Krokodílie Vianoce


Priniesla mi ho Marienka. (Ako z tej rozprávky, však?) Marienka bola prekrásne dievčatko so zlatými kučeravými vlasmi, aké nemal ani vianočný anjel – Gabriel. Na ľudské roky som jej tipoval asi tak desať. Na krokodílie sú to dva roky. V ten večer som pozoroval krásne poletujúce vločky<>  <>a chytal ich do svojej papuľky. Bol som reťazou priviazaný o hrubý kmeň jedličky, ktorú pokrývali pestrofarebné blikajúce svetielka. Mal som strážiť záhradu a prípadne vydesiť zlodeja. Tá reťaz mi nijako nevadila, vedel som, že sa o mňa boja, aby ma nikto neukradol. Predstavte si krokodíla, ktorý má vystrašiť zlodejov, ale sám je priviazaný, aby ho nik neukradol. Lichotilo mi to.

Marienka otvorila presklené dvere domu a v dlhom červeno-bielom kabátiku, pančuchách a gumových čižmách sa rozbehla priamo ku mne. Miloval som to dieťa. A keď som zazrel v jej útlej rúčke perníček, na ktorom sa roztápali snehové vločky, takmer sa mi od radosti zastavilo srdce. Bežala ku mne ako zvestovateľ dobrých správ. Kučeravé vlasy, ktoré vyliezali spod mikulášskej čiapky, jej povievali do všetkých strán a čerstvý prašan sa pod jej nohami dvíhal ako gejzír. Vôňa perníkovej dobroty odela bielu záhradu do kakaovej atmosféry.

Veselé Vianoce, Miško! Zapišťala svojim nežným hláskom. Doniesla som ti vianočný darček. Ježiško ti ho nechal pod stromčekom. Položila mi ho do papule a ja som slasťou takmer zamdlel. Chutnejší perníček som nikdy nemal. Prestal som vnímať okolie, vypol som všetky zmysly okrem chuti. Veril som, že každá rodina za štedrovečerným stolom má misy a taniere plné takýchto perníčkov. Veď čo iné by mali ľudia jesť v takýto slávny deň, ak nie božie telo a túto maškrtu. Ach, perníček, perníček, perníček…

Náhle som si uvedomil, že mi niekto vrieska do ucha nie pokojnú koledu, lež príšerný vreskot hynúceho zvieraťa. Otvoril som zasnené oči a takmer ma ranila mŕtvica. Myslel som, že sa mi sníva. Panebože, až po chvíli som si uvedomil, že Marienka nestihla vytiahnuť ruku spomedzi mojich zubov. Chňapol som po perníčku aj s jej rukou. Nechápavo sa dívala na odhryznutú polovicu predlaktia. Celá sa striasla, piskľavo dýchala. Nevedel som, čo mám robiť, čo si mám počať s ľudským dieťaťom, ktorému som tak strašne ublížil.

Cez presklené dvere som zazrel Ivetu, Marienkinu mamu. Prižmurovala oči, aby v tme na záhrade videla na dcéru. Hlasno som prehltol slinu, už dávno bol koniec nebeskej chuti. Dúfal som, že sa Iveta vnorí naspäť do domu, lenže ona hľadala kľučku, aby vyšla von. Premýšľal som, ako postupovať ďalej. Ak uvidí, čo sa Marienke stalo, tak ma zastrelia. Nerobil som si žiadne ilúzie. Zastrelili by ma a Marienka by aj tak umrela. Prečo by mali byť dvaja mŕtvi, ak môže byť len jeden?

Prisahám, neublížil by som tejto zlatej, milej Marienke práve tak, ako by som nestiahol z kože malé krokodílie mláďatko. Môžete sa staviť o moje pazúry. Lenže Marienka kropila záhradu horúcou krvou, a tým narúšala idylu bielej krajiny. Vedel som, že už jej niet pomoci. Preto som ju hryzol do nohy, stiahol na zem a chytro prikryl vlastným telom. Iveta práve vošla von a volala Marienkine meno. Tváril som sa, že spím a že žiadna Marienka tu nie je. Napriek tomu, tá svätá dobrota sa rozhodla vnoriť nohu v hrubej štrikovanej ponožke do snehovej periny a poobzerať sa po záhrade, čí náhodou nenájde tú malú huncútku. Dievčatko sa podo mnou triaslo ako osika.  Trochu som ju zatlačil hlbšie do snehu. Až keď v jej telíčku praskol akýsi cencúľ, konečne sa prestala podo mnou mrviť.

Iveta podišla ku mne a začala ma hladiť po hlave. Okolo krku mala prehodený šál a na ňom zavesené zvončeky. A kým očami blúdila po oslepujúcom čiernom snehu, zvončeky cilingali a cilingali. Jej sliedenie ma pripravovalo o zdravý rozum. Modlil som sa, aby už konečne odišla naspäť do domu, v ktorom sa prevaľovala vôňa borovicového stromčeka. Strhla sa. Priskočila ku kaluži krvi, ktorá sa robila vedľa môjho chvosta a položila na ňu ruku, ako skúsený poľovník. Vždy som považoval Ivetu za hlúpu samicu, lenže keď začala vrieskať na plné obrátky a bežať späť do bezpečia domu, naozaj ma prekvapila. Došlo jej, že som vrahom pastierikov.

Čo som mal robiť v ten vianočný večer? Rozbehol som sa za ňou.

Chňapol som ju po nohe a niekoľkokrát som sa otočil okolo svojej osi. Ako sa so mnou krútila, vlasy a ruky jej poletovali ako plyšovému Mikulášovi. Musel som ju nejako upokojiť. A tento postup som zvolil ako najvhodnejší a zároveň najvianočnejší.

Panebože Miško, čo to robíš? Na scéne sa zrazu objavil manžel Peter. Hlas mu preskočil. V tom okamihu si asi myslel, že som sa asi pomiatol. Mobil, ktorý držal v ruke, mi s celou svojou silou šmaril do hlavy. Bolelo to tak strašne, že som pustil Ivetu a chytro zaplavil myseľ spomienkou na perníček. Peter privrel dvere a cez sklo som pozoroval ako ukladá Ivetu na gauč a vytáča pevnú linku. Mal som za to, že volá políciu.

Začal som papuľou klopkať o sklo. Chcel som im vysvetliť, že tragédiu som nespôsobil úmyselne. Bola to nehoda. Doparoma! Veď boli zdraví, mohli mať mláďat ešte habadej. Peter zarmútene položil slúchadlo do vidlice. Podľa sĺz som spoznal, že si postupne uvedomujú situáciu. Ja som však neprestáva ťukať do skla. Zmáhalo ma zúfalstvo a hnev. Veď sme rozumné bytosti. Prečo sa nemôžeme o tom pekne pozhovárať a vysvetliť si, čo sa vlastne stalo?

Peter vytiahol z tajnej zásuvky revolver. Zamrazilo ma. V očiach som mu videl odhodlanie pomstiť svoje dieťa. Odtiahol som sa od okna. Už sa asi na ničom nedohodneme. A aj keby ma mohol počúvať, nedal by si povedať. Smrť dcéry zničila všetko racionálne v jeho kedysi úchvatnej povahe. Skontroloval zásobník a ďalšie dva si zastrčil do vrecka. Hodil na seba kabát a so zapnutou baterkou opatrne smeroval k dverám. Iveta ho pozorovala a stále čosi zmätene šepkala.

Peter namieril na mňa cez sklo zbraň, hoci som bol opäť pri svojom strome. Vystrelil a náboj sa zaboril do snehu tesne vedľa môjho chvosta. Kmeň stromu bol dosť široký, preto som sa zaňho skryl. Napriek tomu ma Peter trafil do boku a tretí náboj sa odrazil od hrubej kože na chrbte. Trhol som hlavou, lebo už som nechcel mať na sebe tú reťaz. Bola slabá, vždy som to vedel. Nikdy som však netušil, aké slabé puto je medzi rodinkou a mnou. Ak by bolo silné, nik by po mne nestrieľal.

Čo by ste urobili s krokodílom, ktorý vás chce zabiť alebo zjesť? Hm? Ak by ste mali možnosť, tak by ste zabili vy jeho, nie? Je to logické a hovorí o tom i nejaká teória pudu sebazáchovy. Preto musíte pochopiť, že i ja som musel konať. Moje pudy a gény zatemnili môj mozog, preto som sa rozbehol k skleneným dverám, prederavených od nábojov a s hlasným rinčaním rozbitého skla som vtrhol dnu.

Mám pokračovať v rozprávaní ďalej? Hm, neviem či to bude k niečomu dobré. Naozaj chcete počuť, ako striekala krv, ako sa lámali kosti, ako praskali vianočné gule, keď padal stromček na ihličím pokrytý koberec?  Mám rozprávať o tom, ako som viedol takmer nekonečný súboj s Ivetou na schodoch, keď chcela utiecť na podkrovie? Alebo ako som hrýzol Petra, až kým z neho neostala červeno-biela kaša? Radšej vám o tom nebudem rozprávať, veď Vianoce sú čas pokoja a radosti, života a nie smrti. Napriek tomu som ostal počas vyzváňania kostolných zvonov na polnočnú omšu úplne sám.

Kvôli snehovej kalamite prišli policajti až nad ránom. Do igelitových vriec uložili časti mojej nebohej rodiny. Mňa zviazali a pažbami pušiek trochu omráčili. Nemal som im to za zlé.

Nebránil som sa, keď ma uložili do studeného auta. Nebránil som sa pri vypočúvaní. Povedal som im všetko. Zaviezli ma do inej budovy, tam ma ošetrili  a zase vypočúvali. Inde mi prikladali na hlavu elektródy a púšťali do mňa elektrinu. Bolo to veľmi príjemné. (Keď to zistili, tak s tým prestali.) Teraz som tu medzi bláznami. Pozrite sa, ako si henten strká prsty do zadku. Som ja na rovnakej úrovni ako on? S jedným som sa tu skamarátil. Vyrozprávali sme si svoje príbehy, spolu sme si aj poplakali. Vravel, že niekde v Afrike tečie rieka Níl, a vraj by sa mi tam veľmi páčilo. Možno sa tam vyberiem, keď zistia, že som vcelku neškodný krokodíl a prepustia ma. Uvidíme. Ach, keby mi niekto doniesol perníček. Ako rád by som si dal jeden chutný vianočný perníček. Ste ochotný mi ho priniesť? Naozaj? Neviem sa dočkať. A možno… možno i kvapka krvi by mohla spočinúť na čokoládovom povrchu maškrty. Ja viem, že by sa nemalo, ale keď už sú tie Vianoce… Perníček s kvapkou krvi.

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář