Je útechou pre nešťastných, že mali druhov v nešťastí. Horatius Flattus

Po zobudení som si uvedomil, že dnes sa na ňu idem pozrieť, že dnes možno domov neprídem autobusom. Možno prídem na mojej prvej poriadnej motorke.
Predsa len, jazda na skútri ma prestala už pred peknými pár mesiacmi baviť, i keď mama by asi bola spokojnejšia keby som na skútri jazdil naveky. No najprv si ešte v škole musím „odkrútiť “ posledný deň v tomto školskom roku a prevziať vysvedčenie.   

 S predzvesťou skvelého dňa som oproti zvyku vyskočil z postele, nahádzal na seba šatstvo a zbehol dolu na raňajky. Mama podvihla obočie keď ma tak skoro zbadala v kuchyni.
-Ty sa už nemôžeš dočkať poobedia, čo?- povedala posmešne.
Pobozkal som ju na líce, čím som ju odzbrojil od ďaľších prípadných posmeškov.

Včera sme mali nepríjemný výstup, keď mama v správach videla smrť motorkára ako na potvoru v mojom veku. To že išiel dvestodvadsať, bez prilby a že nedal prednosť ju už nezaujímalo.
Mama videla len jeho zbytky na ceste. Našťastie zasiahol otec:
-Pozri sa Monika. Ja som v jeho veku už mal na motorke prejdenú pol republiky a mama bola len rada, že ma nemala dva týždne na krku. Mladý už jazdí dva roky na skútri a predsa nám sľúbil, že vždy bude mať na hlave prilbu a že nebude jazdiť bláznivo. Dôveruj mu trocha. Veď si celkom sám našetril toľko peňazí, tak nech ich minie ako uváži za vhodné.- pokojným hlasom vraví otec. Samozrejme, od našich by som na motorku nedostal ani korunu, mama by mi najradšej vzala aj tie peniaze, čo ležali v repráku. Ešte, že nevedela kde sú.    
-Karol, to predsa nemyslíš vážne, veď…..- mama stisla pery, založila si ruky a ja som hneď vedel, že toto bude nadlho, tak som len potichu zaželal otcovi šťastie a odpratal sa o poschodie vyššie. Neskôr som mamu počul ako hundre a ja som hneď vedel, že otec hádku vyhral.

-Tak čo, nerozmyslel si si to? Fakt pôjdeš radšej na to školenie?- pýtam sa otca sediaceho vo svojej obligátnej, rannej polohe – pri čítaní novín.
-Vieš, že rád by som sa s tebou išiel pozrieť na tú motorku Jakub, ale posledné tri školenia som vynechal a vedúci už začína reptať.- hovorí otec.
Je vidieť, že by vynechal aj toto školenie, ale po včerajšej hádke s mamou chce mať v dome kľud. Čo sa dá robiť, pôjdem sám.
Keď sa ďalej jednostopé dopravné prostriedky nespomínajú, raňajky prebiehajú v relatívnej pohode.

 Belasá obloha ma potešila a poberám sa do školy, s vedomím nadchádzajúceho dvojmesačného intermezza spríjemneného vyhliadkou na vlastný stroj. Predsa len som už bol otravný, keď som každého kamoša prosil aby mi požičal motorku. Obvykle chceli mať odo mňa pokoj, tak mi ju na parkovisku na pár minút aj požičali. Vtedy som prišiel domov rozhorúčený a mama mi chcela merať teplotu.
-Zasa si behal po vonku. Ochorieš, celý si rozhorúčený.- robila si starosti. Behal som, ale rýchlosť akou som behal som zatajil. Bol by som blázon, keby som jej povedal pravý dôvod tejto „zvýšenej teploty“.
-Tak žiaci, vidím, že ste sa uráčili prísť všetci keď školský rok končí.- vraví sarkasticky triedna. Zhodou okolností sme trieda s najvyššou bilanciou ospravedlnených hodín. Asi bola na koberčeku. Čo už, každý máme nejaké problémy.
-Po vypočutí príhovoru pani riaditeľky vám rozdám vysvedčenia a poberieme sa na prázdniny. –rozžiarene vraví triedna. Predstavujem si ako ju manžel čaká v aute pred školou a rovno odjachajú na chatu. Keby moja dovolenka v päťdesiatke mala byť strávená na chate kdesi v „hornej-dolnej“, to sa radšej nežením.
-Jakub Dlhý!- počujem svoje meno.
-Mohol si sa trochu viac posnažiť Kubo.- vraví triedna. Mohol. Konečne po dlhej hodine držím vysvedčenie rukách. Ten mizerný telocvikár mi dal dvojku! No, nepokazí mi to náladu, dnes mi ju nepokazí nič. Doma síce bude čo vysvetľovať ,ale s našimi sa vždy dá dohodnúť.
-Tak mládežníci, užite si prázdniny a dúfam, že o rok sa tu stretneme v rovnakom počte.- lúči sa triedna a rýchlo odchádza. Manžel už asi túruje auto, myslím si posmešne. To tvoje „mládežníci“ mi teda fakt chýbať nebude.  
-Tak čo Kubo, kedy sa prídeš ukázať s mašinou?- pýtajú sa spolužiaci.
Uspokojujem ich, že hneď ako bude motorka doma, prídem sa ukázať.

 Ponáhľam sa domov ako rýchlo to len ide. Za hodinu mi ide autobus.Za dve hodiny sa mám stretnúť s tým chlapíkom z inzerátu. Našiel som ho na internete pred pár dňami. Písalo sa v ňom: „Predám motocykel Yamaha YZF-R6, rok výroby 2004 vo výbornom stave, najazdené 20 000 km, nové pneumatiky, reťazová sada. Cena: 100 000,- Sk.“
Tá cena mi hneď udrela do očí. Ak by motorka bola fakt v takom stave ako ju opisuje inzerát, bola by to veľmi výhodná kúpa. Priveľmi výhodná. Inzerát však už bol na internete skoro týždeň, takže som nedúfal, že by bola motorka ešte nepredaná. Nedalo mi, aj tak som na číslo zavolal a popýtal sa na podrobnosti. Ozval sa mi celkom obyčajný ,no prívetivý hlas. Bolo evidentné, že dotyčný chce motorku predať za každú cenu. Prekvapilo ma, že motorka ešte nebola predaná a tak som požiadal o nejaké fotky na e-mail.

Pozeral som na tie fotky dobrých tridsať minút. Tá Yamaha vyzerala ako nová. Bielo-červená, červené sedlo, zlatá brzdová a spojková páčka. Zamračený „face“. Podsedlové koncovky výfuku. Okamžite som na číslo volal a dohodli sme sa. Spýtal som sa, či bude možná skúšobná jazda. Bez problémov. V techničáku mala povolenú výkonnostnú hranicu, takže s vodičákom nebol problém. Samozrejme údaje v techničáku málokedy korešpondovali s realitou.

-Čau mami, už som doma! Ponáhľam sa na autobus, takže si len zoberiem veci a utekám na zastávku!- kričím z chodby mame.
-Nie tak rýchlo! Ukáž mi vysvedčenie!- zastaví ma mama.
Prezerá si vysvedčenie a pery tvoria jednu čiarku. No čo, gympel nie je žiadna sranda.
–Mohol si sa trochu posnažiť Jakub. Trojka zo slovenčiny! 
Mohol.
-Neboj mama, budúci rok sa posnažím, ale už fakt letím, lebo zmeškám.- vravím jej a už utekám do izby.
Beriem prilbu a zo skrine vyberám nablýskanú novučičkú koženú bundu s veľkým nápisom YAMAHA na chrbte. Už pred časom som sa rozhodol si kúpiť YAMAH-u, takže to celkom sedí. Odskrutkujem zadný kryt reproduktoru a beriem peniaze. Schovávam ich do druhej peňaženky do vnútorného vrecka bundy a rýchlo si obúvam čižmy. 
-Idem mama, drž mi palce!- kričím z chodby smerom do kuchyne.
-Kubo vy ste sa s otcom celkom proti mne spriahli. Ale čo už narobím, hlavne, že budeš šťastný. Ale predsa by som bola spokojnejšia keby s tebou išiel otec.- robí si starosti mama.
-Vieš predsa, že má to školenie a príde až večer. Neboj sa, nejako to zvládnem. Ale už fakt bežím.- bozkám ju na líce a rýchlym tempom opúšťam dom.

 Cestou na zastávku sa cítim ako mamička s kočíkom, v ktorom nie je dieťa. Ľudia po mne pozerajú, ale to ma vôbec netrápi. Zrejme s integrálkou v ruke, v čižmách a celý v koži pútam pozornosť.
V poslednej chvíli dobieham na zastávku. Celkom zo mňa leje. Obéznemu šoférovi robí horúčava zrejme tiež problém, pretože nevrlejší už byť asi nemôže.
-Dobrý deň. Študentský prosím.
-Ukáž mi kartu!- vyštekne na mňa šofér. Asi nemá rád motorkárov.
Prehltnem horkú slinu, ktorá by inak skončila na tom jeho prasačom ksichte. Zhlboka dýcham a predstavujem si ako stláčam zlaté páčky. Celkom to ide.
-Tak bude to? Nemám na teba celý deň!- ďalej vrčí šofér.
Podávam mu kartičku, ktorá má dnes posledný deň platnosti. A ja to dobre viem.
Vidím na šoférovi akú strašnú, krutú radosť by mu spravilo, keby mi ju mohol hodiť naspäť a pýtať za celý lístok. Takú radosť ti nespravím špekáčik.
Cesta prebieha v pohode, aj keď mi ju znepríjemňuje nepríjemné teplo. Babky klábosia kto umrel, koľko stoja lieky a kde majú mlieko pod dvadsať korún. Začne sa spomínať aj smrť mladého motorkára, kvôli ktorej sme sa s mamou pochytili.
– Jaj Marienka, mali by to zakázať, veď sa toľkí už na tom dokaličili. Jaj a keď som videla čo po ňom na tej ceste zostalo. A že vraj, nasledujúce zábery nie sú vhodné pre slabšie povahy. A just som sa dívala!- hovorí matróna, ktorá bola pravdepodobne na prehliadke u lekára. Ako väčšina. Jedna z debatného krúžku po mne pokukáva. Usmievam sa.

 Autobus konečne dorazil a ja vystupujem a z plných pľúc dýcham o čosi chladnejší vzduch ako v autobuse. Pár minút idem podľa inštrukcií a prichádzam k celkom peknému domčeku. Je na ňom vidieť istú zámožnosť majiteľov, ale i tak tu nevidím snobské portály a tepané brány. V ústrety mi vyjde asi päťdesiatročný pán štíhlej postavy s mierne prešedivenými vlasmi. Určite nepochybuje, že som záujemca, napokon v ruke držím prilbu.
-Tak už ste tu. Ja som docent Králik.- spoznávam prívetivý hlas z telefónu.
-Jakub Dlhý, teší ma.- vravím.
-Zrejme sa vám v tej strašnej horúčave necestovalo ľahko. Dáte si niečo na pitie?- prívetivo sa pýta pán.
-Máte pravdu, cesta bola nepríjemná, rád si niečo vypijem.
-Máme džús, minerálku….Kávu asi v tejto horúčave nepijete.
-Nepijem. Poprosím vás o pohár minerálky a môžeme ísť obzrieť tú motorku.
Moja rýchlosť jednania ho trochu zaskočila, no ja som sa chcel vrátiť domov do tmy.
-Samozrejme, hneď som späť, zatiaľ sa v kľude usaďte na terase.- ukazuje na pár stoličiek pod veľkým slnečníkom.
Usádzam sa a za chvíľu mi hostiteľ prináša orosený pohár minerálky.
-Na fotkách motorka vyzerala veľmi dobre. Má nejakú závadu?- pýtam sa a chlipkám z pohára.
Za prívetivou tvárou akoby sa zračilo napätie.
-Nie, pokiaľ viem, jazdí v úplnom poriadku, len asi rok bola prikrytá v garáži a s manželkou sme si povedali, že načo bude nevyužitá stáť v garáži a strácať hodnotu, predáme ju.- vraví pán docent, no aj v reči badám istú nervozitu.
-A jazdili ste na nej vy?- pýtam sa.
Vzdychne si.
-Nie, jazdil na nej náš syn, ale ten pred rokom tragicky zahynul. Prešiel do protismeru a čelne sa zrazil s nákladiakom. Bola to pre nás s Oľgou obrovská strata, ale najhoršie máme myslím za sebou.- vraví pán docent a v kútiku oka sa mu zaleskne slza. Dojemné.
-To ma mrzí. A váš syn zahynul na nejakej inej motorke? Viete, nechcem byť netaktný, ale táto motorka to asi nebola, to by vyzerala inak.- vravím.
-Stalo sa to na tom stroji, o ktorý máte záujem. Peter ležal v nemocnici a tak sme motorku dali spraviť, no o pár dní nás Peter opustil. Zostali nám oči pre plač a ten nešťastný stroj.- vraví pán docent smutne.
-A ani po takej ťažkej nehode nemá motorka žiadnu závadu?
-Nie, veď uvidíte na vlastné oči a podľa dohody sa na nej budete aj môcť previezť.- vraví docent Králik.
-Áno, veď som aj prišiel vystrojený.- rýchlo dopijem minerálku a poberáme sa do garáže.

 Tam už stojí zdroj mojich nesplnených túžob, nádherná „eršestka“. Fotky síce boli kvalitné ale len keď som ju videl na vlastné oči, videl som tú krásu. Novučičká bielo-červená kapotáž vrhala odlesky na všetky strany. Všimol som si aj matné zlaté páčky, omrkol som podsedlový výfuk a zameral sa na rám. Vedel som, kde sú najslabšie miesta rámu, ktoré pri nehode povolia ako prvé. Všetko vyzeralo v poriadku, zrejme bola väčšina dielov vymenená. Skontroloval som stav kvapalín a tlmiče. Všetko bolo v norme. Ešte som popozeral elektrické rozvody a konektory, mrkala na mňa novučičká jednotka elektronického vstrekovania. Podstatné chyby však aj tak ukáže jazda.

-Vyzerá veľmi dobre pán Králik. Chyby sa však ukážu až pri jazde. Mohol by som sa teda previezť?- pýtam sa nesmelo, i keď si uvedomujem, že na to mám plné právo.
-Ale samozrejme, prilial som nejaký benzín, ale štartovať som neskúšal. Viete, veľmi sa v tom nevyznám.– vraví pán Králik.

Sadám si do sedadla, ktoré je veľmi pohodlné, napriek subtílnym rozmerom. Skladám stojan, ktorý na to, že na ňom spočívala váha motorky celý rok, ide celkom ľahko. Radím neutrál, ozve sa tiché cvaknutie. Ešte skúšam vôľu brzdovej a spojkovej páčky, ale nekladú veľký odpor ani sa nekývu. Otočím kľúčom, ručička otáčkomera sa pretočí a nabehne ukazateľ paliva na digitálnom tachometri. Je ho dosť. Zelená kontrolka neutrálu svieti a ja stláčam štartér. Nakoľko je prítomné elektronické vstrekovanie, nemusím sa babrať s palivovým kohútom a sytičom. Na moje prekvapenie chytí motor na prvý pokus.
-Prejdem pár kilometrov a vrátim sa späť pán Králik. Môžete sa na mňa spoľahnúť.- ubezpečujem pána docenta.
-V poriadku, dobre ju prevetrajte, nech potom nemáte pochybnosti. –vraví pán docent.
Nasadzujem si integrálku, zapnem zips na bunde a radím za jedna. Opäť tiché cvaknutie.
Pomaly púšťam spojku a vychádzam z garáže a z dvora. Z autobusu som si všimol celkom rovnú cestu bez zákrut, takže sa vydávam tým smerom. Dvojka zaskakuje ľahučko. Trojka, Štvorka. Zatiaľ žiadne rušivé zvuky či vôľa v riadení. Nechce sa mi veriť, že táto motorka bola v takej ťažkej havárií. Brzdím pred nákladiakom a zároveň zisťujem, že brzdy sú veľmi príjemné; brzdia krásne, no nehádže ma to na nádrž. Rovinka končí a nasleduje séria zákrut. Motorka ide ako po koľajniciach. Žiaden náznak zaváhania, zavlnenia podvozku. Obraciam sa na výpadovke a užívam si zákruty znova. Nemusím radiť, stačí zatiahnuť za plyn a som von zo zákruty. Vraciam sa do dvora. Skladám prilbu a zosadám z motorky.
-Tak ako? Je všetko v poriadku?- pýta sa hneď pán Králik.
-V najlepšom. Myslím, že si tľapneme.- vravím a cítim, že som rozhorúčený ale z tepla to nie je. Tá motorka akoby vedela čo v najbližšej sekunde chcem robiť. Ak to je sen, nechcem sa z neho zobudiť.
-To som rád. Poďte do mojej pracovne, kde mám pripravenú zmluvu. Akým spôsobom budete platiť? Bankovým prevodom alebo šekom? Či nebodaj v hotovosti?- pousmeje sa docent.
-V hotovosti.- vravím mu.
-Ach tak, ako chcete ale stačila by mi platba potom, nemuseli ste vláčiť taký veľký obnos.- vraví.
-To je v poriadku. Aspoň sa hneď vyrovnáme.

Vchádzame do domu, kde na poschodí je pracovňa ako vystrihnutá z filmu. Steny sú vlastne knižnice, mahagónový nábytok, humidor, veľký písací stôl. Na stole už leží pripravená zmluva. Zarazilo ma, že je na nej dnešný dátum. Nemohol predsa vedieť, že poviem áno. Niečo mi tu smrdelo. Ale čo, nemôže sa aj mne aspoň raz podariť niečo výhodne kúpiť? Začínam byť paranoidný.
-Dopíšem meno….Aké je vaše bydlisko?- pýta sa. Diktujem adresu. -Tak, teraz si zmluvu prečítajte a ak súhlasíte tak tuto to podpíšte.- ukazuje na vybodkované miesto. Klasická jednoduchá kúpna zmluva. Podpisujem sa, následne sa podpisuje docent a ja vyťahujem peňaženku. Na stôl kladiem sto tisíc. Počkám kým si ich pán docent preráta. Odchádzame na dvor, podávam pánovi docentovi ruku a nasadám na motorku. Teším sa na dlhú spiatočnú cestu.
-Nech vám dobre slúži. Keby bol nejaký problém tak sa kľudne zastavte. – lúči sa docent. Vyzerá ako keby sa mu uľavilo. Zrejme je rád, že sa zbavil stroja na ktorom mu zahynul syn.
-Ďakujem, keby niečo bolo tak sa ozvem. Dovidenia!- lúčim sa. Nasadzujem si prilbu a vyrážam. Stále som tomu nechcel veriť. Žeby bola kradnutá a údajná havária bola len rozprávka? Čísla som skontroloval a napokon docent sa zdal ako slušný a čestný človek a bolo vidieť, že peňazí majú dosť, takže zrejme chcel aby sa mu vrátili peniaze a obtiahnuť ma veľmi nechcel.

Cesta domov mi ubehla, ani neviem ako. Motorka išla ako hodinky. Žiadne zaváhanie, žiadne rušivé zvuky. Motor si priadol a okoloidúci vykrúcali krky. Keď som prišiel domov, bola už tma. Otec ma musel počuť, lebo keď som vošiel do dvora, brána do garáže už bola otvorená.
Videl som otcov výraz a musel som sa zasmiať. Údiv miešaný s prekvapením. Vypol som motor a zložil prilbu.
-Tak čo povieš? Páči sa?- pýtam sa otca.
-A za toto si dal sto tisíc? Nebola to len nejaká splátka?- krúti hlavou.
Ukazujem mu moju kópiu kúpnej zmluvy.
-Teda Kubo, to bola dobrá kúpa. A nejaké závady?
-Žiadne. Ide ako hodinky. Ba ešte lepšie.- vravím mu s úsmevom.
-Neukážeme ju mame?- žmurkne na mňa.
-Dnes radšej nie. Musím ju na to pripraviť.- smejem sa.
Musím vystihnúť, keď bude mať mama dobrú náladu, lebo oproti skútru je toto dosť veľký rozdiel.
-No to som rada, že si už doma, začínala som sa báť. Ako to dopadlo?- vrhá sa mi okolo krku mama.
-Ani nevieš aký som šťastný. Lepšiu kúpu som si ani nemohol predstaviť. Motorka vyzerá ako nová a ide perfektne.- vravím vysmiaty mame.
-No to som rada, ale Kubo sľúb mi, že nebudeš jazdiť bláznivo a že vždy budeš mať prilbu.
-Neboj mami, veď som ti to už raz sľúbil. Môžeš sa na mňa spoľahnúť.- upokojujem mamu.

Zvyšok večera prebieha v pohode. Dívam sa na telku, ale nevnímam dej filmu. Stále musím myslieť na garáž a to čo v nej mám.
-Kubo! Veď ty ma vôbec nepočúvaš!- kričí mama.
-Ach prepáč mama, bol som trochu zamyslený. Čo potrebuješ?- zahanbene sa pýtam.
-Že je už skoro jedenásť, mal by si si už ísť ľahnúť. Zajtra ti začínajú prázdniny, povozíš sa až až.- karhá ma.
Usmejem sa, mama sa začína zmierovať s faktom, že už nebudem jazdiť na malom skútri, ale na veľkej, nebezpečnej motorke.

Prevaľujem sa v posteli. Ešte, že mám izbu nad garážou, budem počuť najmenší šramot. Ale vlčiak Deny hádam potencionálnych zlodejov odradí. Nemal by som odvahu parkovať kdesi na ulici. Mnoho ľudí sa riadi mottom: „Nemôžem mať ja, nemôže mať nikto.“
Ráno sa budím a prvé čo robím je, že sa pozerám z okna. Belasá obloha ma teší, dnes by som na motorke chcel obehať kamošov.
Prvé kroky po raňajkách vedú do garáže. Mračí sa na mňa, opretá o stojan.
Idem obehať kamošov. Všetkým padajú sánky, keď im vravím sumu za akú som kúpil. Teraz som ja ten, čo na parkovisku požičiava, i keď už chápem kamošov, prečo som ich musel tak dlho presviedčať. Dohodli sme sa, že o týždeň pôjdeme na motorkách do Tatier. Ja by som chcel ísť už zajtra, ale vyslúžil som si ironické úškrny. Ale chápu ma.

Týždeň sa nakoniec minul pomerne rýchlo a začali prípravy na cestu. Mama samozrejme reptala, ale už som sa nad tým nepozastavoval.
-Monika, a ty si myslíš, že si to kúpil aby s tým chodil na nákupy? Nechaj ho, nech si ide, veď ja som v jeho veku mal prejdenú…..- otec opakuje svoje klasické argumenty. Usmejem sa. Niektoré veci sa nikdy nezmenia.
Nabalený už síce tak športovo nevyzerám, ale niekde som tie veci skrátka dať musel. Lúčim sa s našimi a vyrážam. Na mieste stretnutia ma už čakajú. Všetci sa tešia na zážitky. Určite bude kopa srandy. Všetci tankujeme plnú a vyrážame z mesta.
Po diaľnici sa ide výborne. Všade sú nejakí stopári. Musím brzdiť pred kamiónom a jedného si všimnem. Tiež vyzerá ako motorkár, má koženú bundu a na nohách čižmy. Keď prechádzam okolo, obzrie sa na mňa.

Skoro som spadol z motorky. Zdalo sa mi, že tvár je modrá, oči vpadnuté a bez lesku, strapaté vlasy akoby zlepené. V spätnom zrkadielku však nikoho nevidím. Zdá sa mi to divné a trochu mi stuhla krv v žilách, no myslím si, že v tej rýchlosti sa mi to zdalo. Obieham kamión a sústreďujem sa na cestu.
V motoreste si dávame menšiu pauzu a ja sa nenápadne opytujem na stopárov, no nikto si ich nevšímal. Vtipkujeme a ja pomaly zabúdam na nepríjemný prelud. Tatry sú krásne, i keď víchrica pred pár rokmi napáchala obrovské škody. Na holé pláne je smutný pohľad. Cesty sú výborné, je vidieť prítomnosť cestovného ruchu.

Prejdeme ešte asi dvesto kilometrov a ideme sa utáboriť na lúke. Spievame a užívame si pri ohni. Mám z tohto výletu obrovskú radosť, i keď stále nepríjemný pocit. Glgnem si z piva a už na to nemyslím. Už je skoro polnoc, takže sa ukladáme spať. Každý hodinu stráži, predsa len sem môže zablúdiť medveď alebo nejaký „nenechavec“. Spím asi dve hodiny a už ma budí „strážca“. Mám pocit akoby som spal len päť minút.
-Tak príjemné bdenie starec, idem si ľahnúť. Veď tú hodinu nejako zvládneš.- vraví kamoš.
Zvládnem. Motorky sú odparkované opodiaľ a mám na ne dobrý výhľad, takže priložím na oheň a oddávam sa zložitým filozofickým úvahám práve zobudeného človeka.

Zrazu si všimnem, že nejaká motorka svieti. Biely lúč svetla mieri do hory. Vezmem si baterku a idem k motorkám. Nepociťujem strach, no zdá sa mi to divné. Samozrejme, že svietila moja Yamaha a rozmýšľam, čo to spôsobilo. Dúfam, že nebude nejaký problém s elektroinštaláciou, predsa len som to dôkladne nekontroloval, no s určitosťou viem povedať, že sa to ešte nestalo. Vypnem svetlo a pod sedlom odpojím baterku.
Mimovoľne som pozrel smerom kde motorka svietila a zamrazilo ma. Videl som siluetu postavy s dlhými vlasmi, podobnú stopárovi. Podídem bližšie a baterkou prejdem po celej lúke, no nikto nikde. Cvrlikajú cvrčky a pukotá oheň. Všade je kľud, niekto v stane chrápe. Po pár hodinách spánku sa mi robia pred očami hovadiny. Vrátim sa k ohňu, no je mi nepríjemne. Nechcem budiť nikoho z kamošov, vysmiali by ma a boli by mrzutí, že im nedoprajem spánku. Ale baterku mám stále zapnutú a pomaly s ňou prechádzam po lúke a po kraji hory. Po tejto dosť nepríjemnej hodine budím kamoša a ukladám sa na jeho miesto.

Ráno mi je nepríjemná zima, takže sa rýchlo obliekame a odchádzame. Na nočnú príhodu si spomínam ako na sen, a rozmýšľam či to vôbec nebol sen, no musím zapojiť baterku. Asi nebol. V hotelovej reštaurácií pár hodín cesty si dávame silnú kávu a niečo pod zub. Pokračujeme v ceste a ja sa zbytočne neobzerám. Už nie som taký uvoľnený ako na začiatku.
-Kubo nejaký si nesvoj. Nesmeješ sa a zaostávaš za nami. Stalo sa niečo?- pýta sa kamoš a ostatní mu dávajú za pravdu.
-Všetko je O.K len sa ešte s tou motorkou zoznamujem. Budem sa snažiť nezaostávať.- vravím veselo, snažiac sa zakryť vlastnú nervozitu. Môže človek oklamať samého seba?
Pokračujeme cez Tatry smerom na východ. Cesta sa rýchlo míňa, panorámy sú prekrásne.

Vidím dobre? Pohrebák na diaľnici? No, asi prevážajú nejakého nebožtíka. Už aj obyčajný pohrebák mi naženie strach. Len ho predbehnem a nechám ho ďaleko za sebou. Pri predbiehaní som si všimol, že na mňa niekto z auta máva. Zdalo sa mi to ako zlý sen. Ako nočná mora, z ktorej je ten pravý čas sa zobudiť. Nemohol som pochopiť ako na mňa niekto môže mávať z pohrebáku na diaľnici tristo kilometrov od domova. Ani doma nemám s pohrebníctvom a s podobnými morbídnosťami žiadne styky. Pozrel som sa na auto a na ceste som spravil peknú sínusoidu. Zasa ten modrý ksicht, čierne oči a zlepené vlasy. Bezzubé ústa, kožená bunda. Nerozumel som, ako som si to v tej rýchlosti všimol. Okamžite som o stupeň podradil a s plynom skoro na doraz som nechal pohrebák ďaleko za sebou. V zrkadielku som však zase nič nevidel.

Pri prestávke som sa spýtal kamoša, či na ceste videl nejaký pohrebák.
-A ty si Kubo niečo také na ceste videl? –spýtal sa.
-Ále, to sa mi asi len zdalo.- vravím mu.
-Kubo, fakt si v pohode? Ak je to na teba veľa, kľudne sa môžeme vrátiť. -navrhuje.
Rozmýšľal som. Prestávalo sa mi to páčiť, a uvažoval som nad tým, že by som sa fakt vrátil, na druhej strane sa výlet nedostal poriadne ani do polovice. Mal som dilemu. Rozhodnutie bolo jasné. Nebudem im predsa kaziť výlet.
Rekapituloval som si, čo som zjedol a či sa ešte niečo so mnou nedeje, no necítil som žiadne bolesti a fyzicky som sa cítil výborne. Určite to bola zhoda náhod, vo veľkej rýchlosti vidí človek všetko rozmazane, takže normálny človek vyzerá trochu skreslene.

Užíval som si jazdu a na nič som nemyslel. Mal som príjemne čistú myseľ. Síce som bol posledný , ale predposledného som mal pár sto metrov pred sebou, takže som sa nestrachoval že by sa mi stratili. Rovnomerné klepkanie ma vrátilo do reality. Pozrel som do spätného zrkadielka a zistil, že ma dobieha nejaký motorkár. Presunul som sa do pravej časti svojho pruhu aby ma v pohode predbehol.
Už bol pár metrov za mnou. Pozrel som do spätného, čo mu to toľko trvá.

Prišlo mi zle. Za mnou bola motorka tak z 60. rokov. Bol to pekný zberateľský kúsok, ale motorku riadil opäť známy ksicht. Už bol len pár metrov za mnou a škľabil na mňa bezzubé ústa. Až z tejto vzdialenosti som si všimol že tvár je nielen modrá ale aj celá zjazvená. Spod koženej bundy sa tiahla dlhá škaredá jazva, ktorá mu končila až skoro pri brade. Neovládateľne sa mi roztriasli ruky. Predo mnou bol samozrejme kamión a v druhom pruhu nepretržite prúdili autá. Na nejaký predbiehací manéver nebolo pomyslenia. Bola by to samovražda. Predné, vypletané koleso starej motorky som začínal na pravej strane vidieť. Skúsil som ho blokovať, no potom sa začal zjavovať na ľavej strane. Bolo mu jedno, že je skoro v zvodidlách. Zákony fyziky akoby pre neho neplatili. A zákon života a smrti? Tie asi ani nepoznal. Aj napriek pokročilému rozpadu tváre som zbadal, že mŕtvolne vyzerajúci motorkár má črty mladosti. Už bol na mojej úrovni. Otvoril ústa, z ktorých mu vyšiel výkrik. Výkrik, z ktorého v žilách tuhne krv, z ktorého človek prestane mať vládu nad telom. Ešte stále som tomu nemohol uveriť.

-AKO SI SA OPOVÁŽIL! TEN STROJ PATRÍ MNE A TY ZA TO ZAPLATÍŠ!- počul som z bezzubých úst.

To už som nevydržal. Začal som kamión predbiehať. V diaľke sa črtal ďalší kamión, ale na ďalšiu šancu som čakať nemohol. Za sebou som počul neľudský smiech. Bol to výsmech mojej snahy. Snahy uniknúť smrti. Ani som sa neobťažoval so smerovkou. Podradil som o stupeň a začal pridávať plyn.

V tom motorka zdochla. Toto mi teraz nerob! Teraz nie! Rýchlosť som mal asi 160 km/h a vedľa seba zadné nápravy kamióna. Kamión v protismere sa nebezpečne rýchlo blížil. Stlačil som spojku a stlačil štartér. Nič. Nedokázal som to pochopiť. Začal som však chápať jednu vec. Že nie je kam uniknúť. Za sebou som mal…ani vlastne sám som nevedel čo som za sebou mal. Počul som len smiech. V tom mi to došlo. Motorkár bol nebohý Peter. Vysmieval sa mojim snahám uniknúť. Kamión oproti začal blikať a napokon aj trúbiť. Ale šofér nemal na výber. V jeho protismere bol kamión a po bokoch skalné steny. Bože čo mama! Zblázni sa! Kamoši a vôbec všetci čo som poznal. Život sa mu nestihol premietnuť pred očami. V ušiach mi znela veta mojej triednej: „Dúfam, že o rok sa tu stretneme v rovnakom počte.“ Nestretneme.

 Počul strašnú ranu za sebou a začal brzdiť. Autá ho predbiehali, no oči stále upieral do spätného zrkadla, kedy konečne uvidí Jakubovu červeno-bielu Yamahu. Dal signál motorkárovi pred sebou, zabočil na výpadovku a vracal sa späť. Po asi dvoch kilometroch zbadal, že na ceste je skrížený kamión. Bože, len nech je Kubo v poriadku. Posledne bol celý nesvoj. Mali by ho ako partia nejako podporiť, nech sa mu ľahšie pôjde. A nemali ho nechať samého. No čím ďalej sa približoval ku kamiónu, vedel, že je neskoro. Obišiel červeno-biely úlomok a do očí sa mu začali tisnúť slzy. Zosadol z motorky a utekal ku kamiónu. Podliezol ho a utekal ďalej. Všade boli črepy a úlomky. Úlomky z kamióna a z Jakubovej červeno-bielej Yamahy. Kľakol si a rozplakal sa. O chvíľu za sebou počul ďalšie motorky.

 -Stále nerozumiem, ako sa to mohlo stať. Ten kamionista hovoril, že Jakub začal predbiehať oproti idúci kamión, ale zrazu začal zaostávať a už bolo neskoro. Prečo by zbytočne riskoval? Prijmite moju úprimnú sústrasť pani Dlhá.- hovoril dopravný komisár. Evidentne mu to bolo nepríjemné. Stále mu však nešlo do hlavy, prečo sa na mieste nehody našlo aj staré okrúhle svetlo, ktoré určite k superšportovej motorke nepatrilo. Asi to zostane záhadou. 
-Ak by som vám mohol nejako pomôcť….- ponúkal komisár.
Monika Dlhá však nereagovala. Len sa kývala. Dopredu a dozadu.
-Ďakujeme pán komisár. Keby ste mohli vrátiť čas….- zlomil sa hlas Karolovi Dlhému.

Jakubova mama sa zo smrti svojho syna už nespamätala. Musela byť umiestnená v sanatóriu pre liečenie duševných porúch, no lekári jej veľa šancí nedávali.
Jakubov otec zostal vo veľkom dome sám, no všetko na okolo mu pripomínalo Jakuba. Nakoniec tlaky nevydržal, dom predal a odsťahoval sa.