Krvavý muž


Meno v hre života nie je podstatné. Či som Dávid, Michal, Jozef, Mário, Erik neviem aký, meno je len krátky identifikačný údaj. Vskutku pre nikoho nič neznamená. Ľudia majú tendenciu zabúdať ich, je to preto, že nie sú dôležité, ale rodičia a spoločenský systém nás naučili, že bez neho nie sme plnohodnotným človekom. Ako keby sme s pár písmenami pospájanými do seba boli! Hovoria za nás skutky, činy, ktoré z nás urobia určitého jedinca a tvoria našu charakteristiku. Tie si ľudia zapamätajú perfektne. Ak sa dokonca spájajú s nejakou mimoriadnou udalosťou alebo ojedinelým objavom, umeleckým dielom, dedičstvom na báze literatúry, ktoré sme vykonali, zapamätajú si aj meno. A ak sa stane človek národným hrdinom, jeho skutok spolu s menom budú omieľať donekonečna na školách, bude sa týčiť vo svojej veľkoleposti na bielom papieri, vytlačený čiernymi literami v učebniciach dejepisu. A kde som ja? Ja som pre svet iba špinou v oceáne, malilinký planktón v zuboch vráskavca, otrasný príklad toho, čomu sa hovorí vydedenec, stoka, hnoj na dne hierarchie sociálnych prípadov, pretože som vrah. To, čo som urobil ja, mohli urobiť (a viem, že aj urobili) mnohí iní. A odkiaľ to viem? No predsa z výdobytkov modernej technológie a tlače. Nikto na mňa nemôže poukázať ako na monštrum, psychopata, tyrana, či zviera. V danej chvíli zabíjania som sa zrejme riadil mojím impulzívnym správaním a premohla ma moja cholerická povaha, ale verím tomu, že život je hra. Treba sa zabávať, kým sme živí. Keď nás už budú obhrýzať zo všetkých strán červy hlboko v podzemí alebo oblizovať plamene v peci, darmo sa budeme vzpierať a snažiť sa utiecť. Samozrejme, že vraždu neberiem ako určitý druh hry, ale…nebol som to ja, kto to chcel, ale svet, ktorý sa so mnou takýmto spôsobom pohral (rovnako, ako to so mnou robil celý život). A teraz napíšem jeden zo životných tajov, ktoré som sa naučil počas dospievania – vo svete neexistuje úniková cesta. Vždy, keď sa človek nachádza v bezvýchodiskovej situácii, úzkosť mu leptá dušu a strach požiera srdce, zbytočne hľadá exit, východ, z reality, ktorá sa z ničoho nič zmenila na hororovú show. Možno neveríte, že je to tak, pretože človek je predsa len celkom múdry tvor, dokonca sa o ňom vraví ako o najinteligentnejšom tvorovi na Zemi, ale má najväčšiu chybu – stráca rozum pod tlakom stresu, v tom momente sa v jeho tele zastavia všetky životné funkcie, okrem srdca, a začne v ňom fungovať varovná kontrolka s názvom „úzkosť“. Hlava sa zatočí, tlkot srdca je vysoký, všetko vôkol neho sa stáva nepodstatným, hmlistým, bezfarebným, šedým…rovnako sa správa aj pri prežitých traumách alebo udalostiach, ktoré v ňom neskôr vyvolávajú schizofréniu alebo inú psychickú poruchu. Jednoducho a jednoznačne – vo svojej podstate sme slabí, oveľa slabší ako akékoľvek iné zviera. I keď sa snažíme pôsobiť racionálne, sme strašne nevzdelaní, pretože napokon aj tak všetko, čo sme sa počas života naučili, zabudneme a v hodine smrti nám to bude na nič. Pre kolobeh prírody sme absolútne bezvýznamní. Toto píšem sám pre seba a beriem to ako určitý druh očisty, pretože o pár dní sa zabijem a tentoraz budem určite úspešný. Píšem, lebo chcem, aby ma ľudia pochopili, vlastne…na ľuďoch mi nikdy nezáležalo, skôr to píšem mojej matke, ktorú najviac zabolí môj čin, ale musí otvoriť oči a spoznať, čo je skutočne zač jej jediný syn. Tiež sa chcem vypísať z mojich pocitov a možno, keď to všetko uvidím stáť čierne na bielom, pochopím dôvod svojho počínania.

10. mája tohto kalendárneho roka som zavraždil svoju ženu. Prečo som to vykonal? Sám neviem a nechápem zvrat svojho správania. Miloval som ju najviac na svete, bral som si ju z lásky, bola uskutočneným snom môjho života, ktorý bol bez nej veľká čierna diera. Nemali sme spolu deti, ale ani sme o nich nikdy nepremýšľali, vystačili sme si sami so sebou. Chodievali sme na rôzne výlety do hôr, k moru, k jazerám, do lesov a pustín, ďaleko od ľudí hľadajúc tajné miesta pre naše romantické posedenia. Všetko však zmizlo a ostal som sám v našom malom dome s tikajúcimi hodinami, ktoré mi teraz odpočítavajú čas môjho života. Vážne si občas o sebe začínam myslieť, že mám v sebe skrytého psychopata, ktorý to o sebe doteraz nevedel a občas sa rád derie na povrch. Nie som už hodný chodiť po tejto zemi, kde sme spolu toľkokrát chodili spoločne, držiac sa svorne za ruky, do obchodu, na prechádzky…stratil som to najcennejšie, čo som mal. Bez nej som nikto, iba holé mäso uložené na ražni pripravené na stôl ku konzumácii smrti.

Vyrastal som v malej dedinke neďaleko mesta, ktoré sa pýši krásnymi vrchmi a dlhou riekou Nitra. Blízko nášho domu bývalo zmrzlinárstvo a krčma, takže ak sa otec chcel dostať skrz maminu sukňu k svojmu obľúbenému poldecáku, vymyslel si, že ma chce zobrať na zmrzlinu, ktorú som mal v ranom veku veľmi rád. Horšie to preňho bývalo v zime, keď bolo zmrzlinárstvo zatvorené a pohár liehu ho dokázal zahriať lepšie, než čokoľvek iné. Potom chodieval “na jeden“ vždy z roboty a keď išiel do roboty. Dlhé roky pracoval ako inštalatér, neskôr ako opravár a elektrotechnik, keďže mal na to školu i papiere a bol obľúbený vo svojom obore. Samozrejme, ako pre každého syna, bol pre mňa veľkým vzorom a naučil som sa od neho spájkovať, opravovať všakovaké veci a montovať mu jeho nervy. Mama bola kaderníčka v našej dedine, ale keď som bol v puberte, odišla do mesta a tam si otvorila väčší salón rozšírený o solárium. Vo svojom obore bola tiež veľmi dobrá, a tak si mohla onedlho dovoliť zamestnávať aj pomocníčky. Predtým som jej cez letné prázdniny a vždy, keď som mal voľno, vypomáhal ja. Zametal som z podlahy ostrihané vlasy, ukladal do skriniek čisté uteráky a pral tie špinavé, nosil do skladovacej miestnosti ťažké škatule s novými šampónmi, balzamami, farbami, lakmi, tužidlami a umelými vlasmi. Táto práca ma vôbec nebavila, ale malo to jednu výhodu – bol som večne obklopený samými peknými ženami a tie ma rady obdarúvali všakovakými dobrotami, občas mi strčili do vrecka aj pár drobných, lebo sa im páčilo, ako obetavo mamine pomáham. Veľakrát som to robil pre ňu z vypočítavosti, aby som mohol ženám pozerať pod sukne a zadarmo si zaobstaral sladkosti i peniaze. Ťažkosti pre mňa nastali až v puberte. Dovtedy som mal celkom pokojné detstvo plné nových vecí, učenia základných poznatkov, snívania nevinných snov a hľadania si nejakých kamarátov, ktorých som nevedel získať. Spomínam si, že väčšinou som býval všade sám, veľa chalanov ma nechcelo zobrať k sebe do partie a dievčatá sa na mňa síce niekedy usmiali, ale hrať ma medzi seba nevolali. Bol som outsider. Nechápem dodnes prečo! Čo bolo na mne také zlé? Deti sú vraj najlepším radarom na to, čo dospelí nedokážu vidieť, takže zrejme vycítili zlo, ktoré bolo vždy vo mne skryté a štítili sa ku mne vracať alebo nadväzovať so mnou priateľstvá. Často som sa trápil, že nemám priateľov, ale keď si to vezmem spätne, nemal som čo ľutovať. Vymýšľal som si hry sám pre seba. Za domom sme mali obrovskú záhradu, kde oco pestoval zeleninu a tieň nám umožňovali vysoké stromy marhúľ, orechov a sliviek. Naháňal som susedove mačky, kopal hlboké jamy, v ktorých som hľadal červíky a tie som následne hádzal sliepkam, v korunách stromov som si budoval svoje opevnené kráľovstvá a sem-tam som nedopatrením prehodil loptu susedom na dvor. To mi vždy otec capol po zadku a preliezol plot, aby ju pre mňa zachránil. Neskôr som sa po škole nudil a na podobné nevinné hry som už bol väčší, múdrejší a prefíkanejší. Chodil som sa zabávať k rieke a lovil perlorodky, žaby a vážky, ktoré som buď pitval alebo ich naháňal. Vždy som za niečím behal, snažil som sa všetko uväzniť vo svojich rukách a vlastniť to. Mama si moju divnú vášeň všimla, a tak mi na 10. narodeniny kúpila psa, o ktorého som sa fakt vzorne staral. Bol to druh jazvečíka a miloval som ho najviac na svete. Pomenoval som ho Tom. Už som mal priateľa, s ktorým som mohol behávať o preteky po záhrade a ktorý na mňa hľadel s obdivom a oddanosťou. Zlomilo mi srdce preto o to viac, keď ho prešiel obrovský nákladiak plný dreva. Bola to moja chyba. Nemal som ho na vodítku, keď sme sa naháňali pri rieke…nikdy som si jeho smrť neodpustil. Mal som vtedy 14 rokov a mama si aktuálne otvorila kaderníctvo v meste. Ostával som po škole nestrážený sám doma s obrovským hnevom vo svojom srdci. Mal som chuť robiť niečo zlé, aby som zo seba dostal preč tú odpornú ľútosť zo straty, a tak som sa bil so staršími chalanmi. Naschvál som ich provokoval, aby ma o to silnejšie stĺkli. S každou novou modrinou som sa stával silnejším a ľútosť zo mňa pomaly opadávala. Ostala vo mne už len zatrpknutosť a nenávisť voči okoliu…

Prvé dievča, s ktorým som začal chodiť, malo obrovské mandľové oči vo farbe mora a krásne dlhé plavé vlasy. Vždy, keď sa smiala, prehodila si ich na jednu stranu a žmurkala na mňa. Bola rozkošná. Mal som vtedy 16 rokov a pozval ju na rande do kina. Strašne sa mi páčila, lebo bola so mnou v jednej triede a učila sa na výbornú. Ohromovala ma jej krása spojená s inteligenciou. Avšak po dvoch mesiacoch strávených s ňou som sa rýchlo  vrátil späť do reality, pretože som ju raz ráno našiel za školou bozkávať sa s nejakým štvrtákom. To dievča bolo proste na starších a ja som bol len jej bránou k iným stredoškolským láskam. Opäť mi to nalomilo srdce o kúsok viac, ale život bežal ďalej a ja som nemal čas pri kvante nového učiva zapodievať sa s nejakou fľandrou, ktorá nedokáže byť verná, pretože nepozná chuť pravej lásky. Ďalšie dievča, ktoré mi padlo do oka o rok neskôr, malo tentoraz krátke čierne kučeravé vlasy a veľké krvavé pery, ktoré som mal chuť neustále bozkávať, nehovoriac o jej skvele vyvinutom poprsí, takže som mal s ňou každú noc erotické sny. Prihovoriť som sa jej odvážil až o mesiac nepretržitého špehovania a zistil som, že je tretiačka, čiže bola odo mňa o rok staršia. Mne to nerobilo problém, ale jej môj vek očividne prekážal. Hanbila sa pred spolužiačkami chodiť s mladším chlapcom. Ostal som „nasucho“ a rana odmietnutia ma bolela ešte viac ako rana zrady. Bol som vcelku príťažlivý a nebola na mne žiadna výrazná anomália, ktorá by zo mňa robila slizkého, mrzkého ohyzdu, nerozumel som teda, prečo niekoho odradí od randenia vek. Láske predsa nezáleží na veku, či hej? Vážne ma nahnevala a musela za to pykať. Keď sa po škole rozlúčila so všetkými kamoškami, znovu som jej bol v pätách ja, ale tentoraz som ju nenechal samú. Pribehol som k nej a zatlačil ju k múru. Oči sa jej naplnili strachom a mňa to na krátky okamih vzrušilo, čo ma dosť prekvapilo, ale nedal som na sebe nič znať a pritisol som jej dlaň na tie prekrásne červené ústa. Presvedčil som ju, že jej neublížim. Uverila mi a ja som jej ich mohol odkryť. Pobozkal som ju lačne i vášnivo a počas bozku som jej porezal líce, aby som ju zohyzdil, aby som jej neumožnil chodiť s nikým krajším ako ona sama. Chcel som, aby trpela navonok rovnako, ako ja vo vnútri duše. Ruky sa mi roztriasli a ona mi unikla, ale už mi to bolo jedno, lebo hlasno plakala, a to som chcel, aby veľmi trpela. Samozrejme, že to na druhý deň vytrúbila všetkým jej kamoškám a všetci sa mi začali vyhýbať ako nejakému psychopatovi. Ja som však mal dušu na mieste. Nikdy predtým som nemal priateľov, nerobil som si preto ťažkú hlavu. Doma v tom čase otca vyhodili z práce, lebo ho šéf poslednú dobu často prichytil prísť do práce opitého, čo nebola novinka, ale on to dokázal prefíkane maskovať, nie však navždy. Mama z toho bola hysterická a každý večer plakala kvôli jeho alkoholizmu. Spomínal som, že pre mňa v detstve bol veľkým vzorom, ale keď som sa naňho pozrel vtedy, pochyboval som o svojom úsudku, rozhodne pre mňa ako vzor stratil význam. Veľmi som sa trápil kvôli mame, lebo bola smutná, a to mi strašne trhalo srdce, no nedokázal som jej pomôcť. Otca doslova zruinovala strata vysnívanej roboty, jedinej roboty, ktorá ho bavila. Stal sa z neho notorický alkoholik so sklonom k násiliu. Nespoznával som ho. Mama to s ním v jednom dome vydržala ešte pol roka, kým na ňu nepoložil ruku. Potom sa definitívne rozhodla požiadať o rozvod a presťahovala sa so mnou do dvojizbového bytu, ktorý bol blízko jej kaderníctva. Odo dňa rozvodu som ho už viackrát nevidel a ani som po tom netúžil, lebo zranil mamu a moju dôveru. Náš život bez neho síce na jednej strane prestal byť ako predtým, t.j. jednoduchším a pohodlnejším, ale na strane druhej predo mnou stál nový začiatok, ktorý so sebou prinášal svetlo v podobe dievčaťa Melánie, ktorú by som nebol stretol, keby niet nášho sťahovania.

Melánia bola mojou prvou vážnou známosťou, s ktorou som chodil dva a pol roka. Bývala sama s otcom o poschodie vyššie ako my a bol to paradox, že ja som zas naopak býval sám s mamou. Zahrňovala v sebe úžasnú zmes všetkého šťavnatého, čo najlepšie dievča v sebe musí mať – krásu, dávku inteligencie i múdrosti zároveň, silu, rozhodnosť, správnu esenciu bláznovstva, aby sa dievča hrnulo do každej lotroviny, ktorú by som vymyslel, bez akéhokoľvek premýšľania, a napokon absolútnu vernosť, oddanosť prameniacu z hĺbky úprimného srdca, zavŕtanú do špiku kostí a nemeniacu sa ani pribúdajúcim vekom. To bolo moje vysnené dievča a takou bola práve moja Mel (aspoň som ju takou videl). Stála mi za všetky hriechy sveta, za všetky drahé poklady, na ktoré ukázala a túžila ich vlastniť, za všetok môj voľný čas, ktorý som jej s láskou venoval a za všetky moje CD-čká, ktoré sa jej ohromne páčili a s chuťou ich počúvala zas a zas. Mali sme toho toľko spoločného, že mi srdce plesalo od nevýslovného šťastia, ktoré ma postretlo. Po všetkých tých sklamaniach a rokoch samoty som stretol spriaznenú dušu a nemienil ju pustiť, stratiť, či na ňu niekedy zabudnúť. Myslel som si, že ona to všetko vo mne vidí tiež. Horko som sa mýlil, aj keď som to vtedy nedokázal vidieť. Moja zaslepenosť vyvolaná z lásky nepoznala hraníc, na tvári som nosil ružové srdcové okuliare a usmieval sa na svet naivným úsmevom zadubenca, s ktorým máva obyčajná ženská. Celé dva roky ma táto osoba iba využívala, no tentoraz to stálo v sexe. V posteli bola hotová dračica, vyšťavila ma za noc nespočetne mnohokrát a ja som sa prebúdzal do nového dňa totálne vyčerpaný, ako keby som preflámoval celú noc. Spočiatku mi to bolo veľmi príjemné, keďže som bol v otázkach milovania neskúsený, ale po pár mesiacoch som jej musel chtiac-nechtiac taktne naznačiť, aby sme zvoľnili tempo. Už som proste nevládal. Môj prospech v škole sa rapídne zhoršil, nehovoriac o minimálnej energii, ktorú som počas dňa nedokázal nijako produktívne využívať. O to väčší horor nastával v noci, keď za nami zamkla dvere a vrhla sa na mňa, akoby som bol doslova jej obživa, a nie partner. Dodnes nechápem, ako som to s ňou mohol v tomto tempe vydržať po celé dva roky. Asi som ju naozaj miloval. Jedine láska dokáže dvoch ľudí držať tak dlho pohromade. A možno som ju mal stretnúť. Možno práve ona ma mala vyškoliť do tajov milovania a naučiť ma ďalšie základné pravidlo života – každému ide vo všetkom iba o sex. Sex je spríjemnenie šedej temnoty každodenného prežívania, sex je dobrodružstvom, za ktorým čaká radosť a uspokojenie, sex je niečo ako neprebádané územie temných jaskýň. Bez sexu niet ani ozajstnej lásky a ak áno, nie je to šťastná láska, pretože sex je jej korením. Ak to medzi partnermi neklape v posteli, nastáva vážny problém a vzťah sa rúti do čiernej diery. Toto všetko ma naučila Mel a aj keď mi na konci nášho spoločného príbehu zlomila srdce rovnako ako predošlé dve pobehlice, aspoň mi dala niečo, čo ony nie – krásne milovanie. A prečo sme sa rozišli? Zistil som, že ma rok nášho vzťahu podvádzala, pretože som jej nestačil. Bola taká neukojiteľná, že si musela nachádzať partnerov na sex na ulici. Odporná nymfomanka! Aj v tomto prípade som túžil po pomste, ale povedal som si, že by to bolo u nej bezvýznamné, pretože ju samú popáli až život. V zrelej dospelosti ostane taká vyžmýkaná od toľkých prebdených nocí, až si buď siahne na život, alebo skončí v bordeli. Nuž čo, každý sme strojcom vlastného kolesa osudu.

Nemal som šťastie v láske a po skončení školy som na tom nebol o nič lepšie ani v hľadaní zamestnania. Mama nemala veľa peňazí, lebo pár jej kolegýň buď odišlo alebo odcestovalo preč do zahraničia, a tak sa musela starať aj o ich zákazníčky, ktorých bývalo čoraz menej, pretože mama sama nestíhala a aj keď som sa snažil najviac, ako som vedel, aby som jej to tam uľahčil, k ničomu to neviedlo. O pár ulíc ďalej stálo väčšie kaderníctvo s lepšími službami, z čoho išla mama zošalieť. Boli sme strašne zúfalí. Od otca som sa nedočkal žiadnej almužny. Občas sme žili zo dňa na deň s pár drobnými vo vreckách navyše. Najhoršie na tom bolo, že som sa musel každý večer pred spaním dívať do utrápenej maminej tváre, po ktorej stekala slza za slzou. V takýchto chvíľach som nenávidel otca najviac na svete. Nechal nás na prahu dverí stoky pohodených ako prašivých psov. Najjednoduchšie je nestarať sa a snažiť sa žiť novým, vlastným životom. Napokon sme ostali natoľko bezmocní, že som si našiel miesto predavača v obchodnom dome a peniaze, čo som zarobil, išli skoro všetky do dlžôb, ktorých sme mali požehnane – peniaze za prenájom bytu, peniaze za nedoplatky vody, elektriny, plynu, peniaze za rôzne pôžičky, peniaze na stravu, šaty, a tak ďalej. Všade vôkol mňa sa hovorilo len a len o peniazoch. Z toho slova sa mi robilo zle, chytali ma mdloby a túžil som sa ocitnúť niekde na opustenom ostrove, kde by som prežíval jedine z ovocia, vody, byliniek, zo samotnej prírody a slovo peniaze by tam nemalo žiadny význam. Žil by som v raji a bolo by mi samému dobre. Netočil by som sa v bezvýchodiskovej situácii s dlžobami za krkom, nestagnoval by som na mieste so zúfalstvom v srdci a s temnou víziou budúcnosti pred očami. Lenže to nešlo a ja som bol tam, kde som býval odjakživa – v stoke. Mojím snom bolo určite ísť študovať na výšku po skončení strednej, ale z čoho by som si to mohol dovoliť? Túžil som mať lepšie zamestnanie, než ktokoľvek iný, mať šťastný a pokojný život so ženou, ktorá by ma milovala väčšmi než ja ju. Čo z toho sa mi teraz rysovalo? Absolútne nič. Žil som vo vzduchoprázdne ničoty, kde miesto na sny neexistovalo. Stávala sa zo mňa maska monštra, pod ktorou sa predsa len rysovalo citlivé srdce. Niekedy som sa však cítil, že aj ono už radšej odumiera, než by malo dýchať vzduch s ľuďmi, ktorí sa starajú len o seba a nevšímajú si problémy druhých pre vlastný blahobyt a pocit bezpečia. Začal som nenávidieť úplne všetkých bez rozdielu a mal som dušu monštra. Znechutil som sa sám sebe.

 

Celkovo som sa pokúsil zabiť tri krát. Po prvý raz sa to stalo v kuchyni s najostrejším kuchynským nožom, s ktorým ešte pred niekoľkými hodinami mama krájala mäso do gulášu. Prikladal som si ho k zápästiam a v ovzduší som ešte cítil vôňu krvavej bravčoviny. Bolo to komicko-tragické. Tvárou mi prešla grimasa nevýslovnej bolesti, až som spadol na zem do vlastnej kaluže krvi a precitol až v nemocnici. Mama dostala v noci chuť na kakao a našla ma na zemi s modrými perami a s nepatrnými náznakmi života, ktoré kolovali v mojich krvácajúcich žilách. Pohotovo zavolala záchranku a po celý čas sedela pri mne. Lekári ma zachránili v poslednej chvíli, nechýbalo mi veľa do splnenia môjho cieľu – asi hodina. Na jednej strane som bol za záchranu mame vďačný, pretože z jej slov mi môj čin pripadal nesmierne zbabelý a bezcitný, nechcel som jej ublížiť, no stalo sa. Na druhej strane som ju kvôli tomu nenávidel, pretože pri predstave, že opäť kruh ničoty naberie na svojich obrátkach hrôzy rýchly kurz, sa mi robilo zas zle. Ostali mi jazvy už i na koži, nielen v duši. Po prevoze z nemocnice späť domov som sa cítil, akoby ma prešiel parný valec – dokonale vyžmýkaný z citov, zo štiav radosti a šťastia. V noci som si všetko pretočil späť v mysli a prišiel na to, že všetka moja beznádej sa objavila až po rozvode rodičov. Narušilo to niečo v mojej psychike, už som nevedel dýchať voľne ako predtým. Zničilo mi to všetky moje sny, ktoré sa iba rodili. Po druhý krát som už nemal toľko šťastia, ako predtým – pohltal som kopu tabletiek, čo som našiel v domácej lekárničke a bezhlavo som ich zapil domácou pálenkou. Až neskôr som sa dozvedel, čo to boli za tablety, v tom momente mi to bolo jedno. A aj keď som ich užil dosť, nestačilo to na to, aby som sa zabil, pretože neboli zmiešané s dostatočným množstvom alkoholu a rovnako ako predtým ma mama, môj strážny anjel, včas zachránila. Znovu tomu nechýbalo veľa – asi pol hodina. Sľúbil som si, že na tretí pokus to už musí určite vyjsť. Tretí krát sa môj pokus zopakuje hneď po tom, čo dopíšem tento dlhý list mojich spomienok. Neľutujem moje rozhodnutie, iba mi je trochu ľúto matky, pretože viem, ako jej to zlomí srdce, lenže mne toto predurčil osud, nikdy mi nebolo súdené žiť tak, ako si to vysním.

Vrátili sme sa späť domov z nemocnice, kde sa na mňa (kvôli predošlému samovražednému záznamu) pozerali ako na blázna a mame odporučili, aby ma objednala na pravidelné sedenie u psychológa. Samozrejme, že to neurobila, lebo som namietal a ona vždy dala na môj názor. Bol som jediným človekom, ktorý ju neopustil a ktorého milovala, musel som sa tváriť statočne a sľúbiť jej, že som v poriadku a už nikdy niečo také neurobím, inak by sa i ona zrútila, a to som nemohol dopustiť. Deštruktívne som sa správal jedine samému k sebe. Nikdy som k mame neprechovával negatívne city. Ak sa nad tým teraz zamyslím, asi bola jediným človekom, ktorého som naozaj miloval, pretože som jej nikdy netúžil ublížiť. A v tom tkvie láska, že niekoho milujete viac ako seba a nedokázali by ste mu skriviť vlások na hlave. Odvtedy  som začal mávať dosť desivé sny, akési vízie, ktoré mi usmerňovali moje nasledovné kroky a kázali, po akých chodníčkoch sa mám uberať. Zrejme na mňa zapôsobila sila klinickej smrti, inak si to neviem vysvetliť, ale moja hlava už myslela úplne odlišne, akoby sama za seba, no neboli to pekné myšlienky. Od toho druhého pokusu o samovraždu sa mi noc čo noc snívali samé nočné mory plné násilia, krvi, vrážd, znásilnení…niečo bolo inak a ja som sa niekedy bál samého seba. Bál som sa, že mi jedného dňa vypovie psychika službu a ja sa ocitnem na hrane – zabijem buď seba alebo niekoho, koho mám fakt rád, pri čom si to jasne nepremyslím, ani si neuvedomím intenzitu chyby svojho činu. Stanem sa pomätencom, vyvrheľom, vrahom…stanem sa rovnakou stokou, v ktorej som vždy neznášal žiť. Bol som dospelý, sám zodpovedný za činy, ktoré by som napáchal, čo som si jasne uvedomoval, ale nie je nič horšie, ako keď sa nebojíte dôsledkov vašich činov, lež samého seba, páchateľa, ktorý tie činy s radosťou pácha…

O dva roky neskôr nám prišlo poštou oznámenie o úmrtí otca – našli ho pri jeho obľúbenej krčme spadnutého v jarku opitého, pomočeného a ovracaného vlastnými zvratkami. Verdikt smrti znel jasne – upil sa k smrti. Mame sa kvôli nemu vykotúľala z oka len jedna slza, zato mne ani tá jedna. Nedivil som sa jej, pretože človek, ktorý umrel, už nebol mojím otcom, ani jej manželom, ale niekým cudzím. Osobne som si ho predstavoval ako strýčka Alfréda z druhého kolena, ktorého som videl raz v živote, aj to som bol príliš malý na to, aby som si naňho dobre pamätal. Stále sme nemali veľa peňazí, a tak sme jeho telo nechali spáliť a popol z urny mama vysypala do rieky. Bolo to výstižne – ryby predsa vedia dobre plávať a on bol tou najväčšou alkoholickou rybou v šírom okolí. Po smrti otca však v našom živote nastal rázny zlom – matka už viac nechcela žiť na mieste, kde sa pred ňou stále objavovali obrazy z minulosti. Presťahovali sme sa do hlavného mesta, kde sa mame začalo po pár mesiacoch opäť dariť a cítila sa oveľa šťastnejšie. Akoby nás naozaj na starom mieste trýznil duch otca a nedovolil nám voľne dýchať, v novom bývaní sme sa ocitli konečne voľní…

Roky ubiehali. Môžem povedať, že ubiehali ako voda a neprekáža mi, že som použil sté klišé, ktoré ľudia tak radi často omieľajú v ústach, aby vyzerali bohvieako vzdelane, či zaujímavo. Z mamy sa stala iná žena – šťastnejšia, uvoľnenejšia, usmievavejšia, dokonca zdravšia, pretože konečne chytila zdravú červeň na lícach a zhustli jej vlasy. Mal som z nej neskrývanú radosť. Snažil som sa pred ňou tiež vyzerať šťastne, ale môj anjel strážny mi je svedkom, že to nebolo vždy jednoduché. Rovnako, ako sa z nej stala optimisticky naladená bytosť, zo mňa sa stalo pesimistické monštrum. Všetko som videl v čiernych farbách, nemal som chuť kvôli niečomu bojovať, snažiť sa niečo dokázať, zanechať v tomto živote po sebe niečo významné a pamätihodné pre ďalšie generácie, proste pokúšať sa o to, o čo sa ľudia pokúšajú celý život, aby mali pocit naplnenia a významnosti. V obchode so šatstvom som bezducho, monotónne a apaticky bez slova plnil rozkazy šéfa, ale ani trochu sa nesnažil o milý úsmev, či príjemný prístup k zákazníkom, ktorý ma žiadal o radu alebo o pomoc. Nebavilo ma to – celý deň stáť za pultom a obsluhovať cudzích ľudí, ktorých som nenávidel. Myslím si, že ako mizantrop som sa už narodil, ale až postupne spolu s mojím dospievaním to vyplávalo na povrch. Raz sa však všetko zmenilo o 360 stupňov. Z kabínky priamo k môjmu pultu podišla prekrásna mladá žena ovešaná kusmi oblečenia a po celý čas, ako kráčala ku mne, hľadela mi hlboko do očí a usmievala sa. Musel som sa veľmi brániť, aby som jej úsmev neopätoval. Čosi vo mne zamrzlo a nebol som schopný na pár sekúnd pohybu, takže som vyzeral ako úplný idiot, keď položila šaty predo mňa a spýtala sa ma, či sú ešte na ne aktuálne tie spomenuté zľavy z výkladu. No ja som neodpovedal, iba som na ňu vyjavene hľadel. Cítil som sa, akoby sme sa poznali z minulého života, akoby sme sa už niekde v dávnej dobe stretli a milovali sa do konca života. Viem, znie to hlúpo, ale toto všetko, aj čosi viac, som cítil v tom belasom odraze jej očí. Mala chutnú detskú, porcelánovo-bledú tvár, pod očami a pri malom nošteku pár rozkošných pieh, na polodlhých čiernych vlasoch mala posadený čierny klobúčik s červenou stužkou, ktorá jej ladila k rúžu. A keď som sa prizrel spod pultu na jej oblečenie, očarila ma aj jej dokonalá postava vsunutá do bielych šiat. Tie iba dodali na jej celkovom pôvabe. Spamätal som sa, až keď mi mávla rukou pred očami a spýtala sa, či som v poriadku. „Och, so mnou si nerobte starosti. Ja…len som unavený a…zamyslel som sa, viete…“, jachtal som a intenzívne cítil, ako mi do tváre stúpa červeň od prehnanej snahy o vyslovenie dokonalého klamstva. Mykla plecom, akože sa nič nedeje a naďalej ma koketne hypnotizovala spod klobúčika. Nablokoval som jej šatstvo, vložil ho do tašky s logom obchodu a spolu s tovarom som doňho vsunul aj moje telefónne číslo s menom. Konal som veľmi rýchlo a intuitívne, keď som išiel “hľadať tašku“. Samozrejme, že v tom bolo zahrnuté riziko jednostrannosti, ale pokúšal som hru s osudom – buď mi zavolá alebo nie. V stávke bola sila osudovej lásky. Z celého môjho čierneho zlomeného srdca som dúfal, že pocítila to, čo som pocítil i ja, rovnako, tú intenzitu stretnutia dvoch spriaznených duší. Spôsob, ako sa na mňa dívala, ma v tom iba utvrdil. V živote som však zažil toľko sklamania, že by ma už neprekvapilo, ak by nezavolala a v prítmí svojej izby ma vysmiala. Bál som sa, ako ešte nikdy, to je čistá pravda, a strašne som túžil po jej perách, po jej tele, po jej dotykoch…túžil som ju mať, vlastniť ju od končeku prstov až po korienky vlasov, túžil som po nej, ako po nikom inom predtým, pretože som niekde v hĺbke duše cítil, že vlastniť ju mi bolo súdené, že už sme svoji niekedy v minulom živote boli, a toto je chvíľa, kedy sa máme opäť spojiť v jedno telo.

Napokon, po štyroch dňoch od nášho prvého stretnutia, sa mi ozvala. Predstavila sa mi ako Mína a sladkým hlasom zašveholila, že by sa so mnou veľmi rada stretla v kaviarni toho istého obchodného domu, v ktorom som pracoval. Obliekol som si tie najlepšie šaty, čiže čierne, a čakal som na ňu radšej o hodinu skôr. Chcel som pôsobiť v jej očiach ako dochvíľny chlap, ktorý (ak je to nutné) si rád na peknú ženu počká. Síce som sedel chrbtom k dverám, ale v okamihu, keď vošla dnu, pocítil som to, pretože mi po chrbte prebehli zimomriavky, až ma striaslo. Okamžite som sa postavil a otočil som sa k nej zoči-voči. Bola ešte pôvabnejšia, než predtým – tentoraz vsadila na červené šaty, ktoré z nej robili eroticky nabitú ženu vamp. Rozhodne mala uhrančivejší pohľad a vyzývavejšie správanie, než predtým. Vzrušilo ma to a akýkoľvek stres zo mňa ihneď opadol. Pripadala mi, akoby menila svoje spôsoby rovnako ako svoje šaty. Presedeli sme pri kapučíne celý večer, prezradila mi na seba všetko, ja som jej svoju úprimnosť opätoval. Odchádzali sme preč až s pokynom hlavného „záverečná, zatvárame ľudkovia“. Vonku pršalo, a tak som jej cestou k taxíku ponúkol svoj kabát. Prijala ho so žiarivým úsmevom a na rozlúčku ma pobozkala na líce. Nechala si ho na sebe aj v teple auta a ako mi mávala na rozlúčku, zaryla si do jeho goliera hlávku. Taká nebeská bola…bol to stelesnený anjel.

Prešli tri mesiace a s Mínou sme dospeli do takého štádia vzájomnej lásky, že som nebol ďaleko od žiadosti o ruku. Mama o nej už vedela, schválila mi ju so slovami: „To je rozhodne to najmilšie dievča, ktoré je pre teba priam stvorené. Zaslúžiš si ju, váž si ju a v žiadnom prípade ju nestrať. Dobre sa o teba postará. Vidno, že ťa strašne miluje…a, samozrejme, aj ty ju,“. Jediným nepriepustným bodom v mojej ceste vpred bolo jej čudné tajnostkárstvo, ktoré sa týkalo jej rodičov. Nechcela mi o nich vôbec nič povedať. Pri akejkoľvek zmienke o nich sa predo mnou tvárila, že sú mŕtvi a zakrývala si uši. Nechal som to teda plávať, pretože vždy, ak náš rozhovor smeroval k prudkej výmene názorov, pomilovali sme sa. Keď si tak spomínam, bola takou vždy – vyhýbala sa konfliktom a vážnym situáciám. Všetko na svete brala ľahkovážne, ale to som na nej šialene zbožňoval. Nerád som komplikoval niečo, čo za nič nestálo v tomto svete, kde dennodenne umiera tisícky ľudí…Požiadal som ju o ruku bez dovolenia jej rodičov pri fontáne v meste o polnoci pod hviezdnatým nebom a ona nadšene súhlasila. Po prenajatí spoločného 3-izbového bytu sme sa vzali hneď o mesiac a užívali si dva medové týždne v Grécku. Bol som najšťastnejším mužom na svete. Celé dni sme nerobili nič iné, iba sa milovali, jedli, spali, milovali a milovali. Večer sme chodili na prechádzky k moru a tam, na skalách, sa znovu milovali. Cítil som vo svojom vnútri úžasné naplnenie, dlhoročná prázdnota zmizla z môjho srdca ako mávnutím čarovného prútika. Už som nebol viac sám a prisahal som si, že sa to nikdy nezmení. Po návrate domov sme obaja nabehli do starých pracovných koľají, ja do obchodného centra a ona do kancelárie asistentky riaditeľa. Nikdy predtým som sa nezamýšľal nad jej vzťahom k nadriadenému, pretože som jej bezhranične veril. Dôveru vo vzťahu som nadraďoval nad čokoľvek iné, lebo som vedel, aké je zlé, ak sa z neho vytratí. Vedie to k neodkladnému zániku, a to by som nedopustil. Pri našom spolunažívaní však neušli mojej pozornosti jej neskoré príchody domov a vzrastajúci apetít po mojom mužstve. Zdala sa mi doslova vyhladovaná, prehnane bledá, doslova akoby trpela anémiou a častejšie ma pri dverách bytu vítala v sexi spodnom prádle, než s večerou na stole. Občas mi to bývalo nepríjemné, ale na druhej strane, situáciu, v ktorej som sa ocitol, by mi ktorýkoľvek chlap závidel, takže som nereptal a oddane ju ukájal. Moja trpezlivosť však poznala hranice. Jedného neskorého večera na mňa vyrukovala s nápadom, aby mi počas milovania mohla rezať do kože a piť mi z rán ešte moju teplú krv. Isteže som odmietol jej zvrhlé chute a s hrôzou v očiach ju od seba odsotil. Moja láska k nej bola všakže silnejšia, čiže len čo si ku mne vliezla do postele, s vášňou som ju k sebe objal a zaspal s tvárou v jej voňavých vlasoch. Bol som príliš slabý na to, aby som jej oponoval a neznášal som sa kvôli tomu. Ráno som sa potom prebudil celý doškriabaný v prázdnej posteli (vždy chodila do práce skôr ako ja). Ovíjala sa okolo mňa tak isto, ako tŕne okolo ruže, a opíjala ma svojím jedom rozkoše k smrti. Na začiatku som si to neuvedomoval, ale zmenil som sa a bolo to iba kvôli jej mocnému čaru. Našla si vo mne svoju celoživotnú obeť. Niečo s Mínou nebolo v poriadku. Obával som sa, že nebola ničím ľudským, lež démonom skrytým v nádobe z mäsa a kostí, no nemienil som sa s mojimi obavami nikomu zdôveriť, lebo by ma každý iba vysmial. Kto by mi aj uveril? Mne, samotárskemu chudobnému bláznovi, ktorý môže byť rád, že si ho vzala za muža taká prekrásna žena, akou je Mína? Nikto! Ani len vlastná matka! A preto som sa rozhodol vziať celú túto odpornú, neznesiteľnú, bezvýchodiskovú situáciu do vlastných rúk…

V jednej chladnej bezhviezdnej noci som jej pripravil večeru. Ponáhľal  som sa, aby bolo všetko dokonale prestreté na stole, kým príde z práce. Chcel som ju ohúriť nielen svojím kulinárskym umením, ktorému ma podučila mama, ale aj mojím zmyslom pre krásu a detail. Varil som jej obľúbený hovädzí, ešte krvavý, steak s pečenými zemiakmi a k tomu fľašu červeného suchého vína. Nikdy nemala rada sladké, a tak som koláč na záver vynechal. Napokon som zapálil sviečky, aby som vyzdvihol predstieranú romantiku a uprostred stola dal jej najobľúbenejšie kvety – červené ruže. Čakal som ju vyše hodiny a ona stále neprichádzala. Začal som sa o ňu báť, teda aspoň som si tak svoj strach vykladal pre moje čisté svedomie, ale v skutočnosti som sa bál o svoj plán, pretože som poznal svoju slabú povahu – ak by mi to nevyšlo teraz, už nikdy by som sa k tomu neodhodlal. Pod stolom som mal ukrytý obrovský nôž, ktorý mal slúžiť k jedinému účelu. Aby som sa upokojil, pohládzal som jeho rukoväť, popritom som hypnotizoval kľučku od vchodových dverí a upíjal z lahodného vína. Osobne som dával prednosť bielemu vínu, ale čo som mal robiť, keď ona červené zbožňovala viac než mňa (aspoň mi to tak vždy pripadalo, keď ho pila v mojej blízkosti)? Nadúvalo ma z jeho krvavej farby, ale musel som sa trochu opiť, aby mi alkohol v žilách dodal odvahy. Prišla s dvojhodinovým meškaním presne o 9tej. Večera už bola chladná a víno skoro dopité. Hlavu sa mi ledva podarilo udržať v bdelom stave, no premohol som sa. Akonáhle som ju zbadal, buchol som päsťou do stola a zrúkol do jej krásnej tváre: „Takto neskoro sa chodí domov? Koľko je hodín?! Myslíš si, že je to tu bordel?“ Vyplašene odložila kľúče na skrinku a zobliekla si kabát. „Prepáč. Keby som vedela, že chystáš večeru, ponáhľala by som sa. Takto som dorábala prácu, ktorú som nestihla poobede, lebo sme mali dlhú poradu. Prečo si mi nezavolal?“, podišla ku mne a pobozkala ma. Pery jej chutili po malinách. „Malo to byť prekvapenie, ak tušíš, čo to slovo znamená.“, vyštekol som a sadol si otrávene späť k stolu. „Veď už sa toľko nehnevaj. Som tu, živá a zdravá a ešte môžeme stihnúť, čo sme zameškali, či nie?“, sadla si mi na kolená a objala ma štíhlymi prstami okolo krku pýtajúc si odo mňa ďalší bozk. Prudko som ju zo seba zosadil a chytil fľašu do ruky. Postojačky som do seba vylial zvyšok vína a nechal fľašu rozbiť sa na márne kúsky. Mína zvýskla od strachu a cúvla predo mnou. „Niet už čo stihnúť. Niet žiadneho prekvapenia. Niet už ničoho.“, šeptal som si skôr sám pre seba, než pre ňu a prudko ju chytil za plecia. „Mína, čo si to za človeka? Nechápeš, že mi ubližuješ tým, ako sa ku mne správaš? Si zlá, skazená, divná, úchylná! Prečo mi to robíš? Prečo sme nemohli žiť normálnym, pokojným a šťastným životom dvoch zaľúbených ľudí?“, triasol som ňou, ako keby jej to malo pomôcť a navrátiť jej myseľ k rozumu. Rozplakal som sa a klesol na zem. Chytil som sa za vlasy a driapal si po nich. Šalel som z toho jej pokojného a nechápavého výrazu. Totálne ma vyprovokovalo, keď mi pohladila tvár a šepla: „To bude dobré. Ľúbim ťa a vždy budem, miláčik. To bude zas dobré.“ Vyskočil som na rovné nohy, schytil ukrytý nôž do rozochvených rúk a zahnal sa po nej. Nestihla od prekvapenia ani uskočiť na stranu, takže hneď prvá rana zasiahla jej krásnu tváričku a potom situácia nabrala rýchly spád – rezal som jej do výstrihu, do prekrásnych oblých pliec, do rúk, obnažených stehien, do brucha, do lahodných pier, obnažil som jej prsia a rezal aj tie, rezal som jej do lona i do zadku, až som sa dostal k srdcu a bodal doňho nespočetne veľakrát. Túžil som, aby vykrvácala svoju odpornú lásku ku mne i celý svoj život. Reval som od zúrivosti a šialenstva, prerývane som dychčal a neustále bodal a bodal, až kým som ju nedokázal v kaluži krvi identifikovať. Roztrasene som nôž odhodil vedľa jej mŕtveho zohyzdeného tela a schúlil sa do klbka. Zaboril som si tvár do dlaní a rozplakal sa. Plakal som niekoľko hodín, pretože som sa spamätal až niekedy na svitaní.

Keď mi ranné slnko ožiarilo tvár, pochopil som, čo som svojím unáhleným správaním vykonal. Áno, unáhleným! Uvedomil som si, že Mína nikdy za nič nemohla, bola nevinná ako tie červené ruže, ktoré za tú strašnú, jedinú noc, pomaly začali vädnúť. Spamätal som sa. Moje memoáre sú naplnené krvou a ja som si pri tomto písaní uvedomil svoj sebaklam. Žil som v najväčšom imaginárnom klamstve! Všetko, čo sa mi na Míne nepáčilo sa odohrávalo len v mojej chorej, šialenej mysli. Jedine tam. A presne to všetko, čo ma vytáčalo do nepríčetnosti, boli len a len moje vlastné chyby, s ktorými som sa narodil a ktoré mi neskôr daroval môj depresívny život. Pamätám sa, že som pribehol som k jej telu a snažil sa ho prebrať k životu, ale už bolo neskoro. Neskoro na akýkoľvek záchranný čin. Neskoro na vrátenie sa späť a na nadobudnutie rozumu, či lásky. Neskoro na všetko. Plakal som s jej krvavým srdcom v náručí a preklínal svoju chorú hlavu. Pred očami sa mi odohrával celý celučičký život, ktorý som žil v bezduchom omyle. Žil som ho vo vlastnom imaginárnom svete, ktorý jestvoval jedine pre moje potešenie a pre moju vysnenú realitu…jej mŕtve telo mi pomohlo pochopiť krutú pravdu…Keď toto všetko budeš čítať, mami, prosím, odpusť mi…

Je to strašne ťažké priznať si to, ale…áno. Na konci, keď som zabil lásku svojho života, som si uvedomil, čo som to za človeka! Človekom by som sa ani nemal odvážiť nazývať sa, pretože od duchaplnej, inteligentnej a rozumnej bytosti som mal večne na míle ďaleko. Ako malý chlapec som zabíjal malé zvieratá, ako hmyz, žaby, vtáčikov, pre vlastné potešenie, rozkoš, vášeň, túžbu, posadnutosť. Neskôr som presedlal na väčšie živočíchy, ktorým sa zračil v očiach strach a zúfalstvo, lebo mi to spôsobovalo väčšiu rozkoš. Precitol som a uvedomil som si, že som zabil aj môjho najlepšieho kamaráta, psa Toma, ktorý za nič nemohol, ale vyslúžil si moju nenávisť voči okolitému svetu a musel si vytrpieť krvavý čin mojej chorej nátury. A čo tie dievčatá, do ktorých som sa zamiloval a ktoré ma napokon nechali samého ako špinavého psa? Všetkým som sa pomstil a odvďačil sa za ich falošnú lásku – vzal som si ich život a zahladil po sebe všetky stopy. Teraz je to však už všetko jedno a prezradím, kde som ich skryl, aby ich rodičia pokojne mohli uložiť na večný odpočinok. Nikdy som nemal dobrú pamäť na mená, no pamätám si celkom živo na jej krásne mandľové oči a rozkošný úsmev – moja prvá veľká láska. Zakopal som ju pri rieke za našou záhradou. Jej telo už určite odhnilo kvôli vlhkosti a zúrivým zimám. No a moju druhú veľkú lásku, to prekrásne dievča s čiernymi kučerami, ale povrchné, pretože som sa jej zdal príliš mladý, som zakopal jednej daždivej noci v parku mojej rodnej zeme. S nymfomankou som si zas, na rozdiel od ostatných, nerobil veľké starosti – pohodil som ju za mestom na obrovské smetisko zabalenú v ťažkom starom koberci a viac som sa neobzeral späť. Keď otec opustil matku, nikdy som mu to neodpustil a prenasledoval som ho vždy, keď som mal po škole, či po robote čas. Dal som si na tom patrične záležať. Išiel som naproti svojmu cieľu, a to zabiť ho, čo sa mi aj podarilo. Nepozorovane som mu do alkoholu v krčme nasypal veľmi účinný jed na potkany a postaral sa aj o to, aby na to pri pitevnom stole nikto na nič neprišiel. Zahladil som po sebe všetky stopy. Samozrejme, že som bol labilný jedinec a môj psychotický stav ma hnal vykonávať činy, nad ktorými by som ako zdravý človek ani nezamýšľal. Pokúšal som sa zabiť mnohokrát, ale myslel som si, že je to kvôli tomu, že nemám cieľ v živote. V skutočnosti som to robil preto, aby som sa zbavil ťarchy viny toľkých životov, ktoré som si vzal. Niekedy, keď som večer osamel vo svojej izbe, som si namýšľal, že to robím preto, aby som si nakŕmil dušu. Občas som sa cítil vo vnútri neskutočne prázdny a osamotený. Všetko sa zmenilo, ak som niekoho zabil, potom som býval aj mesiac veľmi šťastný. Žeby si moja duša pýtala potravu, ktorú inak nedokázala dostať? Neviem a uvedomujem si, že sa to už nikdy nedozviem, pretože tentoraz mienim zabiť seba. Nakoniec, Mína za nič nemohla. Nebola ani šialená, ani zvrhlá…zvrhlý som bol jedine ja. Nútil som ju piť svoju krv, milovať sa vo vode plnej krvi, keď som si pustil žilou len kvôli tomu, aby som dosiahol patričnú silu rozkoše. Ona sa vždy mlčky obetovala, s láskou znášala všetky moje vrtochy a nikdy mi neprotirečila. Tak toto bola moja prekrásna, láskavá Mína, ktorú som napokon zabil rovnako, ako tie hnusné devy, ktoré ma nikdy skutočne nemilovali. Čo som to za netvora?! A prečo som celý život žil v ničivom zaslepení? Bál som sa pozrieť pravde do očí? Bál som sa pozrieť na svoje pravé ja? Bál som sa pykať za svoje činy spravodlivým trestom? Akou nevysvetliteľnou chorobou som to trpel? Bál som sa jedine seba samého po celý život…Mami, pokús sa odpustiť mi, aj keď už asi pre teba nie som tvojím synom…Ja viem, som len úbohý krvavý muž s chorým zmýšľaním, ktorý teraz musí pykať za svoje hriechy…zbohom…zbohom krutý svet…

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář