Sedela a čakala. Už to mohlo byť pekných pár minút, no nevadilo jej to. Oplatí sa čakať, on vždy vedel ,ako na ňu a aj napriek tomu bol samozrejme  jedinečný. Takých je dnes málo, pomyslela si. Tých rozumných a uvážlivých. Odhryzla si z kakaovej sušienky a pozrela na hodinky. Meškal presne 15 minút. Nevadí. Asi je opäť nedochvíľny, ale jeho rozumnosť kompenzuje všetko.

V tom sa rozleteli dvere a do miestnosti vošiel mladý muž. Sprvoti sa jej zdal ako každý iný, bežná silueta bežného človeka, no potom ho spoznala. Ach bože to je môj Roger. Krásny, ako na fotke zo stužkovej, dve dlhé bokombrady popod ušká, rozosmiate modré oči a dokonalá postava futbalistu.

„Roger?“  – vyskočila z lavičky, ako vystrelená a rozbehla sa mu v bielych topánočkách rovno do náruče. Roger sa však neusmieval. Tvár mal voskovú a nedefinovateľnú. Nedokázala v nej čítať. Ani bolesť, či radosť, strach, ani žiaľ. Tvár kamennej busty.

„Ahoj Nina, dnes vyzeráš dobre.“- prehovorila busta. Nesmiala sa, žiadne hrejivé city.

„Čo je ti Roger? Si nejaký divný, vidím to na tebe.“ – bozkala ho pre istotu na líce. Možno sa chce rozísť, kto vie, ak je posledná, nech je aspoň na líce – pomyslela si strnulo.

To líce voňalo ako bežné mydlo.

„Ale nie, vieš, som unavený, proste normálne unavený, mali sme toho veľa v robote.“

Nedíval sa na ňu a nedal jej šancu, aby mu pozrela do očí. No ona sledovala všetko ostatné, každý, každučký pohyb vrások, obŕv, mihalníc a kútikov úst. Rozum jej navrával iba jedno. Roger má pre ňu niečo studené. Bože, niečo sakramentsky studené.

„Tak už povedz, čo más na srdci?“- povedala ľadovo.

„Veď nič Nina, prečo zasa riešiš, vy škorpióni, vám to asi chýba“ – uškrnul sa bez nálady.

„Nie nechýba, no vyklop to“

Neodpovedal, díval sa na neidentifikovateľné miesto niekde v diaľke a nevenoval jej pozornosť.

„Vieš Nina…ja…

Už nečakala. V zadnom vrecku, mávala vždy po ruke, ružový motýlkový nôž. Koniec koncov bol pekný a takisto jej dodával v dnešnom paranoidnom svete pocit bezpečia.

Zapichla mu ho priamo do ľavého oka. Sledovala, ako trhol celým telom, spadol na zem a ryčal ukrutánskou bolesťou a prekvapením. Stále ho držala, pevne, akoby boli zviazaní nejakým vražedným putom a potom ešte pokrútila vrúbkovanou rúčkou. V smere hodinových ručičiek.

Nôž mal dlhú čepeľ. Roger sa prestal hýbať rýchlo.

„Kurva chlapi, čo robíte?“ – muž v bielom vystrelil ku Rogerovi, ktorý sa ešte trochu zmietal na zemi. Ďalší dvaja odviedli Ninu jemne za plecia preč. Triasla sa ako mokré mača a do očí sa jej hrnuli slzy.

„Roger, Roger, Roger, Roger“  – opakovala

No ten tam už nebol. Muži ho dávali v sanitke do poriadku, atrapa nôža trafila len plastovú časť masky s umelým okom, bolo to síce o chlp, ale v pohode  a komparzista zahral svoju rolu na výbornú.  Ale veľký muž v bielom vedel, že to vôbec nemuselo dopadnúť dobre. Mohlo to skončiť omnoho horšie. Pacientka opäť potvrdila status absolútne neladiacej s realitou. Ach bože ,zasa ho chcela zabiť. Tak, ako nespočetne krát predtým. To, že v civile zavraždila svojho priateľa len preto, že mala nedôveryhodné indície o podvádzaní a doma mu s kladivom rozmlátila hlavu na krupičnú kašu, mu nevadilo. No to, že chce niečo podobné vyviesť stále a stále, aj v ich štúdiových podmienkach, ho už pekne sralo. Menili vražedné zbrane, menili situácie  aj miesta. Lieky vôbec nezaberali. Diagnóza zostáva nezmenená a aj tieto varianty napodobňovania reality stoja za hovno. To dievča je úplne vyšinuté. Už nikdy nebude normálne.

Nina si sadla na posteľ vo svojej izbe a hrubé oceľové dvere sa s hlasným buchnutím zavreli. Strážnik ju ešte skontroloval cez úzke, mrežami popretkávané okienko. Nechápavo pokrútil hlavou a potom odišiel.

„Roger, Roger, Roger.“-  ozývalo sa miestnosťou číslo 14. Nina vedela, že sa ku nej opäť vráti , áno mal ju rád, a určite ju nepodvedie. Podvádzať? – pri pomyslení na to slovo sa jej pekné obrvy zvraštili čírou nenávisťou.

„Roger… Roger …Roger…môj Roger“ –-ozývalo sa izbou rytmicky a šepotajúc  ďalej.