Kizmin


Zahrkotal zámok a dvere sa otvorili. Vošla dnu. V prítmí zbadala malú miestnosť, úplne prázdnu až na putá visiace zo stien, stropu a podlahy a muža sediaceho na jedinej stoličke pri stene. Bezradne zastala kúsok za dverami a opäť sa pohla až na Synthanovu ruku na lopatke. Zaviedol ju k jednej stene a nechal ju tam stáť tvárou k nej. Za chrbtom počula tichý rozhovor, no nezaujímal ju. Pripravovala sa na bolesť.

 

Za chvíľku k nej podišiel muž, ktorého videla v miestnosti a stal si pred ňu. Pozrela sa na jeho zjazvenú tvár. Žiadna z nich nebola čerstvá, no jedna ju zaujala. Tiahla sa cez bradu a oko až na obočie. Skĺzla po nej pohľadom a narazila na jeho oči. Nebolo tam toľko svetla, aby rozlíšila ich farbu, no videla, aké boli chladné. Všetok cit z nich vyprchal už pred rokmi, no nevidela v nich ani náznak radosti, potešenia z toho, čo jej urobí. Na okamih jej napadlo, že možno za pár rokov na tom bude rovnako a odvrátila zrak.

 

Synthan jej medzitým odopol putá z nôh aj rúk a dostala na ne iné, také, ktoré boli upevnené do steny. Ruky mala roztiahnuté hore nad hlavou a nohy upevnené na reťaziach vychádzajúcich z podlahy. Nebránila sa. Vedela, že to nemá zmysel. Zjazvený muž sa na chvíľu stratil z jej zorného poľa, no vrátil sa aj s bičom v rukách a pridržal jej ho pred tvárou tak, aby si ho mohla dobre obzrieť. Už prvý pohľad jej stačil na to, aby pochopila, ako veľmi Luchasa podcenila. Jej predstava o ľahkom treste sa rozbila ako domček z karát, keď zbadala koženú rukoväť a z nej vychádzajúce tri pásy surovej kože napustenej olejom a soľou. Z každého konca viseli ďalšie tri, asi päťcentimetrové pásiky posiate drobnými kovovými hrotmi. S takýmto bičom sa už raz stretla, no vtedy to bolo len päť rán, a aj tak jej to dalo pekne zabrať aby to zniesla, a nie dvadsať. Srdce sa jej rozbúchalo rýchlejšie, keď si predstavila, ako sa jej to zabára do mäsa a vytrháva maličké kúsky kože. Jedinou útechou jej bolo, že vedela, že sa to potom celkom dobre hojí, hoci pôvodne to vyzerá strašne. Nie síce tak, ako po normálnom biči, no nie zase o moc dlhšie.

 

Muž sa jej opäť stratil z dohľadu a tentoraz vedela, že je to na dlhšie než predtým. Zaťala zuby a snažila sa nemyslieť na to, čo príde. Netrvalo dlho a tričko spolu s jej kožou sa roztrhlo na troch miestach súčasne. V momente, keď jej kovové konce narazili na mäso, odlepili sa od neho zoberúc si z neho maličké suveníry a nechali jej tak na výmenu drobnučké čiastočky soli, ktoré ju okamžite začali páliť v jej krvi, zovrela zuby silnejšie a stisla pery, až jej celkom obeleli. Nechcela kričať. Všeobecne sa to pokladalo za slabosť a väčšinou by si za to vyslúžila ešte viac bolesti, ako keby bola ticho, hoci vedela, že v tomto prípade je to jedno. Luchas povedal dvadsať rán, tak dostane dvadsať rán. Ani o jednu viac či menej. No aj tak nechcela kričať. Možno pre vlastnú hrdosť, čo jej ešte zostala, možno preto, lebo chcela dokázať, že je dosť silná, že dokáže vydržať, zniesť bolesť z trestu, ktorý dostala.

 

Na chrbát jej dopadol ďalší úder. A ďalší. A ďalší… Stratila sa pri šiestom či siedmom. Odpútala svoju pozornosť, svoju myseľ od počítania, od svojho čoraz viac krvácajúceho chrbta a rýchlo sa stupňujúcej bolesti a s núteným záujmom si obzerala stenu pred sebou. Aj cez šero rozoznávala tmavšie škvrny, pravdepodobne od krvi. Od čoho iného, pomyslela si po ďalšej rane, pričom jeden z remeňov sa jej zaťal tesne nad zadkom. Zahryzla si do ďasna a po chvíli zacítila na jazyku kvapku krvi.

 

Kizmin sa opäť sústredila na stenu a malým kúskom mysle, jediným, ktorý ešte nebol preplnený bolesťou a dokázal vnímať aj niečo iné, chaoticky splietala rôzne myšlienky, vnemy a nesúvislé podnety dokopy. V jednom okamihu jej napadlo, že by bolo zaujímavé zistiť, čo všetko už tá stena videla. Že by bolo pre ňu užitočné, keby vedela mená ľudí, ktorí jej venovali svoju krv. Nasledujúci úder jej okrem bolesti priniesol poznanie, že jedno meno už čochvíľa vedieť bude. Jej meno.

 

Bola by to príliš veľká náhoda, keby neochutnala aj moju krv, pomyslela si Kizmin zmätene a naozaj, o pár sekúnd videla, pokiaľ ju neoklamal zrak alebo utýraná myseľ, ako sa jej skutočne dotklo pár kvapiek jej krvi, ktorá sa nedobrovoľne rozhodla navždy opustiť jej telo.

 

Po čase, ktorý sa Kizmin zdal ako celá večnosť a zároveň pár sekúnd, bič prestal dopadať na jej chrbát. Sklonila hlavu až celkom dolu. Už nemala silu udržať ju hore. Vlastne už v sebe nemala ani štipku sily. Všetku ju spotrebovala jej bolesť a už nebola schopná ani stáť na nohách. Reťaze ju však pevne držali na mieste a nedovoľovali jej sa pohnúť na viac ako na pár centimetrov.

 

Podišiel k nej Synthan, jemne ju chytil za bradu, nadvihol jej ju a pozrel jej do očí. Kizmin ho sčasti sledovala neprítomným pohľadom, aký mávajú pacienti v blázinci nadopovaní utišujúcimi liekmi, no všimla si jeho mierny úsmev, keď v jej očiach nenašiel slzy.

 

Alebo práveže našiel, premýšľala pomaly. Ten úsmev… možno sa len teší na to, ako sa mi odplatí… Kizmin sa zamyslela a po hodnej chvíli prišla na to, že rozhodne neplakala. Že na lícach ani v očiach ju určite nešteklili slzy. Vedela, ako to Synthan neznáša. Vedela, čo jej robí, keď ich objaví na jej tvári… Pustila ho z hlavy.

 

Ten jej medzitým odopol putá z rúk, zachytil ju, keď začala padať, keď sa jej okamžite podlomili kolená a jemne ju položil na zem. Potom jej odopol aj nohy. Kývol na chlapov, s ktorými prišiel, a oni podišli ku Kizmin, chytili ju za ramená a viac vlečúc než podopierajúc ju dostali cez dvere, o ktorých by Kizmin, keby jej na tom čo len trošku záležalo, (čo momentálne vôbec nemala v úmysle,) povedala, že tam predtým určite neboli.

 

Kizmin len vedela, že sa niekam hýbe a potom ju oslnilo jasné svetlo a belosť stien. Muži ju pustili a ona sa zviezla na kolená, prehla sa dopredu a podoprela sa rukami. Po chvíli už s trošku jasnejším pohľadom sledovala pramienky krvi, ktoré jej pomaly stekali po ramenách a lakťoch na zem. Pripomínali jej plazivé háďatká, ktoré sa vydali na svoj prvý lov.

 

Po hodnej chvíli si k nej čupol Synthan a jemne jej zvliekol roztrhané tričko, utrel jej už trochu menej krvácajúci chrbát, odhaľujúc tak väčšie aj menšie, no predsa len dosť hlboké trhlinky tiahnuce sa od pliec až po zadok.

 

Posadila sa a pomaly si obliekla nové, čisté tričko, ktoré jej podal. Po krátkom zvažovaní a zbieraní síl sa pokúsila postaviť na nohy, no bola ešte príliš slabá a po pár sekundách sa opäť ocitla na zemi. Synthan na jej nepodarený pokus nereagoval. Vedel, že na státie či chôdzu má ešte stále málo síl.

 

Zahľadel sa na ňu, obzeral si jej chrbát a pozoroval jej tvár. Prekvapila ho. Nečakal, že to takto zvládne. Nečakal, že to vydrží. Nečakal, že dokáže po celý čas prehĺtať tie obrovské dávky bolesti a výkriky, ktoré sa jej určite tisli v ústach. Nečakal, že udrží slzy. A teraz dokonca chce sama vstať… Cítil, ako sa jej vracia sila, akoby ju čerpala z nejakého tajného zdroja niekde hlboko vo vnútri. Videl, ako sa jej pohľad zakalený utrpením vyjasňuje.

 

Znova sa pokúsila vstať, čo sa jej aj s bolestivým výdychom podarilo, prešla pár krokov a dotkla sa blízkej steny. Vstal. Chcel jej dať trochu viac času, no rozhodla sa sama. Jemne ju chytil za zápästia a nasadil jej putá. Na dnes mala bolesti dosť. Nemal v pláne jej pridávať čo len kvapku do mora bolesti, ktorú teraz cítila. Dokiaľ ho k tomu nedonúti. Ale bol si takmer istý, že momentálne nie je schopná klásť nejaký odpor – aj keby jej to napadlo. Prikázal dvom chlapom, aby ju podopierali z oboch strán a viedol ju naspäť do jej cely. Celou cestou sa snažila kráčať sama a Synthan počul, ako jej škrípu zuby od toho, ako silno ich zatínala, keď kládla nohu pred nohu v pravidelnom rytme ako robot. Išiel za ňou, sledujúc jej chrbát trička, ktorý sa pomaly farbil do červena. Priviedol ju do cely a nechal ju v jej kúte vlastnej bolesti. Neľutoval ju. Zaslúžila si to. Veď sa pokúsila utiecť… Opäť… No aj tak musel žasnúť nad jej odvahou a silnou vôľou.

 

Ak si to udrží, v budúcnosti to bude pre ňu výhoda, pomyslel si, no po chvíli v duchu dodal, ale na druhú stranu, teraz to pre ňu nie je dobré… Vedel, že je to príliš blízko hrdosti, ktorú v nej chcel odjakživa zlomiť. No teraz to bola už Nicholasova starosť.

 

Odchádzajúc rozmýšľal, čo si pre ňu Nicholas pripravil. Už sa tešil na zajtrajšok, keď ju k nemu odvedie. Vkročil do výťahu a po chvíli na Kizmin zabudol. Vypustil ju z hlavy a začal sa venovať inému prípadu.

 

 

 

Kizmin zostala stáť v rohu svojej cely a oprela sa rukami o stenu. Celé telo jej zahlcovala bolesť šíriaca sa z chrbta. Cítila sa, akoby jej ho neustále oblizovali nenásytné plamene rozžeravené na najvyššiu možnú mieru. Cítila, ako sa jej v rýchlych, skoro nepretržitých vlnách šíria od pokožky, cez mäso až k chrbtici. Tam len pomaly, veľmi pomaly zoslabované, sa šírili kosťami, svalmi aj krvou hore do pľúc, cez krk do hlavy, ktorá jej pri každom údere srdca, ktoré jej ušiam pripomínali obrovský dunivý bubon, spôsobovalo neznesiteľnú bolesť. Vlny utrpenia sa šírili aj smerom dole, cez žalúdok a črevá, ktoré sa jej skrúcali v nepretržitých kŕčoch, do nôh, ktoré ju držali už len zo zvyku.

 

Pohla trochu rukou a všimla si, že na stene necháva krvavé odtlačky svojej prítomnosti. Nevedela si spomenúť, ako sa jej dostala krv na prsty, no netrápilo ju to. Opatrne si sadla, pričom si dávala pozor, aby svalmi na chrbte hýbala čo najmenej. Potom si pomaly ľahla na brucho a ruky si podložila pod líce a tvár otočila k stene. Vedela, že toto je momentálne najznesiteľnejšia poloha, akú si mohla zvoliť.

 

Do srdca sa jej začal vkrádať smútok a Kizmin zavrela oči. Potrebovala Tmu. Potrebovala čo najväčšiu možnú Tmu, aby sa mohla zbaviť bolesti, no ostré Svetlo, ktoré na ňu svietilo zhora, stále cítila. Opatrne roztvorila čeľusť, ktorú ešte stále mala kŕčovito zovretú a otvorila oči. Taká Tma jej bola nanič, bola príliš slabá, nato, načo ju potrebovala. Musela sa teda uspokojiť so Svetlom. S ohnivým fénixom, ktorý jej sedel na lopatkách a bedrách, ktorý jej tlačil na pľúca a spôsoboval, že s každým nádychom mierne skrivila pery do bolestivej grimasy.

 

Utrápene vzdychla. Bolo to oveľa horšie, než čakala, že to bude. Cítila sa príšerne slabá. Potrebovala si oddýchnuť, čo len na chvíľku zaspať, ale vedela, že s toľkou bolesťou sa jej to nepodarí. Zahľadela sa opäť na stenu a po chvíľke jej pohľad skĺzol na miesto medzi nosom a očami. Stena v pozadí sa rozmazala a mozog aspoň na pár okamihov, ukradnutých medzi dvoma vlnami utrpenia vypol.

 

Spomenula si, keď tu takto ležala po prvý raz. Keď jej chrbát prvýkrát preťal bič a vytvoril v jej koži červený pásik s pramienkom jasnočervenej krvi. Po ňom nasledoval ďalší a ďalší. Zdalo sa jej, že na jej chrbát dopadá nekonečno úderov, ako nakoniec vždy, keď stála čelom k stene s rukami uviazanými nad hlavou. Pamätala si, že keď sa potom konečne ocitla vo svojej cele, obklopená Tmou, našla túto relatívne najpohodlnejšiu polohu. Slzy jej stekali cez nos a líca a s tichučkým čľapnutím dopadali na studené kamene, ktoré ich ale nechceli, nevypili, tak isto ako aj odmietali prijať jej krv. Vtedy, prvýkrát a naposledy verila, že zomrie. Že tá bolesť je jednoducho príliš veľká, že sa Smrť nad ňou zľutuje a zoberie si ju k sebe. Že jej telo nie je schopné zniesť toľko utrpenia a že jej srdce jednoducho zastane, že jej pľúca sa prestanú zdvíhať a vykonávať svoju namáhavú, bolestivú činnosť. No Smrť neprichádzala. Rany postupne prestali krvácať a začali sa hojiť. Pochopila, že bič ju nemá zabiť. Len ochromiť a potrestať za jej činy. Zmierila sa s tým – postupne. No ten, aspoň chvíľkový pocit že už musí byť na hranici smrti, že jej bolesť presahuje hranicu života, cítila zakaždým.

 

Aj tentoraz cítila niečo podobné, no trvalo to len pár sekúnd. Vedela, že ju to malo len ponížiť, ublížiť jej fyzicky i psychicky a vedela, že sa to aj podarilo. Chápala to. Bol to trest a vedela si predstaviť aj horší. Do mysle jej nezadržateľne vrazila spomienka na Luchasove slová. Na to, že je v Nicholasových rukách. Že aj on ju ešte potrestá. Zamračila sa. Úplne jej to vypadlo z hlavy.

 

Nicholas a jeho úlohy a stupídne testy. Trošku zmysluplnejšie než Synthanove, ale aj tak nič moc, premýšľala. Uvoľnila stiahnuté svaly na tvári. Potrebovala byť sama. V pokoji sa vylízať z rán. Vyčistiť si hlavu od zbytočných myšlienok, ktoré v nej prúdili ako smrtonosný vír pod vodnou hladinou. Nemohla si dovoliť, aby niektoré z nich, plné pomsty a vzbury, prenikli do jej konania. No vedela, že Nicholas tak dlho čakať nebude.

 

 

 

Kizmin pohla hlavou a zachvela sa, keď sa jej pokožka na lopatkách mierne skrivila. Bola unavená, no napriek tomu nedokázala spať. Bolesť už tak strašne nepresahovala jej hranicu znesiteľnosti, ale stále sa ešte držala kúsok nad ňou. Po chvíľke sa uvoľnila a slastne prižmúrila oči. Páčilo sa jej takto ležať. Bolo to veľmi pohodlné, pohodlnejšie než čokoľvek iné. Takto svoju bolesť skoro ani nevnímala. Vedela ale, že akonáhle by sa pohla, zhrbila sa , alebo by inak zapojila chrbtové svaly, silná bolesť by ju na chvíľu ochromila a vyrazila dych. Teraz sa ale cítila skoro príjemne, vzhľadom na okolnosti. Bola v akomsi polospánku, nad ničím nerozmýšľala, žiadne myšlienky jej nevírili v hlave, no zároveň bola pri vedomí, všetko vnímala, načúvala tichu v miestnosti a svojmu inštinktu, ktorý vedel odhaľovať prítomnosť iných ľudí. Nebolo to síce také osviežujúce ako skutočný spánok, no bolo to lepšie ako nič. Pripomínalo jej to jej zvyk pochádzajúci zo starého života, keď vždy dlho spávala. Nie preto, lebo by potrebovala tak dlho spať ale preto, lebo milovala ten čas, keď len tak ležala na posteli a sny bez deja sa len tak pomaly plazili po hraniciach jej podvedomia a hľadali únik pred realitou. Tak to fungovalo aj tu. Tak trávila väčšinu svojho voľného času. Hodiny voľna jej tak ubiehali rýchlejšie a neuvedomovala si tak strašne vážne a do všetkých detailov svoju bolesť, strach a poníženie. Lenže tu mäkkú posteľ a slnkom zaliatu izbu plnú hračiek a obrázkov nahradila studená kamenná dlážka a štyri prázdne múry okolo nej. No čas jej aj tu plynul tak oveľa rýchlejšie, než keby len rátala sekundy.

 

 

 

Skrivila obočie od nevôle, keď ju inštinkt varoval pred krokmi na chodbe. Neochotne a veľmi pomaly sa zdvihla a posadila sa do tureckého sedu bokom od dverí. Cez chrbát sa jej opäť prehnala silná vlna bolesti a Kizmin rýchlo zaťala zuby. Zhrbila sa, akoby ju ťažil obrovský neviditeľný balvan a čakala. Nevedela, koľko tu bola. Mohlo to byť strašne dlho, no jej sa to zdalo ako jediná hodinka. No jej chrbát svedčil o opaku. Pohla trochu lopatkou a ucítila hýbajúcu sa zmes zaschnutej krvi a látky uväznenej v nej. Vedela, že by si v blízkosti mala zobliecť tričko, odlepiť ho od rán, s ktorými splynulo a nechať krv opäť voľne zaschnúť, no teraz na to nemala nervy. S tichou pripomienkou, že to spraví v najbližšej možnej dobe sa započúvala do zvuku otvárajúcich sa dverí. Napriek tomu, že jasne vnímala Synthanovu siluetu kútikom očí, nepozrela sa naňho. Nechala ho, nech podíde až celkom k nej a opatrne, plytko dýchajúc, aby si zbytočne nenarušila už vytvorené chrasty vnímala, ako ju prepaľuje pohľadom.

Sdílejte článek

Nový komentář