Márnica


Klár sa neskoro v noci vracala domov z kaviarne kde pracovala ako servírka. Kráčala  po chodníku dláždenom mačacími hlavami keď ju prepadol nepríjemný pocit, akoby sa na ňu niekto díval. Pozrela sa za seba ale nikoho nevidela, zdalo sa že je sama. Nepríjemný pocit však ešte zosilnel. Pridala do kroku. Keď sa po chvíli zase obzrela stále za sebou ani nikde inde nikoho nevidela. Rozum jej hovoril že je v bezpečí že ju nikto nesleduje, ale jej inštinkt na ňu reval aby ešte pridala. Nezlepšilo sa to ani potom čo vyšla z parku stále nezazrela nijakého prenasledovateľa.  Potom čo za sebou začula kradmé kroky si však bola istá že ju niekto sleduje. Posledné metre k vchodovým dverám bytovky priam prebehla. Vytiahla kľúče a pokúšala sa roztrasenými rukami trafiť zámku. S každým neúspešným pokusom cítila ako sa hrozba približuje, kroky ktoré počula pred tým opatrné a kradmé teraz zrýchlili. V duch už priam videla ako sa po nej z tmy naťahuje nejaká ruka, už ju takmer cítila za krkom. Keď vtom KONEČNE trafila, otočila kľúč a prebehla dovnútra hneď ako bola medzera medzi dverami a zárubňou dostatočne široká aby sa ňou horko- ťažko prepchala. Zatresla za sebou a bežala ďalej. Zastavila sa až za zamknutými dverami svojho bytu na siedmom poschodí. Tu si vydýchla. Celá roztrasená sa oprela chrbtom o dvere zosunula sa na podlahu a sťažka dýchala. Nebola si istá ako dlho tam sedela. Napokon sa upokojila, zhodila zo seba kabát v kuchyni si naliala bylinkový čaj a prešla do obývačky, aby si pustila správy. Skôr než sa posadila na gauč všimla si, že do záclony na okne sa opieral vietor. Zvraštila obočie. Nepamätala si že by okno pri odchode nechávala otvorené. Prišla k nemu a práve sa naťahovala za kľučkou aby ho zavrela keď jej niečie ľadové ruky zovrel členky a vyhodil ju oknom von. Klára sa so strašným výkrikom rútila vzduchom k zemi. Vnímala ako neuveriteľne rýchlo sa približuje zem. „Už len pár metrov, preboha už len meter…“ Klárine telo dopadlo na betón pod jej oknom. Náraz jej polámal väčšinu kostí v tele a smrť nastala okamžite. Za slabú polhodinu prišla polícia a súdny lekár usúdil, že spáchala samovraždu. Prípad uzavreli a Kláru odviezli do mestskej márnice.

Vystúpil som zo svojho auta. Na ulici lialo ako z krhle, tak som zvyšných pár metrov k vchodu okresnej márnice prebehol. Pracujem tu ako nočný strážnik. „Zdravím.“ Pozdravil ma muž stredného veku, nízkej postavy a šedivými vlasmi. Keď som prišiel k svojej skrinke. „Čau Jan, priviezli dnes nejakých nových nocľažníkov? Len jedno dievča.“ Unavene si pretrel oči. „ Že vraj vyskočilo z okna alebo také niečo. Okrem toho chlapíka z pred dvoch dní je tu sama. Dievča?“ Nadvihol som obočie. „Hej, môže mať nanajvýš dvadsať, možno dvadsať dva. Je to nanič. No čo narobíme, pozdravuj doma Jan. Hej, budem, maj sa.“ Vyšiel z dverí a ja som zostal sám. Sadol som si na vrátnicu a skontroloval monitory. Nadialo sa nič zvláštne, tak som si naladil svoje obľúbené rádio a započúval  sa do muziky.

Hodiny už ukazovali niečo po dvanástej a jeden z bleskov zrejme upiekol poistky. Vyšiel som na obchôdzku. Prechádzal som chodbami a dážď vonku prešiel do poriadnej búrky. jediným zdrojom svetla ktorý som mal bola moja baterka a blesky, ktoré občas prebleskovali za oknami. Jediné zvuky  rozliehajúce sa prázdnymi chodbami Budovy boli bubnovanie dažďa na streche a moje kroky. V tichu márnice mi ten zvuk pripadal skoro ohlušujúci. Našiel som rozvodnú skriňu a práve kontroloval poistky, keď sa v tichých chodbách ozval nejaký hrmot, nebol som si istý odkiaľ presne sa to ozývalo a tak som zostal nehybne načúvať. Hneď nato prišiel príšerný krik. Teraz som si bol istý, prichádza to z pitevne. Okamžite som sa tam rozbehol. Keď som dobehol k dverám od pitevne rozrazil som ich a vtrhol dnu. Vnúti bola tma ako vo vreci a až teraz som si uvedomil, že som baterku nechal pri skrini s poistkami. Ale aj napriek tme som na opačnom konci miestnosti rozoznal obrys postavy. „Hej, tu nemáte čo hľadať.“ Vyštekol som a vykročil k postave. Nijak nezareagovala len ďalej civela pred seba. „Si snáď hluchý“ Zdrapil som neznámeho za lakeť a trhnutím ho otočil. „vravím že…“ V tej chvíli miernosť osvetlil ďalší blesk a ja som konečne zazrel tvár toho čo stálo predo mnou. Hlas sa mi zasekol v hrdle. Chcel som sa otočiť a utiecť preč alebo to stvorenie ovaliť obuškom, ale nedokázal som sa ani pohnúť. Zmohol som sa len na to stáť tam a neveriaco civieť.  Tá žena (aspoň to ženu pripomínalo) sa napriahla a sotila do mňa, mala až neuveriteľnú silu preletel som miestnosť a narazil do náprotivnej steny. Pred očami mi vybuchli hviezdičky a potom nastala tma…

Telo toho muža čo prišiel, podľa uniformy strážnika, sa zrútilo popri náprotivnej stene. Vedela že by mala ujsť ale nemohla, na to bola až príliš hladná. A to bezvládne telo tak lákavo voňalo. Nemohla si pomôcť pristúpila k nemu a skôr než si stihla uvedomiť čo robí odhryzla si svoj prvý kúsok.

Prebrala sa a prvé čo zistila bolo, že leží na nerezovom stole v miestnosti s bielym stropom a vykachličkovanými stenami. Z vonku sem doliehalo tlmené dunenie hromov a oknom občas prenikol záblesk jasného svetla. Druhé čo zistila bolo to, že sa takmer nedokáže pohnúť. Stuhnuté svaly jej tela ju nepočúvali. „Čo sa to preboha deje?“ Preblesklo jej hlavou, keď sa pokúšala vstať. Po niekoľkých minútach námahy sa jej podarilo posadiť sa a zvesiť nohy cez okraj stola. Skúsila sa postaviť podlomili sa jej však kolená a ona spadla na zem. „Do hája takto to nepôjde.“ Skúsila dočiahnuť na okraj stola kde pred chvíľou ležala, aby sa oň oprela. Ale bol príliš vysoko. Rozhliadla sa okolo. Kúsok od seba uvidela pri stene malý pult so zabudovaným umývadlom nad ktorým viselo zrkadlo. Preplazila sa k nemu a skúsila to znovu. Ako sa snažila zachytiť okraja pultu zhodila dole kovový podnos s nástrojmi. Zvonenie kovu sa rozľahlo miestnosťou a šírilo sa ďalej. Zaúpela ale snažila sa ďalej. Nakoniec sa jej to podarilo, vytiahla sa hore zaprela o pult a skúsila vstať. Nohy ju tento raz nezradili. Stále však boli meravé a necitlivé ako väčšina jej tela. Ako sa opierala o umývadlo zrak jej padol do zrkadla nad ním. To čo videla ju prinútilo strašne vykríknuť. Sotva svoju tvár spoznala jediné čo sa na nej nezmenilo boli dlhé čierne vlasy. Okolie jej očí sčervenelo, vyzeralo to akoby si nasadila krvavočervenú škrabošku. Oči samotné stratili zrenice aj dúhovky a tiež celé sčerveneli. Pokožkou bielou ako smrť na celom tele presvitali krvavé žily. Najhoršie však boli ústa. Očné zuby sa predĺžili a zašpicatili ako na hornej tak i na dolnej čeľusti a aj zvyšok zubov pripomínal skôr dravé zviera než človeka. Z chodby sa ozvali náhlivé kroky. Potom niekto vykríkol. „Hej, tu nemáte čo hľadať.“…

Strážnik stále ležal v bezvedomí pri stene kam ho odhodila. Potom čo sa Klára konečne odtrhla od svojho jedla zistila že väčšiu časť mŕtvoly muža čo ležal na druhom pitevnom stole vädla nej ohlodala na kosť. Prišlo jej zle ale na vracanie nebol čas. „Musím vypadnúť ten chlapík na zemi sa môže každú chvíľu prebrať.“  Pomyslela si. Tackavo vyšla z miestnosti a pomerne rýchlo našla šatne personálu. Vypáčila prvú ženskú skrinku na ktorú narazila. Našla v nej biely plášť a staré nohavice, bohužiaľ topánky nie. Pri prezliekaní si uvedomila niekoľko vecí, napríklad že je tma ako vo vreci ale ona vidí ako cez deň. Ďalšia vec bola, že odkedy sa prebrala, nenadýchla sa ani raz. Na tieto veci sa však snažila nemyslieť, spolu s tým čo videla v zrkadle ju doháňali k šialenstvu. Natiahla na seba nohavice i plášť a o pár minút vybehla do noci.

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    Pavel 2 prosince 2012 v 12:13

    Já si myslím, že pokud chceš psát a myslíš to vážně, nepomůže ti nic jiného, než hodně číst a hodně psát. Lepší rada neexistuje. Můžů ti tady vypsat, co by se dalo vylepšit, ale nedělej si iluze o tom, že ve druhé, ve třetí, čtvrté, páté povídce se těm chybám vyvyruješ. Naučit se obstojně psát povídky vyžaduje letitý tréning. Čili, piš, piš a piš. A postupem času zjištíš, že se zlepsuješ, vytváříš si svůj vlastní styl a nebo taky zjistíš, že na to prostě nemáš. Věř tomu nebo ne, napsat kvalitní povídku je velmi složitá věc. Povídka je těžký žánr. A i když si už myslíš, že to umíš, stejně zjistíš, že je pořád co zlepšovat. Tohle si myslím. Takže uvidíme za rok. 😉

  2. Profilový obrázek
    Pavel 2 prosince 2012 v 12:13

    Já si myslím, že pokud chceš psát a myslíš to vážně, nepomůže ti nic jiného, než hodně číst a hodně psát. Lepší rada neexistuje. Můžů ti tady vypsat, co by se dalo vylepšit, ale nedělej si iluze o tom, že ve druhé, ve třetí, čtvrté, páté povídce se těm chybám vyvyruješ. Naučit se obstojně psát povídky vyžaduje letitý tréning. Čili, piš, piš a piš. A postupem času zjištíš, že se zlepsuješ, vytváříš si svůj vlastní styl a nebo taky zjistíš, že na to prostě nemáš. Věř tomu nebo ne, napsat kvalitní povídku je velmi složitá věc. Povídka je těžký žánr. A i když si už myslíš, že to umíš, stejně zjistíš, že je pořád co zlepšovat. Tohle si myslím. Takže uvidíme za rok. 😉

Nový komentář