Koniec

Keď som sa ráno zobudila pršalo. Už som vtedy vedela, že vôbec nebudem mať dobrý deň . Hneď ráno som sa totiž pohádala s mamou. Potom som ako každý deň už roky, šla do školy, ale tam to bolo ešte horšie, na nevydržanie! Každý sa do mňa začínal, dokonca aj moje spolužiačky hoc na to nemali nejaký dôvod a ani nezvykli. Už som bola na dne a bolo mi zle tak na veľkej prestávke som šla von na dvor, sadla si pod jeden veľmi starý strom. Chvíľku som tam len tak premýšľala a potom som zavolala Roba. A všetko som mu vyrozprávala, povedala. Jemu jedinému som ešte verila, lebo on bol jediný a najlepší môj kamarát, povedal mi aby sme sa stretli o piatej pred jeho školou lebo vtedy konči jeho posledná hodina. Ja som však končila skorej o štvrť na jednu.

Tak som sa rozhodla, že pôjdem do mesta autobusom. Keď som došla bolo štvrť na dve, v meste sa mi loziť nechcelo tak som sa pomaličky vybrala k Robovej škole, som si na schody a počúvala som MP3-ku. Až nato som sa spamätala, že si niekto vedľa mňa sadol, bol to Robo. MP3-ku som vypla. Objal ma a ja som sa rozplakala ako malé dieťa. Keď som sa vyplakala tak mi povedal tak mi povedal že pozná jedno tiché a kludné miesto a a chcem tak tam môžeme isť! A ja som mu povedala áno! Keď sme tam došli tak úplne sa mi sa mi to páčilo! Bol to taký malý lesík a bola tam aj priepasť.

Sadli sme si do lístia pod jeden strom, opreli sme sa oň a pozerali sme západ slnka. Pitom som sa neskôr postavila a podišla som k priepasti a pozrela som sa dole. Bola dosť hlboká. Cúvla som o dvesto metrov a vtedy prišiel ku mne Robo a spýtal sa ma, že čo chcem urobiť. A ja som mu všetko povedala a on mi chytil ruku. Rozbehli sme sa a skočili sme! A ležali sme uprostred ničoho v kaluži krvi.