Nočná jazda


Trolejbus sa s vrzgotom približoval k ošumelej zastávke. Jemne som vystrel ruku aby som mu vodičovi dal najavo, že mám v úmysle nastúpiť. Pomaly sa priblížil k obrubníku a sťažka otvoril staré, hrdzavé dvere. Vyskočil som po schodíkoch a usadil som sa na sedadlo vedľa vodiča. Pomaly som načrel do svojho vrecka no vzápätí som si to rozmyslel. V túto nočnú hodinu, žiadna kontrola chodiť nebude. Nemá preto zmysel zbytočne zahodiť celých pätnásť korún. Pohodlne som sa rozvalil na sedadle a začal som pozorovať nočné mestečko. Ulice celkom prázdne a v domoch pozhasínané. Nikoho nenapadne ani nos vystrčiť, to len mňa.

„Zima čo?“ zaznel hlas a ja som sa strhol a začal sa obzerať. Vtom som si uvedomil, že som v trolejbuse sám a že mám práve šťastie na zhovorčivého šoféra.

„No teplo inakšie vyzerá,“ prisvedčil som a nemal som v úmysle v rozhovore pokračovať.

„A v noci mrazy ešte zvyknú vyskočiť. Nie je to sranda spoliehať sa na hromadnú dopravu,“ pokúšal sa pokračovať v rozhovore vodič.

„Nemám na výber. Auto nemám a ani žiadnu priateľku, ktorá by nejaké vlastnila. Nič mi iné nezostáva.“

„Takže samotár? Odkiaľ vlastne idete?“

„Z mesta,“ odpovedal som stroho.

„Pán je tajnostkár. No veď prezraďte.“

Vodičova zvedavosť mi pomaly začala prekážať no rozhodol som sa pokračovať v dialógu aj keď sa mi veľmi nechcelo.

„Keď na tom tak trváte. Práve idem z kina. V noci tam premietajú veľmi dobré filmy.“

„Jasné to poznám. Noc napätia. Ste milovník napínavých a mysterióznych príbehov?“

„Áno. Nepohrdnem žiadnym dobrým napinákom,“ priznal som sa.

„To by vás určite zaujímala aj tá historka o…“

Nemusel ani dopovedať a hneď som vedel čo chce povedať. Tá hlúpa mediálna historka o utečenom bláznovi, ktorý sa potuluje v noci po opustených miestach a prepadáva ľudí.

„Áno počul som o nej ale je to úplná hlúposť, pane. Takého blázna by už dávno chytili. Nemyslím si, že by bol taký prefíkaný aby unikal polícii už celé dva mesiace.“

„Viete ako trolejbusár som počul už všelijaké historky. Chodievam cez opustenú mestskú štvrť a to by ste neverili, čo tí ľudia narozprávajú.“

„Máte pravdu, ľudia sú veľmi ľahko ovplyvniteľní rôznymi skutočnosťami. Zoberte si len to mediálne šialenstvo.“

„To teda hej. Lenže teraz je ťažko neveriť, pretože polícia objavila už mnoho mŕtvych, ktorí by mohli byť pripísaní na účet tomuto bláznovi.“

„Možno áno, možno nie. Aj tak neverím, že by jeden blázon mohol byť taký prefíkaný aby oklamal celú políciu. Ak je  to pravda, títo naši policajti sú hlupáci, že sa nechajú dobehnúť chorým človekom,“ povedal som a spokojne som sa oprel.

Vodič sa začal sústrediť na cestu. Za pár minút budem na svojej zastávke. Opatrne som sa zošuchol na sedadlo a privrel som oči.

Vtom som si však spomenul, že si musím skontrolovať mobil lebo mi mali písať priatelia z dovolenky a o tomto čase by už mali byť na mieste. Otvoril som oči a vsunul som ruku do vrecka. Letmo som pohľadom preletel aj na sedadlo oproti a môj zrak skamenel v momente ako som si uvedomil čo je pod sedadlom. Doplo mi to veľmi rýchlo. Vrece, z ktorého vytŕčala noha a pravdepodobne ľudská.

Začal som premýšľať. Pomaly som vložil telefón do vrecka a začal som predstierať pohľad z okna. Snažil som sa vyzerať najpokojnejšie ako to len šlo.

Tak toto nie je pravda. Pod sedadlom leží mŕtvola a zrejme patrí vodičovi. A za volantom je bohviekto. Vlastne ja viem kto je to, ale také vysvetlenie neprichádzalo do úvahy. Ako by blázon dokázal takéto niečo. Jedine, že by bol naozaj taký rafinovaný ako píšu noviny.

Čo mám však teraz robiť? Ak je to naozaj on, potom sa veziem priamo do hrobu. Odvezie ma na tiché miesto a tam ma zabije. Začala mi byť strašná zima a začal sa hlásiť aj močový mechúr. Začal som sa kývať na sedadle. Vodič si to zrejme všimol a povedal: „Vydržte o chvíľu sme tam!“

Nie, ale ja tam nechcem ísť. Budem sa brániť. V náprsnom vrecku vždy nosím nožík. Síce len taký maličký no hádam bude stačiť.

„A sme tu, pane! Vystupovať!“ povedal šofér.

Na moje obrovské prekvapenie sme stáli na konečnej, na zastávke kam som chcel ísť. V tej chvíli ma oblial pocit optimizmu. Možno to nakoniec nie je tak. Zrejme nič zlé nezamýšľa. A vlastne aj tá noha vo vreci sa mi iba mohla zdať. Áno. Teraz to už ani nevyzerá ako noha. Tu už sa mi nič nemôže stať. Už iba odbehnem pár metrov a som doma.

„Ďakujem vám,“ povedal som šoférovi a on sa usmial.

„Konečne mám po šichte. Môžem si ísť odpočinúť,“ poznamenal a vystrel sa.

Vyšiel som von a vystúpil na chodník. Vodič vystúpil za mnou. Kráčal som smerom k domu keď som na hrdle zacítil chlad ocele a náhly pocit bolesti. V posledných sekundách života som začul tiché slová: „Vidíš, som šikovnejší ako si si myslel…"

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    Cabbage 5 července 2010 v 12:31

    Napínavé, čtivé, z jazykového hlediska bohužel nemůžu slovenštinu posoudit. Ten konec sice byl takový náhlý, ale taky byl úderný a o moc líp se to, aby to neztratilo šmrnc, se to asi napsat nedalo.

    Pro Mortona: Možná by ses divil, ale v životě bývají dialogy škrobené dost často. A pokud je zastávka na znamení, tak musíš dát znamení.

  2. Profilový obrázek
    Morton Eucrow 8 dubna 2010 v 21:26

     Dobrá poviedka, ale na záverečných riadkoch si si mohol dať viac záležať, neboli tak napínavé ako časť, kde hrdina zistil o mŕtvole pod sedadlom.

    Chyby ktoré som si všimol, resp veci ktoré sú pre mňa chybami:

    Často si opakoval niektoré výrazy vo vetách za sebou. Nesprávna syntax. Dialógy mi pripadali trochu škrobené a “neautentické”.

    Na záver ešte otázka. Nechodím trolejbusom, čiže neviem ako to funguje, ale je nutné dávať vodičom najavo, že chceme nastúpiť? Aj keď stojíme na zastávke?

    Toto je len môj pohľad na vec, takže ak som ťa nejak urazil či zarazil, nič si z toho nerob, sám nestvorím nič lepšie Pokračuj v písaní, dúfam že sa čoskoro dočkáme ďalšej poviedky. Veľa šťastia!

Nový komentář