Pojedač očí


1.

V rukách držal zvädnuté kvety, ktoré natrhal pre Angy, pre dievčinu, ktorú z celého srdca miloval i nenávidel. Znenávidel ju kvôli tomu, že ju počul, ako rozprávala zo sna prianie, v ktorom mu chcela zakázať chodiť za ňou vždy po polnoci skrz sny. Jemu to však práve vtedy najviac vyhovovalo, pretože sa príliš nekamarátil so slnečným svetlom a inokedy by im to nemohlo vyjsť, keď počas dňa nerada oddychovala v posteli. Kým k nej na bicykli prešiel tých 10 km, ktoré ich od seba delilo, to tiež chvíľu potrvalo. Zniesol by jej aj modré z neba, keby ho o to požiadala. Vôbec si neuvedomovala, ako veľa preň ho znamená, jedine ona, keď si sám seba nikdy nebol schopný vážiť. Žil len pre ňu, sníval len o nej, každé ráno vstával s myšlienkou na ňu a ona sa k nemu správala čím ďalej, tým viac arogantnejšie a nevšímavejšie, keď na svoje hriešne sny zabúdala. Ubíjalo ho to a najhoršie na tom bol fakt, na ktorý raz v noci prišiel, keď sa za ňou napriek jej zákazu náhlil, a to ten, že ona ho nikdy nemilovala a zrejme nikdy milovať nebude. Iba mu to potvrdil jej vyslovený zákaz návštev, ktorý ho veľmi zranil. Nechápal prečo, čím si to vyslúžil a prečo sa jej prekrásny úsmev zmenil na povýšeneckú grimasu hyeny, keď na to myslela. Nie! Skutočne to nezvládal a nechcel myslieť na blížiaci sa rozchod. Skúsi niečo vymyslieť…Stál pod jej oblokom s kyticou zvädnutých bielych ruží a po nevydarenom pokuse hádzania kamienkov do jej okna, keď jednou väčšou skalou rozbil jeho väčšiu časť a zobudil tým všetkých obyvateľov domu, sa dal na ústup do krovia, aby sa skryl medzi temné húštiny listov a pokojne mohol sledovať ich reakcie. Videl, ako pred dom vybehol jej otec v rozopnutom župane, s pivným bruchom ovísajúcim cez pás nohavíc a s neoholeným strniskom na brade, vrieskajúc niečo o zloduchoch a narušiteľoch nočného pokoja, ktorých bez ospravedlnenia všetkých do jedného postrieľa, keď si uráči zistiť odtlačky prstov z daného kameňa. Vzápätí za ním pribehla manželka s červenými natáčkami na hlave v saténovom negližé so slovami, aby nevrieskal na celú ulicu, pretože sa nemieni hanbiť nasledujúce ráno pred susedmi. Prudko ju od seba odsotil a potácajúc vrazil do vchodových dverí, ktoré sa za ním s rachotom pribuchli. Manželka zasvietila baterkou na inkriminované rozbité okno, z ktorého vykukla hlava Angy. Na krátky okamih mu poskočilo srdce, pretože jej pohľad mieril priamo do jeho skrýše v kroví a pomyslel si, že ho zbadala a teraz naňho uprene hľadí. Ona však zasnene hľadela na trávnik, kde z náhlivosti hľadania úkrytu a z narastajúcej paniky zabudol zvädnuté biele ruže. „Angy? Si v poriadku?“, mierne zvýšila hlas jej matka a zasvietila jej do tváre baterkou. „Som v pohode, mama. Asi to znovu boli iba nejakí otcovi opití kolegovia z práce, s ktorými má nevybavené účty. Dnes sa vyspím v obývačke, dobre?“ , nahla sa z okna a snažila sa na matku príliš nekričať, dodržujúc pri tom slušný chod konverzácie. Nemienila sa s ňou hádať uprostred noci ohľadom otcovej pijatiky. Matka bezmocne prikývla a zhasla baterku, keď jej dcéra zmizla z dohľadu. Poobzerala sa vôkol seba a v očiach sa jej zračili výčitky zmiešané so strachom a vyčerpanosťou. Striasla sa od zimy a rýchlo vošla dovnútra. Vydýchol si od úľavy, že ho nik neobjavil. Opatrne vytiahol z krovia pravú ruku a pritiahol k sebe biele ruže. Tuho si ich pritisol na hruď a zhlboka sa nadýchol zatvoriac oči. Nechcel jej urobiť problémy, ale vedel, že jeho podvedomie začína túžiť po opaku. Nemá v sebe dosť sily, aby sa voči tomu ubránil. Túžba bola silnejšia ako rozum a on z nej začína blaznieť. Láska je oheň, ktorý tlie dovtedy, kým ho niekto neuhasí. Avšak tomu, komu sa to podarí, ostanú plamene v pamäti navždy. Posledný pohľad venoval k rozbitému oknu a vyšiel z krovia do šera noci smerom domov. Čakala ho dlhá cesta na bicykli cez kopec a údolia. Naskočil na svoj dopravný prostriedok originálne doplnený o železný klaksón s káčerom a poriadne šliapol na pedále. Studený vietor mu ošľahol tvár a zahnal jeho sentimentálne myšlienky do úzadia. V mysli mal prestretý jasný plán, ktorý mienil vykonať do najmenšieho detailu a nezlyhať. Jeho láska ho sklamala, ale mieni jej dať ešte šancu. Spoza tmavých dverí jeho čiernu siluetu tíško pozorovala Angy a po tvári jej stekala slaná slza. Rýchlo si ju zotrela a zamkla za sebou. „Je to preč, je to len sen, je to preč, je to len sen…“ dokola si šeptajúc opakovala pre seba slová, ktoré ju mali presvedčiť a upokojiť k sladkému spánku. Ten sa však nedostavil. Ľahla si na pohovku a po krk sa prikryla teplou dekou. Až do rána iba tuho žmúrila očami do tmy a od strachu si rozhrýzla dolnú peru do krvi.

Ak mal byť sám k sebe úprimný, nenávidel svoj život, svoje postavenie v spoločnosti, svoju rodinu, ktorú stratil a z väčšej časti nepoznal, ale najviac zo všetkého seba! Nikdy netúžil po niečom viac, nikdy nikomu neubližoval, správal sa ako mŕtvy pavúk, ktorému ku šťastiu chýba len perfektne vytvorená pavučinka, ale terajšie okolnosti ho donucujú k radikálnemu činu. Je príliš slabý na to, aby sa vzpieral pred niečím, čo je niekde vysoko nad nami dávno považované za rozhodnuté. Emil je dospievajúci študent posledného ročníka strednej elektrotechnickej školy, ktorého matka sa zavraždila v období, keď ho prestala kojiť. Naplno sa u nej prejavili depresívne stavy po pôrode, ktoré u väčšiny matiek prejdú z mesiaca na mesiac a ony z nich vyjdú bez väčšej ujmy. Niekedy však nastanú isté výnimky, a táto bola jednou z nich. Bol príliš maličký, aby si na matku dokonale pamätal. Dokonca sa hovorí, že detský mozog si začne zapamätávať a sať do seba informácie ani špongia až po druhom roku života, ale on verí, že sú to výmysly vedcov. Nikdy totiž nezabudne na moment, kedy sa mu matka zabila. Odložila ho na koberček medzi autíčka a sadla si pred neho na pohovku. Okolo nich sa povaľovali fľaše od piva a prázdne konzervy z rôznych hotových jedál šíriacich okolo seba mierny zápach plesne a hniloby. Usmiala sa naňho, zahrkotala hrkálkou a hodila ju doňho. Začal plakať. Hlasno zvrieskla a kvôli jeho neutíchajúcemu revu sa hystericky chytila za vlasy, pri čom si pár prameňov vytrhla. Nechápal, odkiaľ sa žiletka nabrala na stolíku v izbe, keď sa neskôr dozvedel, že žiletky patria do kúpeľne alebo do komory medzi zásoby. Nebolo sa však čomu čudovať, pretože jeho matka sa o čistotu ich malého bytu nestarala a v každom rohu mohol človek naraziť na čokoľvek, na čo by si pomyslel. Tá žiletka tam však ležala a ona po nej automaticky siahla, nepremýšľajúc nad ničím, uprene hľadiac do jeho anjelskej tváričky. Na mieste, kde sedela, pred zrakom svojho prvorodeného syna, podrezala si hrdlo. Nemohol si uvedomiť, aký vážny čin jeho matka spáchala, ale v podvedomí tušil, že to znamenalo niečo veľmi zlé, pretože z nej doňho vytryskla nejaká červená tekutina a neprestajne v gejzíroch striekala navôkol neho, nanovo zafarbila šedý koberec, biele steny i deravú pohovku a prúdom sa valila z tepny na jej krku. Matka chrčala a vyzerala, akoby sa drhla rybacou kosťou. Lapala po dychu a dotýkala sa miesta rezu, akoby si až po vykonaní toho hrozného činu uvedomila, čo vlastne spáchala. S hrôzou v očiach klesla pred syna a ostala nehybne ležať. Na okamih na ňu vyvalil svoje veľké ustrašené očká a vzápätí sa viac, ako predtým, rozplakal. Nechápe, prečo mu práve daný incident zišiel na um. Možno si myslí, že to bol akýsi hlavný prelomový bod v jeho živote, ktorý ho radikálne zmenil a narušil mu psychiku. A možno jednoducho preto, že v sebe pobadal rovnaké črty, aké v sebe prechovávala jeho matka. Nemal otca, nemal súrodencov, mal však starých rodičov, ktorí si ho vzali po matkinej samovražde do opatery a od nich sa dozvedel, že celý život trpela nespavosťou a silnými depresiami, ktoré po otehotnení zmizli a ona sršala nesmiernou spokojnosťou, hrdosťou a radosťou nedočkavo očakávajúc príchod jej prvého dieťaťa. Všetko sa zmenilo po pôrode, kedy všeobecne bývajú matky precitlivenejšie ako obyčajne. Depresie ju zasiahli v najväčšej možnej intenzite a namiesto toho, aby sa starala o novonarodeného synčeka, kreslila desivé obrázky vraviac o nich, ako o vyobrazeniach božích, či o zázrakoch, ktoré do nej vnukol skrz nočné sny a jej úlohou bolo zvečniť ich na papier. Nejedla, iba pila čistú vodu a rapídne schudla za dva mesiace všetky kilogramy, ktoré počas tehotenstva nabrala. Príšerne ju boleli prsníky, a tak ju bolesť donútila začať kojiť Emila. Po roku sa začala opíjať a dieťa jej chceli vziať a označiť ju za nesvojprávnu a šialenú, pretože susedia neostali voči jej výčinom nevšímavými. Označovali ju za čarodejnicu, pretože v dni, kedy vyšla von s dieťaťom v náručí „prevetrať sa“, mala rozcuchané vlasy, na sebe nosila oblečený dlhý čierny vlnivý sveter, pod ktorým nemala nič viac, ako pančuchy a baganče. Každému, kto prešiel okolo nej, srdcervúco oznamovala príchod mesiáša z neba a červený ohňostroj skazy, ktorý zahubí všetku zeleň na svete i jej syna. Občas si pri svojom zvestovaní vytrhla pár vlasov. Domov sa vracala neskoro v noci a plačúc hlučne vpochodovala späť do svojho bytu s plnou taškou fliaš alkoholu v jednej ruke, v druhej stískajúc Emila. Susedia sa večne sťažovali na hlasnú hudbu, ktorá z ich bytu vychádzala a hysterický plač, ktorý ich rušil z rozjímania pri jedle, či v spánku. Ako prirodzený psychopat k nim preto raz zavítala s milým úsmevom a v dokonalom pracovnom kostýme sa im ospravedlnila za všetky problémy, ktoré im spôsobila. V tej chvíli vyzerala úplne normálne, ako zdravá a vyčerpaná matka novorodenca, a tak sa susedia upokojili. Onedlho sa však všetko vrátilo do starých koľají, až jej divné vyčíňanie vyvrcholilo jej samovraždou. Starí rodičia Emila z toho neboli vôbec zarmútení, predpokladali to a vžili sa do predstavy neblahého konca ich dcéry. S tichosťou si Emila vzali k sebe do domu na slnečný vidiek. Matka okrem depresií trpela schizofréniou i rôznymi telesnými chorobami, ako zápalom obličiek, pľúc či močového mechúra. Všetkým si v dospievaní prešiel i on sám, našťastie sa zo všetkého vyliečil, ale depresie sa z neho nechceli vymaniť a strpčovali mu život, v ktorom sa nedokázal správne adaptovať. Nemal žiadnych kamarátov, zatrpkol vo vývine a ostal večným pozorovateľom okolia, v ktorom sa skrýval do úzadia. Školou prechádzal bez väčších problémov, učenie ho veľmi bavilo, najmä literatúra a jazyky. Po smrti starých rodičov po nich zdedil ich chalupu a popri škole si našiel prácu v neďalekej výrobni automobilov, ako výpomocný mechanik. Bola to ťažká manuálna práca, pri ktorej sa rád unavil do absolútneho vyčerpania, aby aspoň na chvíľu zabudol na samotu a tiaž, ktorú mu spôsoboval život sám. Práca preňho znamenala všetko, o to väčšie bolo jeho sklamanie, keď výrobňa skrachovala a on prišiel o miesto. Ostal nezamestnaný vyše roka, až ho opäť zamestnali na rovnakom mieste, keď firmu prenajal pod patronát iný majiteľ. Odvtedy sa prepadal do pokojného nočného spánku v od oleja umazaných montérkach a so zasychajúcim potom na tvári. Jedine v práci dokázal prepnúť všetky myšlienky na povinnosti a depresie ho celkom úspešne obchádzali. Zmena nastala v deň, kedy mu kapota od auta s obrovskou silou  pricvikla všetky prsty na ľavej ruke a on o ne prišiel. Všetci kolegovia ho ľutovali a ostal pre nich varovným signálom. Šéf ho musel prepustiť, pretože s jednou rukou nemohol opravovať autá a vyrábať do nich rôzne diely. Taktiež by pôsobil ako odstrašujúci príklad pre budúcich mladistvých pracovníkov a odháňal by mu pracovnú silu. Bol by neplnohodnotným výrobným článkom v procese mechanizácie, vypadol z okruhu spolupráce. Po prepustení z nemocnice presedel v chalupe v úplnej tme celý týždeň, sediac za malým okrúhlym dreveným stolom a dívajúc sa na fotografiu vlastnej matky. Teraz mu to všetko došlo. Jeho matka nebola blázon, všetci okolo nej boli blázni, pretože ju nechceli pochopiť. Možno našla svoje poslanie, ktoré splnila – pôrod syna, a tak sa z toho zbláznila, ale nebola psychicky narušená. Blázon býva poväčšine nadpriemerne inteligentný jedinec, a tým ona bola, o tom bol presvedčený. A možno bola aj osvietená a vnímala isté nadpozemské vlny, ktoré bežný jedinec nie je schopný vidieť ani cítiť. Pochopil, že jeho poslaním zrejme bude o život ľudí uberať, možno by sa tým sám zbavil depresií…a možno by tak našiel lásku, ktorú nikdy nemal. Smrť dokáže spájať ľudí rovnako, ako život, tak prečo jej silu neokúsiť? Vždy ho zaujímali temné javy, záhady ľudstva a otázky života medzi nebom a zemou. Rád sníval, pretože len v noci, zahalený do rúška snovej fantázie, smel odísť do krajín, kde zdravému ľudskému oku zakázali prístup. Najčastejšie sníval o krvilačných útokoch na určité osoby, ktoré nenávidel a ktoré mu ostali nesympatické, lenže i napriek tomu s nimi musel bývať v každodennom kontakte z dôvodu plnenia rovnakých úloh v škole alebo v práci. Vždy ich pripravil o lahodnosť chuti z dýchania sťatím hlavy. Niekedy si to viac vychutnával, vtedy predlžoval ich utrpenie a najskôr im vybodol oči, potom jazyk a na miesto pier im prišil srdiečka z farebného papiera. Rúžom im nakreslil široký úsmev a na krvácajúce viečka im prilepil dlhé umelé mihalnice. Pretváral si ich podľa seba, ako umelecký obraz, ale v podvedomí túžil po podobnom skutočnom akte na skutočných ľuďoch. Konečne by doma nebol sám a mal by živé bábiky na hranie. Oči by im prišil do líc a vlastný jazyk, ktorý by im opražil na špeciálnom korení, by im vložil do úst a donútil ich ho skonzumovať. Po dostatočnom trápení a hrania by ich zavraždil a zakopal hlboko v lese, ktorý mal za chalupou. Netrápil by sa nad nasledujúcimi správami o nezvestných osobách, netrápil by sa výčitkami svedomia, nezáležalo by mu na ničom, pretože nikdy neprežíval žiaden cit! Večne pocity nasával, najviac smútok a bolesť, ale nikdy sa doňho neuložili, vytvorili v ňom akúsi ochrannú clonu, cez ktorú sa doňho nedalo dostať a sršali nenávisťou. Veril, že popri hľadaní obete by jedného dňa narazil na krásne dievča, do ktorého by sa bezhlavo zamiloval. Veril na osudové stretnutia, ktoré ukazovali v televízií. Veril, že láska dokáže pretvoriť dušu človeka…veril…a viera ho poháňala vpred. Medzitým sa však zožieral vlastnou depresiou, samotou a bezmocnosťou človeka, ako bol on – človeka, na okraji spoločnosti, nikým nepovšimnutého a stále osamoteného. Ak by zomrel, nik by sa o tom nedozvedel dovtedy, kým by mu nezvonila poštárka o podpísanie dôležitého listu. Jeho telo by hnilo v malej kuchynke alebo v predsieni, muchy by s chuťou sali jeho šťavy, ovzdušie by sa napĺňalo jeho rozkladajúcimi sa výparmi, až by umierajúce telo napadli vtáky, ktoré by sa k nemu dostali cez pootvorené okno a žrali by ho dovtedy, kým by sa dosýta nenakŕmili. Tá predstava bola preňho príšerná a striaslo ho od zúfalstva, ktoré musel prechovávať voči svojmu osudu. Naozaj je pravda, že si ho človek nevyberie sám a každému je od narodenia pridelený? Jeho potom nečakalo nič krajšie, ako smrť, pretože mienil zabíjať a sám sa zabiť, ak by malo prísť k najhoršiemu. Nemal na výber. Smrť sa mala stať jeho najlepšou priateľkou.

Ľavú ruku mal príšerne zohavenú, nedokázal sa na ňu dlho pozerať, keď mu sestrička strhla posledný obväz. A keďže bola prvým ženským objektom, ktorý sa pred ním objavil po jeho spásonosnej myšlienke o vraždení a vyslobodením sa tak  z utrpenia žitia, začal ju nenávidieť i milovať, pretože jej pripísal všetku vinu za nesympatický stav jeho ruky, ale nezabudol ani na to, že predtým sa oňho pekne starala a venovala mu milý úsmev. Záverečné ošetrovania mala opäť na starosti ona a ten príšerný tvar nedokonalo prerezaného hríbu ho nútil od odporu zvracať. Nezaslúžil si vlastniť ruku, ktorej vzhľad sa podobal na vysušený masliak. Rozplakal sa a skryl si tvár do dlane na zdravej ruke. Zvíjal sa od plaču, ktorý už dlhú dobu v sebe dusil. Sestrička začínala byť v neskrývaných rozpakoch a nevedela, čo má v danej chvíli urobiť, čo by bolo najmúdrejšie a najprofesionálnejšie z jej hľadiska povedať. Podala mu pohár studenej vody a utešila ho, že po špeciálnej mastičke, ktorú mu lekár predpíše sa vzhľad jeho ruky radikálne zmení k lepšiemu, aj keď už nikdy nebude ako predtým. Určite nebude vyzerať zdravo, ale určite o niečo lepšie. Prestal plakať a pozrel na ňu vypleštenými očami plnými nenávisti. Vychrstol na ňu pohár vody, ktorý mu podávala a vstal zo stoličky v ošetrovacej miestnosti. Surovo jej hlavu tresol o stenu, až okamžite na mieste omdlela. Nikdy sa nedozvedel, že jej svojou silou zapríčinil okamžitú smrť. Zachvel sa, otriasol a cítil, ako mu po tele prebehla vlna upokojenia. Prehodil cez seba čierny kabát, vzal svoje doklady a upaľoval preč. Nemohli naňho prísť, pretože v nemocnici bol prvýkrát a nehodlal sa stať ich stálym pacientom. Ako rýchlo sa u nich prvýkrát objavil, tak rýchlo aj zmizol. Ošetrovali ho iba z vlastnej ľútosti, a to bola ich chyba. Po tomto incidente si bol istý, čím sa v živote stane. Už nemienil robiť niekomu otroka v práci, v ktorej nikdy nemal v ničom istotu, či sa to už týkalo jeho pracovného miesta a pozície, alebo zdravia. Odmietal patriť do systému, ktorý si vytvorili ľudia, z generácie na generáciu si ho ďalej odovzdávajúc a nezamýšľajúc sa nad lepšou variantou  života. Chcel byť sám sebe pánom a spoliehať sa na vlastné inštinkty a pudy. Nebol ničím, a tak bude rozsievačom smrti. Ľudia si to sami zvolili svojou nevšímavosťou a necitlivosťou. Zem je planéta, kde láska nemá miesto, to už vie dlho.

Začal od základov. Vyhodil zo skrine a bielizníkov všetky veci a oblečenie, ktoré ho spájalo s minulosťou a vytrhol si zo srdca spomienky na dospievanie. Po malých krôčikoch sa pripravoval na život niekoho, kým nebol a koho by sa sám na mieste niekoho druhého bál. Kuchyňu zmenil na miestnosť, ktorá sa nápadne podobala na akúsi vyšetrovaciu sieň, kde nechýbalo rôzne železné náčinie pripravené na výrobu ľudských bábik. Na stene visel jediný obraz jeho matky. Uškŕňala sa naňho s tým svojím vševediacim pohľadom zelených očí, plavé vlasy jej rozcuchane viali okolo tváre, ktorú mala bezchybne bielu a okolo krku mala náhrdelník z čiernych perál. Pôsobila vzhľadom skôr ako jeho stará láska, než ako jeho zosnulá matka. Na fotografii nevyzerala na svoj vek 23 rokov, človek by jej tipoval tak maximálne 16 rokov. Darmo, bola to „inteligentná mladučká čarodejnica“, ktorá v sebe ukrývala tajomstvá tak obrovského formátu, až sa z nich zbláznila, pretože bola príliš maličkým jedincom na ich rozlúštenie. Nik jej nerozumel a nesnažil sa s ňou priateliť rovnako, ako s ním. Mienil ju pomstiť za všetku napáchanú krivdu a bolesť, ktorá neprestane byť páchaná ani po jeho smrti. „Táto sieň je pre teba, mamička.“, ukázal vôkol seba, pootočil sa okolo svojej osi a pobozkal ju na sklo, pri čom obrázok zavesil späť na stenu. Jeho šatník bol zložený výlučne z dlhého čierneho kabátu a čiernych nohavíc, na rukách mal natiahnuté čierne kožené rukavice, aby skryl svoje postihnutie a hlavu mal pokrytú širokou kapucňou, aby mu náhodný okoloidúci nevidel do očí. Bol na to večne alergický a jeho melanchólia mu občas dávala zabrať, keď mu do nich niekto uprene dlhý čas hľadel. Dotyčný ho bol schopný vyprovokovať do nepríčetnosti, v ktorej bol schopný zmlátiť „nepriateľa“ do krvi. Oči sú najväčším pokladom, je to dar od Boha, zrkadlo anjelov, skrz ktoré chcú vnímať dianie sveta a dokázať chápať následky rôznych dobrých i zlých činov a prísť na podstatu problémov, pokým svoje nápady nevnuknú do mysle človeka a neprinútia ho vyriešiť dané problematiky. Bol presvedčený o tom, že každý človek v sebe nosí anjela i démona a tieto dve nadprirodzené bytosti nejestvujú osve, ale žijú výlučne v nás. Je len na nás, na akú stranu sa rozhodneme prejsť a ktorej dovolíme žiť. On sa rozhodol pre démona, život nepovšimnutého anjela ho ničil a ponúkol mu iba depresie. Z vešiaka pri vchodových dverách zvesil tašku, v ktorej mal svoje základné potreby a vyšiel von do noci prevetrať si hlavu hľadajúc prvú obeť na vyventilovanie svojich negatívnych emócií.

Angy sedela uprostred postele v kaluži vlastnej krvi a po lícach jej stekali horké slzy. Premýšľala, úporne premýšľala o veciach, ktoré mala v hlave a nechceli sa z nej dostať preč, trápili ju a sužovali tak mocne, až si v spánku ubližovala. Obávala sa, že ju posadol nejaký veľmi šialený démon, ktorý prahne po jej tele. Ráno sa vždy prebudila celá zakrvavená a nechápala, čím to bolo a čo sa stalo, pretože si na nič z noci nespomenula, ale v ruke vždy zvierala akýkoľvek ostrý predmet a najčastejšie mala dorezané brucho alebo končatiny. Rodičia na ňu kašľali a fakt, že už nemala v akých čistých obliečkach spať, nikoho okrem nej ani nezaujímal. Na stolíku mala otvorený denník, do ktorého starostlivo zapisovala všetky svoje pocity a myšlienky, kvôli ktorým mohla vzniknúť istá forma sebaubližovania skrz sny a nutkavý pocit nenávidenia sa z dôvodu zlých rodinných vzťahov. Pokúšala sa v nich zanalyzovať a nájsť samú seba, ale márne…“Neviem, ako začať…ale isté je, že bláznim a možno je to práve z nedostatku lásky. Stále mi behá hlavou, prečo nejde milovať bez bolesti, týrania a trápenia sa. Prečo nemôže byť človek iba šťastný a užívať si to? Načo si to kaziť odopieraním si pôžitkov, dotykov, vzájomného vyznania si lásky? Či to nejde inak, len skrz spleen? Potom nechcem lásku a som o tom, čím ďalej, tým viac presvedčená, pretože to vidím každý deň v rodičoch. Myslím, že ten, kto nie je vášnivý a ani vášeň nepreukazuje milovanej osobe, skutočne nemiluje a nikdy milovať nebude. Naša situácia ma páli, bodá, trhá, trápi a nedá spať. Možno to, že môj otec je alkoholik a matka behá za mladými po baroch je hlavný dôvod mojej pomätenosti. A možno si všetko iba príliš pripúšťam a mala by som sa naučiť meditácií, aby som zabránila zlým duchom napádať v noci moje telo…mám čoraz viac jaziev, ktoré sa onedlho budú ťažko zakrývať. Moje telo ma veľmi bolí…neviem, čo sa to deje.“

„Čo odo mňa chcete? Bože, odpusť mi, kriste! Veď som sa voči ničomu neprevinil! Čím si to zasluhujem? Kriste, pusťte ma a dám vám, čo len budete chcieť! Skutočne, nepreháňam! Pustite ma!“, ziapal plešatý chlapík vo vojenskej bunde hľadiac na svoj odraz do zrkadla, ktorý v danej chvíli pripomínal šerednú grimasu starnúceho človeka pripravujúceho sa umrieť a odopierajúceho si posmrtný pôžitok z vyslobodenia pozemského pekla. Emil mu pod krkom držal zaostrenú britvu a spod veľkej kapucne mu bolo vidieť iba široký posmešný úškrn, z ktorého bolo cítiť, že si jeho strach užíva a hltá z neho do duše živiny. V jednej ruke britva, v druhej jeho hlava, ktorú tisol čo najviac k sebe, aby si vychutnával dokonalý pohľad na jeho belasý krk a poskakujúci ohryzok. S každým slovom mu ostrie britvy pritisol tuhšie ku krku, takže mu z neho pomaly začali stekať pramienky krvi. Na jeho otázky o previnení nereagoval a iba pokrútil hlavou na znak toho, že je mu ukradnutý ako osoba a nikdy predtým ho nevidel. Proste sa mu zapáčilo zabíjať, pretože je to zábavné a preňho je to istá cesta z vyslobodenia depresií. Človek, ktorý nimi netrpí ani netrpel, nikdy nedokáže pochopiť ich silnú intenzitu a nepochopiteľné správanie, ktorým donucujú človeka k šialenostiam, aké by v normálnom stave nepáchal. Nejde mu o nič, iba sa snaží byť plnohodnotným a zdravým jedincom. Strach mu začína voňať! Jediným ťahom prerezal kožu na krku až do mäsa. Cítil, ako pretrhol hlavnú tepnu. Srdce mu tĺklo ako o život a na okamih mu preskočil obraz na jeho najsilnejšiu spomienku z detstva, kedy to isté urobila jeho matka sama so sebou. Okamžite, ako začala jeho obeť silno krvácať, až ostriekala životodarnou tekutinou zrkadlo i biele steny, ju pustil na zem a chytil sa za hlavu. Britva s cinkotom dopadla na mramorovú podlahu, kde sa vytvárala obrovská kaluž purpurovej krvi. Začal nezadržateľne kričať a po tvári mu tiekli slzy. „Pozri, čo si spôsobil! Pozri sa! Celé si to tu zasvinil! Všetko si pokazil, všetko je stratené…všetko je tebou zasraté! Zničil si ma!“, zrúkol a začal kopať do umierajúceho tela, takže mu ešte spôsobil vážne zlomenie oboch rebier a panvovej kosti. Zúrivo si na ňom vybíjal zlosť a v stave tranzu videl namiesto neho vlastnú matku, ako sa šialene chichoce pod jeho každým novým úderom a vyzývavo mu otŕča svoj dokonale zaoblený zadok. Plavé vlasy mala zmáčané od krvi a na perách mala rúž rovnakej farby, takže vyzerala, akoby ju pila. Po miestnosti sa ozývali vzdialené hlasy mimozemských sirén: „Kopni, kopni si do mňa! No tak! Poď, miláčik. Milujem ťa. Chceš ma?“ Roztrhla na sebe tričko a odhalila mu prsníky, na ktorých mala pulzujúce nádory naplnené krvou, podobali sa na prisaté pijavice, ale boli vrastené do jej kože, v ktorej sa adaptovali a postupne z nej cicali život. Roztiahla ústa do písmena O a namieste zmizla, telo sa zalialo krvou a splynulo v jej hlbinách. Vrazil do steny a plačúc sa zrútil na zem. „Angy, Angy, Angy. To je meno tvojej lásky. Hľadaj a nájdeš pokoj, hľadaj a nájdeš trezor k svetu, kde je večný pokoj.“, šeptali mu hlasy sirén. „Zbláznil som sa…a to hneď po mojej prvej vražde. Čo som si vôbec myslel?“ , hlesol a pozrel si na ruky, ktoré sa mu triasli, akoby mal najväčší abstinenčný príznak v živote. Oprel si hlavu o kolená a pozeral na mŕtvolu pred sebou. „O jedného hajzla na svete menej.“ , šepol do ticha a zatvoril oči, aby sa spamätal, upokojil a nadobudol stratenú rovnováhu. Bolo toho naňho akosi príliš. Keď si myslel, že zabíjať druhých pre potešenie bude ľahké, pekelne sa mýlil. Od tohto dňa začal počuť hlasy, ktoré naňho doliehali z diaľav záhrobia a posúvali ho neviditeľnou cestou bližšie a bližšie k smrti.

Angina izba sa po mesiaci desivého spánku zmenila na nepoznanie. Po stenách viselo tisícky novinových ústrižkov a obrázkov z politického či kriminálneho života, ktoré vypovedali o korupcii, nových právach a zamietnutých prianiach obyvateľov tých a tých krajín, prepraných peniazoch, díleroch drog, smilníkoch, vrahoch, krádežiach…články sa venovali všetkému, čo ničilo svet a robilo ho znesiteľným iba pre istú čiastku ľudí, ktorým vyhovoval pohodlný život plný ľahostajnosti a nestarania sa do vecí, ktoré sa ich osobne netýkali. Každý jeden popísala červenou fixkou a na niektorých prípadoch, ktoré ju udreli do srdca namaľovala malé bordové srdiečka. Nemohla si pomôcť, ale každou novou nocou sa jej do hlavy vkrádal niekto, kto chcel, aby sa začala zaujímať a kto jej ukazoval obrazy tak brutálnych vrážd, až ráno namiesto raňajok strávila hodinu zvracaním na záchode. Tušila, že už prekročila hranicu šialenstva a narazila na niečo väčšie, než len poblúznenie mysle, ktorá bola predtým celkom zdravá. Telo mala doráňané viac ako inokedy aj preto, že ju otec pred týždňom zmlátil, keď sa vracal domov z krčmy. Bol trochu opitý a nevedel, čo koná. Hovoril k nej cudzím menom a kopal do nej hlava-nehlava, až stratila vedomie a keď sa prebudila, ležala na podlahe s hlavou opretou o skriňu s krvavým lonom. Akoby toho nebolo dosť, musela dostať aj krámy! Veľmi schudla so stálym úbytkom krvi a občas sa pristihla, že škrípe zubami a hryzie si nechty až do mäsa, aby sa dokázala ako-tak upokojiť. Matku po celý mesiac v domácnosti nestretla, namýšľala si o nej, že radšej od otca zdrhla, akoby mala i naďalej čeliť ich peklu. Nenávidela ju od dňa, kedy začala jej myseľ fungovať a preklínala ju, pretože nikdy nenabrala dostatok odvahy na to, aby sa s otcom rozviedla. Neprezradila jej, že keď mala 5 rokov, otec ju zamkol v pivnici, aby prestala plakať kvôli rozliatej polievke, ktorou zašpinila nový biely obrus. Možno by na tejto výchovnej metóde nebolo nič zlé, keby ju tam nezabudol nechať vyše týždňa. Jediné jej šťastie bolo, že v pivnici boli zaváraninové fľaše ovocia a zeleniny, jablká, hrušky a surové zemiaky, z ktorých sa snažila vyžmýkať čo najviac šťavy, aby neumrela od smädu. Nik nepočul jej dlhodobé výkriky a plač, nik sa nestaral…ani matka, ani otec. Mohla úprimne milovať svojich rodičov a dokázať im odpustiť?! Milujúci rodičia nikdy nezabudnú na svoje dieťa. Znenávidela lásku i celý svet…pretože akási prozreteľnosť ju pripravila o šťastie a darovala jej peklo doma. Každý sa vždy teší domov do tepla a pokoja, ona sa pokojne cítila všade inde, len nie doma, kde ostával po otcovi odporný pach potu a alkoholu, alebo on sám sediac pred televízorom, čakajúc, kedy sa do nej zas „obuje“. Rozplakala sa a zúrivo čarbala do novinového výstrižku, ktorý hlásal o vražde neďaleko jej bydliska – na mestských toaletách objavili na dlážke muža s prerezaným hrdlom ležiac v kaluži vlastnej krvi. Mal vylúpnuté oči a na zrkadle stál nápis „Eater-eyes“ (Pojedač očí).

Stál vo svojej zrenovovanej miestnosti nad stým mŕtvym telom v pracovnom plášti, aby si nezakrvavil svoje čisté oblečenie. V šere izby pri zapálenej sviečke pracoval na prišívaní modrého oka do mužského hrudníka. Navôkol mal po stenách nakreslené analýzy z náčrtov ľudského tela a spôsobovala mu nesmiernu rozkoš predstava, že všetky ženy, ktoré zabil naňho čakajú, ako nové, v spálni s mašľami okolo krku a s narúžovanými veľkými perami, v ktorých zvierajú prišité ľudské oká. Obviňoval oči za všetku hrôzu sveta a za všetku hrôzu, ktorú musel i on prežiť, pretože, ak by nevidel, ako sa jeho matka podrezala, možno by žil úplne iným životom a dokázal by zdieľať životné zážitky a skúsenosti s druhými. Niečo v srdci mu chýbalo, akási dôležitá súčiastka, ktorá by mu umožnila milovať a prežívať podobné ľudské pocity, aby bol normálny. Zavraždil ženy, mužov, starcov i dievčatá na prahu dospelosti, ale neodvážil a ani nechcel zabiť žiadne dieťa. Sám sa cítil ako nesprávne vyvinuté dieťa a deťom chápal viac ako dospelým, tie sa aspoň na nič nehrali a voňali čistotou pravdy. Hovorí sa, že každý dospelý je vlastne iba veľkým dieťaťom, pretože sa tiež radi hrajú, ale miniatúrne hračky vymenili za väčšie modely. On sa tiež rád hrá, ale so živými bytosťami a nie s mŕtvymi predmetmi. Z hrude naňho pozeralo dokonalo prišité belasé očko bez mihalníc s hrôzou skrytou vo vnútri. Oči – obraz duše. Stiahol si z rúk kožené rukavice a pozrel na fotografiu svojej matky. Opäť sa miestnosťou prehnali hlasy neznámych sirén s obrovskou hlučnou intenzitou: „Angy…Angy ťa volá…Angy je sama. Angy chce lúbiť, Angy je týraná…“ Zvrieskol a chytil sa za uši. Odkopol za seba stoličku, ktorá mu prekážala v ceste a strhol zo steny matkinu podobizeň. „Prestaň za mnou posielať tie hlasy, matka! Čo odo mňa chceš? Daj mi pokoj! Robím, čo si chcela, ja viem, že si to chcela.“ Z celej sily ho hodil o zem a rozbil tak sklo v rámiku. Na nepatrný okamih sa mu zdalo, že matkin úškrn sa zmenil na oči prebodávajúce ho nenávisťou, ale po opätovnom žmurknutí vyzerala fotografia rovnako, ako predtým. Jeho telom prešlo pár šklbnutí, až sa rozplakal. Ak by si dokázal spomenúť, zistil by, že v poslednú dobu plakal čoraz viac a cítil, že neplače pre seba, ale akoby plakal pre niekoho druhého. Neboli to jeho slzy, ktoré ronil, pretože nepociťoval ľútosť a nevedel, čo je to za cit, lenže bolesť, ktorá sa v ňom nahromadila bola tak intenzívna, že ju musel dať zo seba preč. Sme len nepatrnými zrnkami v pôde, sme bažiace monštrá po sláve. Sme zvieratá hrajúci sa s bábikami, sme krehké motýle unikajúc pred posmrtnými pazúrmi. Sme nikto, a predsa niekto. Sme ľudia, ktorí sa snažia dokázať, že vedia, čo je vlastne život zač.

2.

Som sen, v ktorom sú stromy sfarbené do červena. Zdá sa mi, že som slávny a jej pokojný dych ma uspáva smerom k bláznom. Vtáky ma odsúdia na večnosť pekla a ja viem, že život je len hra, iba obyčajná hra, kde sa hrám na niekoho pod maskou vraha, vedľa plameňov ľudského odpadu. Každý deň navštívim lásku a každý ďalší deň pochovám stávku, poskladanú zo života a smrti. Cítim sa ako dieťa hľadajúc v sebe muža. Vidím svoje hrôzostrašné zrkadlo skrz tvoje oči. Oči, ktoré nenávidím. Oči, ktorými sa živím. Slnko zapadá a umierajúci list padá pomaly k zemi horiac v chladnom povetrí…

Emil Gnostik, 23. marec, 2011 

Všade samé biele ruže. Biele ruže na okne, po zemi, na stole, na posteli, zapichnuté medzi dverami, za zrkadlom, v skrini, visiace zo stropu obtočené okolo lampy…cítila sa ako zakliata Šípová Ruženka, ktorej Princ na znak čistej lásky a spásy poslal tucet bielych ruží po holuboch, ktorí ich jej po jednej cez noc poznášali do izby. Avšak realita má od rozprávky veľmi ďaleko a ona na rozprávky prestala veriť už vo veľmi ranom veku. Pred pár dňami ju prestali mátať zlé sny a konečne prestala krvácať, takže jej začali ustupovať bolesti hlavy i tela. Aby náhodou neupadla do stereotypu, teraz musí čeliť voči záhadnému darcovi kvetov! Pričuchla k rozkvitnutej ruži zapichnutej za vankúš a rozkýchala sa. Začali jej slziť oči a sťažka dýchala. Rýchlo vybehla do kúpeľne a opláchla si tvár ľadovou vodou. Snažila sa nadýchnuť, ale nešlo to. Lapala po dychu a voda ju začala v očiach neznesiteľne bodavo štípať. Zdvíhal sa jej žalúdok z neidentifikovateľného zápachu spečeného mäsa a zhnitej kože. Nahla sa nad vaňu a začala vracať. Akoby jej zvracanie pomohlo, prestali ju štípať oči a z ničoho nič ich mohla otvoriť. Vo vlastných zvratkoch zbadala žmurkajúce oči, každé inej farby, obklopené červami. Od hrôzy a hnusu vykríkla a narazila o zrkadlo. Vyplašene sa obzrela, či nespôsobila svojím neopatrným správaním veľkú škodu a uisťovala samú seba, že to, čo videla vo svojich výlučkoch nebola pravda, ale číra domýšľavosť vzniknutá z jej podvýživy a pomätenia mysle. Obzrela sa za seba a v odraze zbadala tvár niekoho, kto na ňu hľadel s najväčšou láskou v očiach a s kyticou bielych ruží v dokaličenej ruke. Zvrieskla a zviezla sa na dlaždice. Okamžite stratila vedomie.

Skláňal sa nad ňou a nevedel pochopiť, čo sa jej stalo, Počul už o prípadoch, kedy ľudia zomreli zo šoku, ale dúfal, že to nebol tento prípad, pretože jej nemienil ublížiť tak, že by ju ma obrať o život. Kyticu dal na umývadlo a vzal ju do náručia. Odniesol ju späť do postele a sadol si pri ňu, hľadiac jej dlhé plavé vlasy, aké mala i jeho matka. Bola nádherná, stelesnený anjel určený iba pre neho, aby mu vykúpil na tomto svete jeho čiernu dušu. Každý máme na svete isté poslanie, tak jej poslaním bolo (ako mu matka skrz neznáme hlasy zvestovala) spasiť ho a on už všetko pochopil. Nikdy ho nestretla, nikdy ho nevidela, nikdy s ním neprehovorila ani jedno slovo, ale on ju spoznal hneď, ako na ňu po prvýkrát narazil na chodníku v meste, keď si bol večer kúpiť pivo pri benzínovej pumpe. Vedel, že je to tá dievčina, o ktorej mu matka neustále kázala a ktorá predstavovala lásku. Mala oblečené jarné biele šaty, akýsi biely kvietok vo vlasoch zastrčený za uchom a na tvári jej žiaril široký bezstarostný úsmev, akoby bola motýľ stvorený len pre daný okamih, kedy si bola kúpiť jedlo. Koketne pozdravila predavača a prešla okolo neho nepovšimnuto. Otočil sa za ňou a sledoval ju až po ceste domov. V temnote večera si nevšimol jej jazvy, ale teraz ho každá jedna, ktorú jej spôsobil, zabolela. Nechcel jej spôsobovať utrpenie, ale mohol tomu zabrániť? On o tom nerozhodoval. Jeho rukami hýbali nadpozemské sily, ktorým zo strachu radšej nechcel porozumieť a ktorým sa iba poddával. Ona už nikdy nezistí, prečo mala také šialene strašidelné sny, skrz ktoré sa jej telo zásobilo jazvami. Už nikdy nezistí, čím to bolo, že sa začala zaujímať o odvrátenú stránku života. Nikdy sa nedozvie, že ju ničili skrz sny jeho vlastné ruky, ktorými zabíjal obete a ktorými ju jeho matka označila ako za nevestu spásy. Nikdy nespozná ani jeho. Nechýbalo veľa a pomiatla by sa z toho, ako jeho matka. Divil sa, že nepoznal otca? Niet sa čomu diviť, už všetko pochopil. Majú to jednoducho v rodine. Aj jej matku si značil a oplodnil skrz sny neznámy muž a donútil ju siahnuť si na život. Preto to šialené správanie, preto tie šialené obrázky, na ktorých boli sté vyobrazenia očí a ktoré pred ním jeho starí rodičia dlho skrývali, preto jeho dedičné konanie. Pobozkal jej nežnú rúčku a pred očami sa mu zjavil obraz, v ktorom spolu sedeli za veľkým jedálenským stolom uprostred ktorého stála vo váze jeho kytica bielych ruží. Medzi lupeňmi mali postrkané ľudské oči a servírka im na tanieroch doniesla ďalšie, čerstvo uvarené. Všade samé oči…ona sa koketne zasmiala, zaželala mu dobrú chuť a keď do zrenice zapichla vidličku, zabodla tým nôž do vlastného srdca a objednala si tak ortieľ svojej smrti. Po chrbte mu prešiel mráz z myšlienky, v ktorej bádal po počte očí, ktorými sa nakŕmil od doby vraždenia ľudí. Ako im oči prišíval na mnohé miesta na ich už mŕtvom tele, tak ich všetky postupne vyberal a konzumoval, aby zabránil posmrtnému nazeraniu do jeho duše. Veril, že telu, ktorému sa po smrti odoberú oči, ostane duša slepá na druhom svete. Tým by bol jeho problém vyriešený, pretože sa obával, že bude zatratený. Aké patetické, keď neveril na žiadneho boha! Ale veril na anjelov, pretože na jedného práve narazil. Pobozkal ju na líce a ošetril jej najčerstvejšie rany dezinfekciou, ktorú našiel v kúpeľni. V dome bolo podozrivé ticho a nechápal, kde sú jej rodičia. Nestaral sa o to, pretože mu daná situácia celkom vyhovovala a mal s dievčinou ešte veľa práce. Nepotreboval zbytočné obete na ceste za jeho láskou, ktorú vždy, aj keď si to odmietal priznať, túžil nájsť. Vyčkal, kým sa neprebudila a potom ju omámil riedidlom, aby do spánku opäť upadla. Smrť mu našla vytúženú cestu k zbožnému a večnému milovaniu do celoživotného raja.

Bola anjel a on ju naozaj nechcel zabiť, ale nemal na výber. Chcel vlastniť jej lásku a srdce. Musel sa spasiť a už ho život ubíjal, chcel sa vrátiť späť k matke. Na rukách mal kožené rukavice a pracoval s jej srdcom, do ktorých napojil diódy, z ktorých vystupovali súčiastky a drôtové vývody do dier vyvŕtaných na jeho dokaličenej ruke. Vo chvíli, kedy jej po súloži vyrval srdce z tela, musel automaticky rýchlo konať, kým ešte pulzovalo. Chcel sa napojiť na jej lásku, chcel pocítiť, aké je to skutočne milovať a chcel sa s ňou spojiť navždy v jednu bytosť, ako o tom čítal v rozprávkach, keď bol malý. Pomocou digitálneho osciloskopu sledoval priebeh elektrického napätia. Z obrazovky sa vychýlil lúč v horizontálnom smere do výšky, ktorého intenzita zasiahla Emilove zreničky a oslepila ho. Osciloskop vyčíslil nezrozumiteľné množstvo číslic v priebehu vyčísľovania elektrického napätia, až vybuchol. Emilova ruka začala prudšie krvácať na miestach, kde mal vyvŕtané vývody a Angino srdce v tom momente prestalo tĺcť. Oči mu začali vytekať z očných jamiek, ale ešte predtým sa stihol poslednýkrát obzrieť za jej bezhlavým telom. Angina hlava sa naňho neďaleko od tela usmievala s dokrvavenými perami v tvare srdca, pripomínala umelohmotnú bábiku. Mihalnice jej prišil pod oči a nechty z nôh i rúk jej vryl pod kožu na dlaniach. Na bruchu jej zasychalo jeho semeno a nenávidel sa, pretože všetko skazil svojou chtivosťou vlastniť jej srdce! Mohli byť šťastní…veril tomu. „Buď prekliaty! Prekliaty!!! Zatratenie! Mal si ju oplodniť a zmiznúť, mal si jej dať svoje semeno a rozplynúť sa, mal si do nej odovzdať zrkadlo duší. Prekliaty!“ Začal sa šialene rehotať a neprestal ani vo chvíli, kedy si postihnutú ruku odtrhol zo spojenia so srdcom, takže sa mu z kýpťu, ktorý mu ostal, valil prúd krvi. Izba sa zmietala v plameňoch, biele ruže začali horieť ako prvé a zmenili sa na čierny prach. Emilova hlava pripomínala zle zmaľovaného klauna nenávidiaceho celý svet plný krivdy. Zvrieskol do plameňov ohňa a vyskočil von oknom. Nestihol ani dopadnúť na trávnik, lež rozplynul sa v povetrí ako dohárajúci pomaly umierajúci list, ktorým celý život bol.                                            

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář