoberiem, do toho nikoho nič) z, do plného prúdu navodenej, oslavy. Som stavbyvedúcim a plánoval som zaskočiť do neďalekej dediny. Skontrolovať prácu  robotníkov, prípadne ich pojebať za ničnerobenie.

Takže kľúče, áno, presne k ním by sme sa mali vrátiť. Tam je začiatok. Zabuchli sa za ňou železné dvere, pamätám sa presne, ostal som v podvečernej atmosfére navodenej neistou hudbou z neďalekého novinového stánku. V konflikte s šuchotom lístia neutíchajúceho vetra. Schovával sa, spolu s lístím, raz pred a raz za hranicou môjho chápania, nikdy som ho však nevidel. Nevidel som ho, napriek tomu viem aké bolo. Zelené už veru nie, sivé, ako ľudská duša špinavého konzumenta. Vietor, mohli by ste sa opýtať, veru, i ten som bol spomínal. Navážal do mojej vetrovky chlad a hmlu, vpíjal sa do látky a postupne mi začínal vnikať pod kožu. Ešte pred chvíľou sa zdala tá hmla silná, akoby som sa ponáral v mlieku, no postupne, pred mojimi očami redla. To prichádzala zima. The Cure hrali svoju "Pornohraphy" song, ťaživosť mi pripadá k hudbe, nastáva vrchol jesene.

Blížia sa posledné jesenné okamihy roka a ja som im vydaný napospas. Odišla, nechala ma tu samého a ja sa im bojím odporovať, bojím sa ich prijať, veď z nich zošaliem. Bývame na šiestom poschodí. Rozsvietilo sa svetlo v chodbe, vyšla po schodoch a teraz čaká na výťah. Ten klesá, ona zatiaľ premýšľa, očakáva ho. Dúfam, že nás dnes nečakajú žiadne scénky. Keď je spitý, tak sa správa jak magor. Síce, musí ísť autom, furt sa len robote venuje a na mňa serie.

Vytiahol som si z vrecka nohavíc (o pár dní sa mi prederaví) balíček cigariet. Vyťahujem dnes prvú, ktorú stihnem vyfajčiť, kým sa vráti.

Karcinogény sa dostávajú do pľúc, absorbujú sa do krvi, krvného obehu, metaboly pôsobia na tkanivá a mne je z toho kurevsky dobre. Dym splýva s hmlou, opar sa stráca s dymom. Pokrútené prsty stromov sa nakláňajú nebezpečne nad okoloidúcimi, teda vlastne i nado mnou. Vyzerajú ako so strašidelnej poviedky od Lovecrafta. Nechajte ma na pokoji. Dajte pokoj, tiene šedivé, čo nočné mory na stenách izieb detských živíte.

Znova silnejší závan vetra a ja sledujem ako si posledný lístok tohtoročnej jesene hľadá svoju cestu k zemi. Bola už vopred opísaná, padol i takto tvoj predchodca ohlasujúc budúce ročné obdobie. Popol a spálený papier odpadávajú od cigarety, neodklepávam ho ale. Stojím v mláke, na jej povrchu sa začínajú vytvárať pavučiny zimy. Pripadám si, akoby som bol bosý. Cítim, ako mi primŕzajú nohy do mláky, čosi nechce, aby som odišiel. Svetlo v paneláku zas rozsvecuje, ide nazad.

Dúfam, že keď sa vráti, budem schopný pohnúť sa odtiaľto. Pieseň doznieva a výťah je takmer dole.

Keď otvára vchodové dvere, začínajú sa tie zmieňované sekundy, začínajú sa, pieseň strieda druhá, kapela sa nemení.

Hýbem nohou, zľadovatelá plocha podo mnou ma nechce pustiť, drží ma, budem tu musieť ostať? Možno až do jari. Okolo prechádza dajaký chlapík, v mojich rokoch, za chôdze sleduje ako sa pasujem s prvými náznakmi zimy.

Jeho tvár som si zapamätal dokonale, pripomenul mi trocha Charlesa, možno to bolo práve tým. Na hlave čierne vlasy, zjavne dlhší čas neostrihané, umastené vlhkým vzduchom. Pravý kút bez vlasov mu siahal takmer po temeno, ľavý nedbalo prehodený vlasmi, ktoré sčasti prekrývali i uši na oboch stranách. Dlhý a úzky nos je jeho najcharakteristickejšia črta. Z neho sa nedbale, po oboch stranách, zlievali ryhy času, pod ním starostlivo pestované fúzy. Niže tenkými, všednými perami, na brade, dvojdňové strnisko, no na lícach ani náznak po ochlpení. Tieto boli bledé a vpadnuté, zvýrazňovali nos. Pod silno zarasteným, nie ale zrasteným obočím sa ligotali oči. Muž prechádzajúci náhodou okolo je vo veku, kedy si pomaly uvedomuje nedostatky zraku, preto si vzdialenejšie veci nasilu musí približovať ohýbaním šošoviek . To  po oboch stranách zanechalo vrásky, no nevysoké čelo ostáva nedotknuté rokmi, koža dokonale natiahnutá. Prechádza okolo mňa a povie mi len jednu krátku, ničomu napovedajúcu vetu.

"Je mi to ľúto," a pokračuje v ceste. Chcem ho zastaviť, opýtať sa, čo to, doriti, má znamenať a či sa vôbec poznáme. Nespravím to z dvoch dôvodov.

Tým prvým je, že je už zima. Stretli sme sa na jeseň a v zime by sa takýto počin stal úplne neopodstatneným. Nesnažil som sa rozmýšľať prečo. Jednoducho je to tak.

Druhý dôvod je ten, že ma potiahla manželka za vetrovku a pohnala ma gestami k ceste.

Kde by som teraz za ním utekal. Skutočnosťou sa vystane aj vec, zastavím ho a on mi povie, "Nič som Vám nehovoril," dobre, vykročil som, vymámil sa spod ľadu, zas som obutý. Žena drží kľúče v ruke a jak na ňu pozriem, celý precitlivený, smiešnym gestom mi zaštrngá nimi pred tvárou, pošmykne sa na pred chvíľou primrznutej ceste a padne na zadok. V magickom okamihu, chcel som ju potiahnuť nazad k sebe, fakt, mi pristáva prvá tohtoročná vločka na nos. Je studená, očakávam to ešte pred jej dopadom, topí sa na mojej tvári, žena, s ktorou žijem pätnásť rokov končí pod kolesami šmýkajúceho sa auta, nárazník jej odbíja hlavu, z mŕtveho tela strieka krv, som celý ušpinený a ničomu nerozumiem. Iba zime, vločkám a tomu skurvencovi, čo nebol dostatočne konkrétny.

K náreku prichádzam o šesť minút spolu so sirénami sanitky a policajných áut. Dovtedy len stojím a oddávam sa pocitom, myšlienkam naplnených ročnými obdobiami.

 

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář