My brother autistic, I.


Je to moja prvotina v hororových a psycho poviedkach. Pôvodne bola písana ako fans fiction o bratoch Kaulitzovích no, myslím že má trochu hororový podtón preto vám ju sem posielam 🙂 Sama o seba má 18 dielov a epilog no budem vám sem dávať po 2 diely 🙂 Teda, podľa vešich reakcií, pretože je zbytočné posielať ju ak sa vám nebude páčiť.   Sisa

 

Svalnaté telo čiernovlasého mladíka sa nespokojne prehadzovalo na posteli. Z úst otvorených v nemom výkriku sa občas vydralo tiché zakňučanie alebo tlmený vzlyk. Mladý muž sa viac spotil a nechty zaťal do perín.

*flashback*

"Billi." uškrnul sa dredatý mladík a pritiahol si k sebe drobučkého čiernovláska. Ten na neho uprel svoje obrovské hnedé kukadlá plné naivnej viery.
"Máš ma rád?" usmial sa a oblizol si dve guličky, ktoré slúžili ako ozdoba jeho plných pier. Chlapec len prikývol a ďalej sledoval svoje staršie dvojča.
"To je moc dobre vieš. Pretože keď sa dvaja ľudia ľúbia, robia spolu pekne veci." Zašepkal a vzal chlapca na ruky.
"Určite sa ti to bude páčiť." vybehol schody a uložil čiernovláska do svojej postele. Zamkol za sebou dvere a nahol sa nad Billa.
"Neboj sa." zašepkal a pomaly mu vyzliekol tričko. Ignoroval chlapcov prosebný a nechápavý pohľad.
"Neboj sa Billi. Bude sa ti to moc páčiť." šepkal mu klamstvá bez štipky svedomia. Pomaly mu stiahol pyžamové gate a roztiahol mu chudé nohy. Následne si stiahol svoje široké jeansy aj s boxerkami a vzal sa do ruky. Pár krát za pohyboval kým bez zaváhania prudko prirazil
do chlapcovho tela. Ozval sa ohlušujúci výkrik.

*koniec flashbacku*

Čiernovlasý mladík sa s výkrikom posadil a splašene dýchal. Zložil hlavu do dlaní a stisol viečka.
"Odpusť mi to." zašepkal a pohľad uprel na dvere, ktoré viedli do izby toho najkrehkejšieho
stvorenia, aké pozná. Potichu vstal a prekĺzol do jeho izby. Pohľad sa mu zastavil na drobučkom telíčku oblečenom v medvedíkovom pyžame. Chlapec sa krčil do klbka a tisol si k sebe malého plyšového medvedíka. Mihalnice sa mu jemne chveli. Spinkal. Tom sa usmial a zakryl ho mäkučkou dekou, ktorú mu sám vyberal. Pohľad sa mu zastavil na výkresoch na stole. Bill nádherne kreslil. Jeden vzal do ruky a prešiel po ňom končekmi prstov. Dokonalý ako vždy. Dokonalý ale nelogický. Chvíľku si prezeral rozptyl farieb kým ho vrátil na miesto. Ešte raz sa pohľadom uistil či je chlapec v poriadku a odsunul invalidný vozík nabok. Zavadzal. Zavrel okno a rovnako potichu ako vošiel, aj vykĺzol von. Zišiel do kuchyne a
zažal svetlo. Dal variť vodu na kávu a sadol si k stolu. Opäť zložil hlavu do dlaní a zavrel oči. Dnes má ísť s Billom na vyšetrenie. Mali zistiť či je na tom jeho malý bráško lepšie alebo je to stále rovnako zlé. Vlastne v poslednej dobe horšie. Od toho dňa…

Kanvica zapískala. Ozval sa ešte jeden utrápený povzdych kým rasta chlapec vstal a zalial si kávu. Cukol sa keď sa pri schodoch ozvalo kňučanie. Málinko sa pousmial a vybehol ich.
„Ahoj Billi.“ Čupol si k chlapcovi na vozíku a pohladkal ho po dlhých čiernych vláskoch.
„Chceš isť so mnou dolu?“ pokúsil sa upútať chlapcovu pozornosť ale ten len uprene sledoval papier, na ktorý si kreslil. Tom sklamane vydýchol a opatrne ho vzal na ruky. Zbehol s nim do kuchyne a posadil ho na stoličku. Potom zniesol aj vozík a postavil ho vedľa chlapca.
„Spravím ti wafle Billi?“ skúsil.
„Musíš sa napapať pred tým ako pôjdeme. Neboj. Nebudeme dlho áno?“ opäť si k nemu čupol,  jemne mu dvihol bradu a odtiahol vlásky z tváre. Vyhľadal pohľad Billovich dúhoviek.  Jeho pohľad bol ale rovnako prázdny ako vždy. Smutne vstal a spravil mu už sľúbené raňajky. Nakŕmil ho a vzal znova do izby kde mu obliekol voľnejšie tepláčky a tričko.
„Tak Billi. Teraz pôjdeme áno?“ usmial sa na neho. Chlapec dvihol hlavu a ruky natiahol k skicáru na posteli.
„Chceš si kresliť?“ usmial sa a podal mu skicár. Chlapec si ho privinul k telu a dvihol očká k Tomovi. Ten sa spokojne usmial a pohladkal ho po jemnom líčku.
„Ak budeš chcieť stavíme sa aj na hranolky a syr.“ Strapatá hlava len prikývla a Tomovi sa na tvári rozľahol o to spokojnejší úsmev. Vnímal ho.
„Výborne. Tak poďme.“

O hodinu neskôr už Tom tlačil vozík nemocničnou chodbou. Ignoroval koketné pohľady sestričiek.
„Dobrý deň.“ Podal si ruku s Billovím lekárom.
„Tom, Billa dnes vezmeme na CT vyšetrenie.“ Rasta nedôverčivo zamrkal.
„Ale… Myslíte že to zvládne? Viete on. Má klaustrofóbiu a jedno s druhým.“
„Tom, Keby to nebolo bezpečné nebudem to riskovať verte mi.“
„Tak…v poriadku.“ Odpovedal váhavo. Nepáčilo sa mu to.
„Billi?“ čupol si pred neho. „Teraz ťa lekári vezmú na vyšetrenie a potom pôjdeme na tie hranolky áno? Ale musíš to vydržať.“ Usmial sa na chlapca a dal mu letmú pusu do vlasov. Chlapec ho ale opäť ignoroval a ďalej si kreslil. Tom chvíľku sledoval vzďaľujúci sa vozík až pokým sa nezavreli dvere. Sadol si na lavičku a zložil hlavu do dlaní. Čakal. Klesali mu viečka. Prudko sa strhol keď začul krik. Poznal ho. Vyskočil na nohy a rozbehol sa do ambulancie.

Tom vletel do ambulancie a cez veľké sklo uvidel ako sa doktor snaží udržať jeho cukajúceho sa Billa v lekárskom prístroji. Okamžite vletel dnu.
„Prestaňte!“ skríkol a odstrčil lekárov. Vzal si chlapca do náruče a pritúlil si ho k telu.
„To by stačilo. Ideme domov!“
„Ale to nemôžete!“ postavil sa pred neho lekár. „Ešte sme neskončili!“
„To mi je úplné jedno. Nedovolím aby trpel!“ odsekol mladý muž a odstrčil lekára stranou.
„Snažíme sa mu len pomôcť!“ zaprotestoval lekár.
„Ale namiesto toho mu ubližujete.“ Odpovedal Tom bojovným hlasom.
„Pozrite. Skúsme to ešte raz. Budete pri tom áno?“ Nevzdával sa lekár. Rasta na okamih zaváhal ale nakoniec prikývol. Opatrne chlapca posadil a vzal ho za bradu.
„Budem pri tebe Billi. Neboj sa.“ Usmial sa a o par krokov cúvol. Sledoval ako ho lekár pomaly položil späť do pristroja. Nepáčil sa mu Billov výraz. Taký vystrašený bol naposledy…stisol viečka. Prudko sa strhol keď chlapec začal opäť hlasno kričať. Na par sekúnd si musel zapchať uši. Hlasitosť Billovho kriku sa zvyšovala. Svetla zablikali a miestnosť upadla do tmy a ticha. Tom prekvapene zamrkal a spustil ruky z uší. Chvíľku vstrebával čo sa stalo kým sa naslepo rozbehol k Billovi. O necelú sekundu ho už pevne zvieral v náručí.

„Kurva tak zapnite niekto to svetlo!“ kríkol.
„Asi vypadli poistky. Nebojte naskočí záložný generátor.“ Ozval sa jeden z lekárov. Tomovi prebehol mráz po chrbte. Nevedel prečo. Bál sa. Viac si k sebe Billa pritisol. Bol taký studený.
„Billi.“ Zašepkal. Chlapec sa zachvel a Tom si oddýchol.  Zatrepal hlavou. Žiarovky opäť zablikalo a miestnosťou sa rozľahlo svetlo.  Tomove ústa opustil druhý výdych a pohľad pomaly stočil k chlapcovi. Bol príšerne bledý a pery mal rozkúsané takmer do kry. Na tvári mal stopy po slzách, najviac ho ale prekvapil chlapcov krk. Boli na ňom jasné stopy po…škrtený.
„To…nie je možné.“ Zašepkal lekár. Rasta k nemu zdvihol pohľad. Lekár stál pred CT prístrojom a podrobne ho skúmal. Vlastne skúmal hlboké ryhy v ňom. Nakoniec zmätene pozrel na Toma.
„To…to predsa nemohol spraviť on.“ Zašepkal a uprel pohľad späť na chlapca v Tomovej náručí. Tom len bezradne zakrútil hlavou a pozoroval spiaceho chlapca.
„Máme tu kamery.“ Pripomenula potichu sestrička a doktorovi sa zaleskli oči. „To je pravda Maria! Ešte, že vás mam!“ zaradoval sa lekár.

„Tak poďme.“ Posúril ich. Prešli dverami a ocitli sa v malej kancelárii s monitorom. Lekár zhasol svetlá a na klikal na monitore heslo. Tom sa usadil v kresle a tisol si Billa k sebe. Nepáčilo sa mu ako slabo dýcha.
„Tu je to!“ ohlásil lekár a pozoroval obraz z infračervenej kamery. Obraz bol zrnitý a takmer nič nebolo vidieť no Tom videl jasne postavu stojacu vedľa prístroja, ktorá sa nahýbala nad Billa. Zaber preskočil a v miestnosti sa opäť rozľahlo svetlo. Dych mladého muža sa úplné zastavil.
„Pretočte to!“ kríkol a postavil sa tesne pred monitor.
„Nič tam nie je vidieť pán Kaulitz. Je to nejasne“ skúsil lekár.
„Jak nič?! Vy ste to nevidel? Tu postavu! Pretočte to sakra!“ Lekár sa na neho zamračene pozrel ale poslúchol.

Tom prestal opäť dýchať. Svetla zhasli a postava sa pri prístroji objavila znovu. Nahla sa nad chlapca. Rasta spozornel o to viac a čakal. Monitor zrazu zaiskril a obraz zmizol.
„Kurva!“ zanadával pre zmenu lekár a snažil sa uhasiť dymiaci monitor.
Tom o pár krokov zacúval a snažil sa to vstrebať. Čo to ma znamenať? Uprel pohľad opäť na chlapca.
„My pôjdeme!“ zašepkal a kým stihol lekár zaprotestovať, vyparil sa.

Vyšiel pred nemocnicu a uložil chlapca do auta. Obišiel ho a nastúpil. Zaklonil hlavu a zhlboka dýchal. Po chvíli otočil hlavu a stretol sa s Billovími uplakanými očami.

„Billi.“ Zašepkal. „Prečo plačeš braček?“ opatrne prešiel prstom po podliatinách na krku. Ako sa pre boha mohli spraviť tak rýchlo? Chlapec prudko ucukol a natiahol k nemu ruky dlaňami hore. Tom sa zamračil a zamyslel sa.

„Tvoj blok.“ Šepol. „Jasné…tvoj blok!!“ zopakoval hlasnejšie. „Zabudol som ho v čakárni. Počkaj ma tu. Hneď som späť.“ Pohladkal ho po vlasoch a vystúpil. Auto radšej zamkol a rozbehol sa do nemocnice. Spokojne si oddýchol keď našiel Billov skicár. Vzal ho do rúk a dvihol hlavu. Zamrzol keď na dverách od CT vyšetrovne našiel odtlačok krvavej dlane. Nasucho prehltol a vošiel dnu. Zalapal po dychu a pritisol si dlaň na ústa. Jeho žalúdok zlyhal a raňajky skončili v kvetináči.
„Pomoc!“ skríkol a zviezol sa po stene na zem. Výkrik zopakoval ešte raz kým za ním vbehol ochrankár. Jeho reakcia bola takmer rovnaká a pri pohľade na krvavé steny musel spraviť dva kroky späť. Okamžite vzal vysielačku.

„Tu strážnik Meyer. Som na 4 poschodí. Ambulancia lekára Wagnera. Potrebujem pomoc.“ Skončil šeptom.
„Meyer…čo sa tam stalo?“ ozvalo sa z vysielačky a ochrankár naprázdno prehltol.
„Všade je tu krv, mŕtvoly a čreva.“ Opäť zašepkal do vysielačky a rozlúčil sa s raňajkami.

Sdílejte článek

Nový komentář