Osudová Noc
15. 07. 2008 / autor: IssabellaSwan / kategorie: Hororové povídky
Pamätám si tú noc, akoby to bolo len včera. Bolo pár minút pred polnocou. Vonku fúkal chladný vánok a mesiac bol v splne. Bola to moja ďalšia noc, čo som nemohla zaspať, tak som sa rozhodla pre prechádzku na čerstvom vzduchu.
Vyšla som zo svojho bytu, zamkla som a zistila že výťah už zasa nefunguje, ale to ma od prechádzky neodradilo. Vyšla som na ulicu, na ktorej svietilo len niekoľko lámp. Niečo zaškriekalo v neďalekej popolnici, ale nevenovala som tomu väčšiu pozornosť a vybrala som sa smerom k tmavému parku. Začal fúkať silnejší vietor, ktorý sa mi pohrával s dlhými čiernymi vlasmi. Vychutnávala som si vôňu čerstvo spadnutého lístia. Ponorila som sa do víru rôznych myšlienok, z ktorých ma o pár minút vytrhli kroky za mnou.
Obzrela som, ale nebol tam nikto. Otočila som sa aby som pokračovala v prechádzke, ale stál tam ON. Vo svite mesiaca som zazrela jeho tvár. Bola nádherná, jemná a mŕtvolne bledá. Jeho oči mali ten najkrajší odtieň modrej farby na svete a jeho pery mali krvavo-červenú farbu. Bol odo mňa vyšší skoro o hlavu, mal na sebe dlhý čierny kožený plášť. Iba tam stál , pozeral sa na mňa a na perách mu pohrával úsmev. Srdce mi bilo ako o závod, žalúdok som mala zovretý a potili sa mi dlane od strachu. Chcela som začať kričať a utekať, ale nezmohla som sa na jediný pohyb. Natiahol ruku k mojej tvári a dotkol sa ma na líci. Potom ma chytil za ruku a nežne ju pobozkal . Jeho pery boli chladné ako ľad a celým mojím telom prešli zimomriavky. Pozerala som sa mu do očí a topila som sa v nich. Bolo to akoby som sa topila v hlbinách tmavomodrého oceánu a akoby som už nikdy nemala nájsť cestu späť na hladinu.
Niečo ostré sa dotklo môjho krku. Otvorila som oči a videla som ako sa napája mojej krvi. Postupne mi ochabovalo celé telo až som úplne stratila vedomie.
Zobudila som sa vo svojej izbe, vonku bola tma a ja som bola veľmi hladná. Chcela som zjesť niečo z chladničky, ale nenašla som nič, čo by vyhovelo mojím chúťkam. Vonku začalo svitať a mňa sa zmocnil pocit nebezpečia. Zastrela som všetky okná a nechápala som, čo sa deje. Prešlo niekoľko dní. Bola som zavretá vo svojom byte a v tme. Moja pokožka zbledla, bála som sa Slnka a trýznil ma neuveriteľný hlad. Až po dlhšom čase som pochopila, čo sa so mnou stalo. Chcela som zomrieť za to, čo sa zo mňa stalo, chcela som zabiť toho, kto mi to urobil. Vzchopila som sa a zmierila sa s tým, čo zo mňa je. Teraz sa po nociach túlam ulicami, živým sa ľudskou krvou a hľadám toho, ktorý zo mňa urobil netvora – upíra, aby som mu mohla vraziť kôl do srdca...
