Neskoro


6 minút, presne toľko sa pýtam sám seba čo tu robím. Nič sa nedeje, som tu iba ja a čas. Pozerám stále znova na hodinky a potom okolo seba. Prázdnota, áno presne ta je všade vôkol mňa. Tých 6 minút sa mi zdá ako cela večnosť a viem že to nieje koniec. Čo tu vlastne robím. Nepamätám sa žeby som sa tu chystal, nepamätám si ani žeby som tu niekedy bol, nepamätám sa ako som sa tu dostal. Môj hlas nieje počuť ale pritom svoje myšlienky počujem tak zreteľne. „No tak musíš sa predsa na niečo pamätať“.

Pozrel som sa na svoje dlane a začal som si ich podrobne prezerať. Ako keby ani nepatrili mne.  Boli špinavé a za nechtami bol nános špiny. Akosi mi to vôbec neprekážalo v tej chvíli. Mrazilo ma hlavne to ticho. Pociťoval som pocit úzkosti. Nervózne som sa začal obzerať okolo seba. Nikde nič! Prečo? Zrazu mi bola moja kožená bunda primalá. Snažil som sa jej rýchlo zbaviť. Chcel som ju čo najskôr strhnúť zo seba… nešlo to nijako. Mykal som sebou ako šialený až kým sa to podarilo. Hlasno som zreval a bundu strhol na zem. Pri tom som pocítil bolesť na jednej z rúk. Vyhrnul som si rukáv na mojej pravici. Pohľad na úplne rozpichanú žilu ma vo mne vyvolal slabosť v žalúdku. “To nie som ja“ opakoval som dookola silne stískajúc svoju pravú ruku. Cely som sa chvel. V tom som zacítil strašný smrad šíriaci sa z infikovanej žily. Na mieste sa pozvracal. Dychčiac v predklone netušiac či ma žalúdok opäť nezradí som si rukáv natiahol naspäť. Nemohol som sa na to pozerať.

Nikdy som si nespomínal žeby som niekedy bral drogy alebo si pichal nejaké lieky. Prešiel som si prstami ruky pomedzi mastné vlasy a v tom som niečo zazrel v diaľke. Rozhodol som sa isť tým smerom aj keď som netušil či to niekam vedie. Čim ďalej som šiel tým to bolo zreteľnejšie. Po chvíli chôdze som už stál pred starým „domom“. Nazvať domom kus pozbíjaných dosák ktorých zub času nahlodal tak, že tu hnilobu dreva bolo nemožné necítiť.

Avšak stavba to bola mohutná a vysoká. V okenných rámoch chýbali sklá a časť domu bola obrastená nejakou popínavou rastlinou. V tej tme sa zdalo ako keby sa vznášal na ničom.

Rozmýšľal som. Isť dnu alebo radšej počkať čo sa stane. Vybral som z vrecka požužlanú cigaretu a spontánne som si zapálil. Stúpajúci dym ma ako keby ukľudnil a ja som sa rozhodol vojsť dnu. Prešiel som dverami do miestnosti obrastenej plesňami, s pavučinami v kútoch a toľkým množstvom prachu že tvorili niekoľko cm vrstvu. Potiahol som si ešte raz a v tom som začul ženský hlas. Srdce mi začalo bušiť.

Prešiel som schátravenou chodbou a pomaly som otváral dvere miestnosti odkiaľ sa zvuk šíril. Zazrel som tam sedieť ženu. To čo mala na sebe oblečené pripomínalo skôr handry ako šaty. Na hlave mala šatku ale pohľad mi aj tak upriamilo na jej ruky v ktorých držala niečo krvavé. Bál som sa priblížiť. Tu vec držala pevne vo svojom náruči a niečo si stále mrmlala. V tom pozrela na mňa. Nemala žiadnu tvár. Vyzerala ako nešťastná hračka prírody. Pozdvihla ruky ku mne a ja som zbadal že v rukách drží veľký kus pľúc. Zostal som zarazený z čoho ma dostal nečakaný kopanec do dverí a náramné kvičanie. Dvere sa vylomili z pántov a poodhalili celu svoju hrôzu. Za nimi kľačal malý chlapček ktorý sa prehrabával v hrudníku prasaťa. Otočený bol ku mne chrbtom a tak som na neho dobre nevidel.  Prasa sebou hádzalo ale chlapec si z toho nič nerobil. Začal z neho vyťahovať jeden kus čohosi za druhým. Vizeral nespokojne ako keby niečo nevedel nájsť. V tom žena zvolala hrubým hlasom ktorý ženský  nepripomínal ani zďaleka „ Pre teba!“ a vystierala kus pľúc smerom ku mne. Začal som úplné nesvoj rýchlo cúvať a v tom som sa pošmykol ma prasacej krvi, ktorá už začala pretekať na chodbu. Pri páde som si udrel o stenu hlavu a všetko bolo zrazu rozmazané.

Slabosť, presne to som pociťoval v tej chvíli. Vedel som že sa ku mne niečo blíži ale nedokázal som vstať. Vlastne som sa nechcel ani pohnúť. Najskôr to bol asi ten malý chlapec. Aspoň to bolo rovnako veľké ako on. Chvíľu to nado mnou stálo ale potom ma to schmatlo za pravú ruku a vyhrnulo rukáv. Len som sa prizeral ako ma to začo hrýzť do lakťa. Bol som  akýsi ospalý  a to že sa mi ruka pomaly oddeľuje od tela som si ani nevšímal. Sledoval som iba ako to po každom zahryznutí začne silno trhať hlavou. Možno to trvalo hodinu možno 5 minút ale keď to skončilo postavilo sa to a zo slovami „Moje!“ to odišlo aj s mojou rukou. Zostal som nehybne ležať na zemi. Trasúc sa od strachu a zimy som tam ležal kým sa mi trocha zrak a ostatné zmysli nezlepšili. Hľadať nejaké riacionálne vysvetlenie v tej chvíli nemalo zmysel. Veď z rany na ruke som musel stratiť množstvo krvi a aj tak som bol na žive. Bolo vidno časť kosti a z tepny už len vytekala krv. Keď som to zbadal začal som sa smiať. No môj smiech počuť nebolo. Zaprel som sa svojou ľavou rukou o podlahu a horko ťažko som sa postavil.  Hneď s prvým krokom ktorí som chcel urobiť smerom k východu sa podlaha so mnou prelomila a ja som začal padať.

V tej chvíli ma napadla rozprávka o Alici a krajine divou ktorú som mal v detstve tak rád. Lenže po dopade namiesto krajiny zázrakov na mňa čakala akási pivnica. Dopadol som dosť natvrdo a vybilo mi to dych. Musel som to rozdýchať. Keď to prešlo chcel som vedieť kde to som. Lenže bola tu priveľaká tma, videl som iba hlinenú podlahu a nejaký kamenný múrik či čo to bolo. Zrazu som začul divný zvuk. Otočil som hlavu tým smerom a rozhodol som sa podyjsť bližšie.

Keď som už bol dosť blísko neveril som vlastným očiam. Na stene bola pribitá, postava. Hlava sa jej skrúcala všetkými smermi a bolo počuť nejaké nejasné skomoleniny ktore nepretržite opakovala dookola. Bol to zrejme nejaký muž, do pol pása nahý. Vychudnutý bol na kosť a ta jeho hlava neľudsky sa hemžiaca hore dole mi naháňala hrôzu. Nevedel som čo robiť. Zachvátila ma panika. Pivnica bola tmava a jedine svetlo ktoré do nej prenikalo bolo to ktoré šlo dierou ktorou som sa prepadol. Zrejme preto som si nevšimol že ta postava nieje ani zďaleka jedinou v miestnosti. Zrazu ten zvuk neskutočne zosilnel a ja som si uvedomil, že tento chudák nebude určite jediný.  Všade muselo byť množstvo tiel pribitých na steny. Všetci hrozne trhali hlavami ale inač sa nehýbali. Zvuky ktore pri tom vydávali ma privádzali k šialenstvu. Snažil som zazrieť východ ale všade kde som sa obzrel boli len tie telá. Točil sa so mnou celý „svet“.  Čim dlhšie som tam bol tým som mal viacej pocit, že moje telo mi už nepatrí. Zrazu aj tie nezmysli ktorými sa hmýril vzduch z každej strany začali dávať zmysel. „Pridaj sa!, Pridaj sa!“ rovnako nechutným hlasom sa to šírilo z každej strany.

Chcel som si zapáliť ale nevedel som cigarety nájsť. Našiel som len zapaľovač vo svojom ľavom vrecku. Zažal som oheň  a v tom sa steny v miestnosti okamžite vznietili. Už nebolo počuť žiadne hatlaniny, iba neskutočné výkriky agónie. Popol a ohorené kúsky tiel na mňa padali zo stropu. Jeden kúsok mi padol do oka.Pokúšal som sa ho vybrať. Keď sa mi to podarilo a oči som opäť otvoril stál predo mnou  on. Chlapec ktorého som už videl. Vtedy som si všimol že to nieje tak úplne človek. Oči mal cele čierne.Ústa aj keď mal zatvorené tak mu z nich vyčnievali končeky špicatých zubov. Bol cely špinavý, nechty na rukách a na nohách skôr pripomínali pazúry. Vlasy mal síce krátke čierne, ale viacej pripomínali srsť ako skutočné vlasy. Oblečený bol iba ako keby vo vreci v ktorom boli diery na ruky a hlavu. Uprene sa na mňa pozeral so širokánskym úsmevom na tvári. Nič iné som vtedy nevnímal iba ten úškrn. Oheň okolo mňa ma prestal zaujímať, a výkriky mi v mojej pošahanej hlave pomaly prestali vadiť.

Zrazu to na mňa prehovorilo hrubým hlasom ako vtedy ta žena. „ Paaači sa ti doma?“. Nereagoval som. „Tak páaaaači sa ti doma ty úbožiak?!“ povedal chlapec a odhryzol si  kus surového mäsa ktorí držal v ruke. Vtedy ma hlas konečne začal počúvať a trasľavým takmer piskľavým hlasom som vyslovil „ Doma?“.  Tá vec predo mnou sa začala smiať ako zmyslov zbavené a pritom sa chytala za svoje guľaté brucho. Keď s tym konečne prestala zahodila zvyšok mäsa v jeho ruke, utrela si ústa a zvážnela. „Už ma nebaví na teba čakať a brať si ťa po kúskoch, teraz si môj!“ Hrôzou som sa cely otriasol a urobil zopár krokov dozadu.“ Nie nie nie nie nie“ začal som zufalo opakovať pričom som sa aspoň jednou rukou držal za hlavu . Úniku nebolo. Cúvol som najďalej od toho stvorenia ako mi to len plamene dovolili. On sa ani nehol len na mňa uprene civel..

Jeho, prečo by som mal patriť tej beštii, veď ja ani netuším čo tu robím, toto je jeden veľký zlý sen. Keď to to stvorenie videlo začalo sa zase hlasno smiať. Očividne malo z môjho utrpenia radosť. V tom som začul zapraskanie. Dve postavy sa zrazu odtrhli rukami zo steny na ktorej ich držali klince, schmatli ma za ramená a strhli do plameňov k ním. Dovtedy som si mohol len predstavovať aké to je horieť zaživa, ale keď pocítite vôňu vlastného spáleného mäsa a cítite ako sa vám nechty skrúcajú a koža pomaly zvlieka, pochopíte že predstavy sú o niečom inom. Posledne čo si však z tej hrôzy pamätám je však nahnevaná tvár toho stvorenia ako beží ku mne a naťahuje pritom svoje pazúri.

Zrazu bolo všetko iné. „Je späť“ začul som. Zahmlene som videl nejaké osoby. Používali množstvo odborných termínov  korím som ja nerozumel. Zdalo sa že som v aute. Zrazu som znova odpadol. Zobudil som sa o čosi neskôr. Keď som konečne otvoril oči ležal som v nemocnici. Ruka bola na svojom mieste a ani popáleniny som nemal. Po istom čase som sa v nemocnici rozpamätal o čo išlo. Mam 33 rokov a rakovinu pľúc mi zistili už v 25ke. Poznáte to, chcel som byť obľúbený a tak som začal fajčiť už od malička. Časom sa to stalo už len zvykom. Po tejto správe sa pre mňa život ako keby skončil. Začal som brať drogy aby som na všetko zabudol. Keď som si začal pichať ako keby všetky problémy skončili. Mal som len jeden, ako si zohnať ďalšiu dávku. Nič ostatné pre mňa nemalo význam. Rodina prestala mať o mňa záujem, kamarátmi sa mi stali díleri. Nemal som problém kvôli dávke kradnúť. Takto debilne vyzeral môj život. Až dovčera kedy, ako bolo aj v lekárskej správe spomenuté ma objavil o 17: 46 spolužiak v mojom bite predávkovaného. Nejavil som známky života a preto ma okamžite hospitalizovali. V bezvedomí som bol približne hodinu.

Neviem či to čo som videl bol len dôsledok svinstva ktoré som bral, alebo to bola nejaká predzvesť môjho konca. Viem však že ta 1 hodina sa mi zdala ako roky. Lekári mi dávajú ešte rok života ak sa dovtedy nezabijem sám. Takže skôr či neskôr sa to dozviem.

Sdílejte článek

Nový komentář