Návšteva


Ulicou kráčal mládenec. Bol slnečný júlový deň, jeden z mála, ktorý nám toto leto doposiaľ doprialo. Na oblohe nebolo ani obláčika, v parku si vtáčiky veselo čvirikali ódu na radosť. Dievčatá poodhalili ideálne kolienka. Staré babičky posedávali pri fontáne v parku, osviežovali sa zmrzlinami a vychutnávali nádherný deň. Chlapci sa obzerali po pekných dievčatách. Tých tu bolo hojne. Malé mestečko bez názvu, kdesi za siedmimi horami a siedmimi dolinami. Také, akých je na svete mnoho.

Mladý muž sa taktiež neraz obzrel za pôvabnou slečnou, no nikdy sa nepozastavil. Ponáhľal sa, pretože čo i len pár minút zdržania by mohlo zrútiť jeho mesačné plány. Bol to typ, ktorý je večne obletovaný dievčatami. Čierne vlasy mal začesané za temeno. Na čerstvo oholenej tvári sa zračil vždy prítomný úsmev, ktorému žiadne dievča neodolalo. Dlhý čas v posilovni a rôzne športy, ktoré hrával spravili z jeho postavy školskú pomôcku pre anatómiu človeka. Odetý bol do drahého saka (čierneho) a na nohách mal obuté vyblýskane mokasíny. Okolo krku čierny motýlik s bielymi prúžkami po okrajoch. Elegán, pomyslela si asi štyridsať ročná pani, ktorá prechádzala okolo. Za takého som sa mala kedysi vydať. Tomu môjmu za tých pár rokov narástol pivný sval, takže si nedovidí ani na prsty na nohách, povzdychla si.

Chlapec (nemal ani dvadsaťpäť rokov) sa neraz pristavil pri nejakej starenke, aby jej pomohol odniesť nákup k najbližšej autobusovej zastávke. „Kiežby som i ja mala takého vnuka ako ste vy, mladý pane. Tí moji sa o mňa vôbec nestarajú, na návštevu chodia, len keď potrebujú peniaze. Ináč sa o mňa vôbec nezaujímajú.“ Pousmial sa a nahodil výraz nevinného chlapčeka. Keď sa pobral vlastnou cestou, starenka viedla ešte dlhý monológ o dnešnej mladej generácii. Ešte jedna zastávka ho oddeľovala od cieľa cesty. Stánok s kvetmi.

„Jednu červenú ružu, poprosím Vás.“ Hlas mal vskutku príjemný. Taký, aký mávajú moderátori v rádiu. Mladá predavačka sa pousmiala a s červenými líčkam spravila veľkú mašľu na stopke kvetu.

„Vaša priateľka bude mať určite radosť“, povedala a podala mu kvet.

„Ja si to taktiež myslím“, riekol a z peňaženky vytiahol peniaze. Nechal jej ta i niečo naviac, nech si vraj kúpi niečo pekné na seba (ubezpečil ju, že je už beztak veľmi príťažlivá. Jednoducho mal dnes chuť rozdávať a pomáhať, povedal jej keď odchádzal. Tento deň sa predsa vydaril).

Konečne sa blížil k paneláku, do ktorého to mal namierené. Pozrel na hodinky, akoby sa obával neskorého príchodu. „Prišiel som presne, už ma bude určite očakávať.“ Vchodové dvere boli otvorené. Ako vždy. Kým vyčkával na výťah (mal to namierené až na šieste poschodie), pospevoval si potichu nejakú zaľúbenú pieseň, ktorú dnes počul v rádiu. Sám nevedel, ktorý interpret to bol. Hlavne, že si pamätal slová a melódiu. Konečne stál pred dverami. Ešte raz si prečesal vlasy (hrebeň vždy nosil vo vrecku v saku) a zabúchal na dvere. Dúfam, že sa poteší kvetom, minule sme mali menšie nezhody, tak som ju musel niečím prekvapiť. Dvere sa otvorili a v nich stála nádherná žena, asi v jeho rokoch. Mala dlhé blond vlasy, štíhlu postavu a pohľad, ktorým by určite dokázala paralizovať každého. Mala na sebe obtiahnuté tričko s krátkym rukávom (krikľavo zelené s hlbokým výstrihom) a riflovú minisukňu. Nohy. Tie jej siahali snáď až do nebies. Jednoducho dokonalá. Jeho priateľka.

„Prepáč. To včera bolo nedorozumenie. Hádky patria k životu a tá naša nebola až taká vážna. Dúfam že si už aj zabudla. Pozri, priniesol som ti ružu. Na uzmierenie.“ Nedočkavo na ňu hľadel. Očakával reakciu. Veril, že mu nakoniec odpustí.

„Nehnevajte sa,“ povedala so sporným úsmevom na tvári, „ ale poznáme sa?“

„No tak, ako dlho mi to ešte chceš vyhadzovať na oči. Vieš dobre, že milujem iba teba. Tá druhá bola iba skrat. Sám som nevedel, čo robím.“

„Myslím si, pane, že ste si pomýlili dvere. Ja vás nepoznám, nikdy som vás nevidela, takže vám nemám čo odpustiť.“ Už jej táto situácia nepripadala až taká vtipná, začínala sa cítiť trocha trápne. Stojí tu s mužom, ktorého ani nepozná, a ten sa jej ospravedlňuje za niečo, čo jej ani nevykonal.

„Môžem ísť dnu? Nebudeme to predsa rozoberať tu, na chodbe. Všetci susedia nás nemusia počúvať.“ Postavil sa na prah, žena sa pokúsila pred ním zavrieť dvere. Pomaly jej začalo dochádzať, s kým má dočinenia.

„Choďte odtiaľto preč, lebo zavolám políciu. Opakujem vám, že vás nepoznám.“ V hlase jej bol cítiť strach a on ho zvetril. Snažila sa vystupovať suverénne, byť drzá, no on vedel, že vo vnútri je celá rozklepaná a hystericky kričí.

„Už som povedal. Idem dnu.“ Vložil nohu medzi dvere…

„Môj manžel je vo vedľajšej izbe. Ak okamžite neodídete, zavolám ho, a on si s vami už dá rady.“ Toho sa vôbec nebál. Vedel, že je sama. Už mesiace sledoval ich domácnosť. Býval hneď oproti a ďalekohľadom ich pozoroval. Dobre vedel, kedy prichádza a odchádza manžel, kedy ostáva sama doma, kedy sa milujú a kedy chodia spať. Dokonca vedel i aké programy sledujú. Nič ho nemohlo prekvapiť.

„Nezavoláš ho, pretože nie si vydatá. Tvojím priateľom i naďalej ostávam ja.“ Prudko sa nadýchla, no výkrik zo seba už nedostala, pretože jej zapchal ústa a zabuchol dvere. Bol dnu, a veru, žiaden zdesený manžel nevybehol spoza rohu. Ten sa mal vrátiť až o pätnásť minút. Perfektne načasované. Chvíľu zápasili na dlážke, no netrvalo to dlho. Ona bola predsa nežné žieňa a on vytrénovaný svalovec. Nemala vôbec žiadnu šancu. Zviazal jej ruky a upchal ústa. Usadil ju na stoličku v kuchyni. Z chodby vzal kľúče a vyšiel pred dvere. Každú chvíľu by mal prísť. Myslí si, že mi ju môže prebrať, a to len preto, lebo som urobil chybu. Každý sa predsa niekedy potkne. Idiot.

Onedlho sa na šiestom poschodí opäť zastavil výťah. Bolo to v priebehu pätnástich minút už druhý raz. Vyšiel z neho ďalší mladý muž. To je ten kretén, ktorý za ňou stále dolieza. Pokúsim sa mu to vyhovoriť. Možno je rozumný a dá jej pokoj. Ona je predsa moja. Len moja.

„Môžem vám pomôcť? Toto je môj byt,“ povedal priateľsky. Bol od neho o trocha vyšší no silnejší určite nie. Oproti sebe stáli kosť a koža a hora svalov. V pravej ruke držal aktovku. Určite sa vracal z práce. Taktiež mal oblečené sako, no miesto motýlika mu na krku visela kravata.

„Nechajte ju na pokoji a odíďte. Nerobte to ťažšie, ako to je. Už vás viac nechce vidieť. Rozhodla sa vrátiť ku mne. Naspäť.“ Jeho pohľad nabral nepríčetnú formu. Tá vyšla na povrch práve v tej chvíli. Začal si ohrýzať nechty a neustále žmurkal. Nepohol sa však ani o milimeter a vyčkával na reakciu.

„Dobre teda,“ riekol muž priateľsky, „dovoľ mi však ísť aspoň po veci, ktoré mi dnu ostali. Vezmem si ich a už ma nikdy viac neuvidíš. Sľubujem. Nebudem vám viac stáť v ceste. (Chápavým, kľudným hlasom) . Bola to len otázka času, kedy mňa nechá a vráti sa k tebe, kamarát.“ Bol psychiater. Dobre vedel, s akým človekom má dočinenia. Jeho predchádzajúci život mal načítaný po prvých vetách, ktoré vyriekol. Vedel taktiež, kedy nastal zlom, skrat v jeho hlave.

Donedávna si takmer určite žil všedný život. Mal slušne platené zamestnanie, malý byt, veľa priateľov… a priateľku. Stretávali sa určite dlho. Poznal takýchto ľudí. Bol s nimi denne. Vylievajú sa mu, keď ležia na gauči v jeho ordinácii. Všetko išlo ako po masle, no jedného dňa sa s ním priateľka rozišla. Prirodzene, nepoznal dôvod, nebol veštec, ani nič podobné. Vedel však, že TO ho zlomilo. Chcel sa k nej vrátiť, ona ho však stále odmietala. Neraz skončil i na polícii. (Túto časť si domýšľal. Väčšinou to u takých ľudí býva. Mal pravdu) Úplný rozchod pre neho nastal vtedy, keď mu zakázali sa k nej priblížiť na dvadsať metrov. Jedno porušenie by znamenalo väzenie. To ho úplne položilo.

„Dobre teda, ale nepokúšaj sa o žiadne hlúposti. Ak jej budeš chcieť ublížiť, tak zle skončíš.“ Už mal prsty ohrýzané až do krvi. Odomkol dvere a gestom naznačil mužovi, nech vstúpi.

„Ale rozlúčiť sa s ňou, samozrejme, nemôžeš. Už si dosť vytrpela kvôli tebe.“ Chlap vošiel dnu. Konal impulzívne. To sa mu nevyplatilo. Ako psychiater mal túto situáciu zvládnuť lepšie. Rozbehol sa do kuchyne. Mal ho v pätách. Pribehol k manželke (tá bola v bezvedomí. V strachu odpadla.) a pokúšal sa ju rozviazať. Mladý muž ho však ovalil fľašou. Taktiež zamrel, no on sa už na rozdiel od svojej nádhernej mladej manželky nikdy neprebudil. Vrátil sa k dverám a zamkol ich. Potom si sadol na vedľajšiu stoličku, k svojej milej a trpezlivo vyčkával, kedy precitne. Sedel ta hodinu, možno i dve. Bez pohybu, s pohľadom upretým na ňu. Konečne sa vracala k životu. Otvorila oči a spomenula si na situáciu, v ktorej sa nachádza. Nevládala sa však metať, nemala síl pokúšať sa kričať. Najmä nie vtedy, keď videla na zemi svojho nevládneho manžela. Ona mala taktiež rozbitú hlavu a z každého, čo i len tichučkého nárazu, ktorý spôsoboval hluk, mala v hlave neuveriteľné muky. Oči dokorán otvorené a prúd sĺz zvlhčujúci vreckovku previazanú cez ústa.

„Upokoj sa, už je dobre. Pokúšal som sa mu vysvetliť, že ho už viac nechceš vidieť, no nepočúval. Tak som ho ovalil fľašou. Ten ti už dá pokoj, neboj sa.“ Potoky sĺz, červená, ba až bordová tvár plná strachu a beznádeje. On však videl usmievajúcu sa tváričku svojej milej. Vstal a postavil sa pred ňu. Stále si ohrýzal prsty. Boli to už len kýpte.

„Čo povieš, dáme si romantickú večeru vo dvojici?“ Nechcela mu viac odporovať, videla, ako dopadol jej manžel. Určite je už mŕtvy a ona s tým nemôže nič robiť. Stačí len prikývnuť, upokojiť ho. Ďalší nával podráždenosti, nepokoja alebo agresie by pre ňu mohol znamenať smrť, je to predsa šialenec. Prikývla.

„Tak to som teda rád.“ Pozrel na hodinky. „Ty si chvíľu pospi,“ vrazil jej injekčnú striekačku do ramena, „a ja zatiaľ pripravím večeru. Uvidíš bude to fajn.“ Svet okolo nej sa odrazu roztočil ako koleso (ne)šťastia. Všetky skrine sa strácali v tme diaľky. Stávali sa pre ňu abstraktnými. Zatvárala oči, i keď sa neustále presviedčala, že vôbec nie je ospalá. Nakoniec zmizol aj ON. Keď sa prebudila, bola už tma.

Sedela za kuchynským stolom. Uvedomila si, že tieto šaty predtým na sebe nemala. Prezliekol ju. Videl ju nahú. Možno ju aj znásilnil a ona o tom ani nevie. Hneď ju však ovládlo presvedčenie, že to neurobil. On taký nebol. I cez to všetko si tým bola takmer istá.

„Jeden výkrik a zabijem teba i tvojho bývalého. Vravím bývalého, pretože sme sa zhodli na tom, že sa vrátiš ku mne.“ Stále tie nepríčetné oči. Ako to, že si to nevšimla už keď mu otvorila. Nechápala to.

„Áno, vrátila som sa k tebe. On ma už viac nezaujíma. Vždy som milovala iba teba.“ Nahodila úsmev, i keď vo vnútri nariekala.

„Pripravil som večeru, kým si spala. Dúfam, že ti bude chutiť. Dalo mi to veľa námahy. Veď vieš, že varenie ma nikdy nebavilo. Kvôli tebe som sa však prekonal.“

„To si nemusel.“

„Ale keď som ti to už raz sľúbil.“

„Ale ti si predsa…“

„TICHO! Drž hubu!“ Zľakla sa. Bol nahnevaný, no o pár sekúnd, ktoré sprevádzalo trápne ticho sa mu tvár znova rozžiarila. Vydýchla si. Opäť sa usmieval.

„Prepáč, trocha som sa neovládol. Môžeš mi to odpustiť?“ Ticho.

„Tak môžeš!?!“ Zase bol trocha nervózny.

„Áno, samozrejme, už na to zabudnime. Čo si navaril?“ Snažila sa to zarieknuť.

„Prekvapenie. Tvoje obľúbené jedlo. Dúfam, že si to ešte dobre pamätám.“ Na stole bolo prestreté pre dvoch. Nádherne, i keď si to v tej situácii, samozrejme, neuvedomovala. Príbory boli vyblýskané, zapálená sviečka a otvorené červené víno. Názov nedokázala prečítať. Ešte mala trochu hmlisto pred očami. Na kuchynskej linke boli položené dve podnosy prikryté pokrievkou. Vzal prvú a ako čašník z nóbl reštaurácie jej prezentoval prvý chod. Boli to voľajaké rezne obalené v cestíčku. Naložil jej na tanier, potom sebe. Usadil sa.

„Nemám nôž, ako si to mám pokrájať?“ Opýtala sa.

„Ty si už voľajako poradíš, ako vždy. Vieš sa vynájsť. Len smelo, daj si.“ Ochutnal.

Vzala vidličku a oddelila trocha mäsa. Chutilo výborne. A pravdu povediac, od obeda bola už veľmi hladná, tak si pochutila. Keď obaja dojedli, mladý muž vstal a odniesol oba taniere. Cestou späť priniesol druhý podnos a položil ho na stôl. Ten druhý bol trochu väčší. Vzal fľašu s vínom a taktiež ju prezentoval ako someliér. Nalial ho do pohárov. Bolo husté, čo prezrádzalo kvalitu a vek. Určite je veľmi staré a drahé. Konečne sa usadil. Pozdvihol pohár na prípitok. Spravila to isté.

„Pripíjam na nás. Na našu večnú lásku.“

„Na nás.“ Napili sa. Vôbec jej nechutilo. Bolo strašne horké a samé železo. Chutilo ako… ako… Krv. Vypľula ju na obrus a začala dáviť. Ani si nevšimla kedy odkryl tácku. Chcela sa postaviť a utekať, keď zbadala druhý chod. Manželova hlava. Oči dokorán otvorené, dokonalý rez. Vyplazený jazyk. Bolo to to posledné, čo kedy videla.

„Prečo? Prečo si musela odísť? Vždy som ťa ľúbil a aj budem!“ Sekerou jej odsekol hlavu. Všade vôkol bola krv, v nej ležal ON. Hrýzol jej ruku, druhú, potom stehno. Postupoval stále vyššie, mäso mu ostávalo medzi zubami a… z očí mu tiekli slzy. Obrovské korytá sĺz.

Ten psychiater nebol vo svojich úvahách o jeho minulosti tak ďaleko. Priateľka ho opustila, časom si uvedomovala, že je trocha pomätený. V jednom sa však lekár mýlil. K súdu to až nedošlo. Zabil ju. Odsekol jej hlavu so slovami: „Keď ťa nemôžem mať ja, tak ťa nebude mať nik; ľúbim ťa.“

Po ulici sa prechádzal driečny mládenec. Bol slnečný deň, vtáčiky si čvirikali ódu na radosť a babky v parku sa osviežovali zmrzlinami. Búrka a blesky do života ďalšej mladej rodinky prišli spolu s hromom na dvere. Takým obyčajným, na aký často reagujete určite i vy.

Sdílejte článek

Nový komentář