Kanál


Tá žena sedela na lavičke, rukami si zakrývala tvár a usedavo plakala. Sledoval som ju spoza pultu a v tejto polohe bola už dobrú hodinu. Rozhodol som sa, že keď zavriem svoj obchod na obed, ponúknem jej pomoc.

Keď som stál na ulici a zamykal svoj obchod, počul som jej vzlyky. Niesli sa stíchnutou ulicou,
nad ktorou sa vlnil horúci vzduch. Nevadilo jej, že sedí v tom rozpálenom dni na priamom slnku.
Podišiel som k nej. Bola pekne oblečená, módne topánky, kostým ušitý z dobrej látky.

"Pani, môžem vám nejako pomôcť?" opýtal som sa jej.

Zodvihla hlavu a pozrela na mňa. Aj cez slzy a opuch na tvári spôsobený plačom som videl, že je
celkom pekná. Mohla mať okolo štyridsať.

"Môj manžel…" nedopovedala, lebo ďalší záchvat plaču jej zabránil aby vetu dokončila.

"Čo sa stalo s vaším manželom?" v hlase mi zaznela netrpezlivosť.

"On… on spadol do tamtoho kanála." Prstom pritom ukazovala na druhý koniec ulice pred železiarstvo.

Pretože ulicu poznám ako svoju dlaň (mal som tam predsa roky svoj obchod), vedel som, že tam
žiadny kanál nie je.

"Pani, ale tam žiadny kanál nie je, viem to, lebo naproti mám obchod.!

Zatvárila sa rozhorčene a nazlostene povedala:

"Akože nie? Môj Henry tam stál a naraz zmizol. Kde by sa inak podel?"

"Poďme sa tam teda pozrieť, sama uvidíte, že tam žiadny kanál nie je a váš manžel si len niekde
odbehol."

Postavila sa a šli sme smerom k miestu, kde ukazovala. Na to, čo nasledovalo do smrti nezabudnem.

Ako sme sa približovali k opačnému koncu ulice, nechcel som veriť svojím očiam. Najprv som myslel, že
to, čo vidím je len niečo ako fatamorgána v horúcom dni, ale skutočne tam bola diera. Nemala žiaden
poklop, bol to zívajúci otvor kruhového tvaru. Dostali sme sa k otvoru a nazreli dnu.

Videl som masu niečoho, čo vyzeralo ako ľudské telá, ružovo-bielu hmýriacu sa hmotu. Všetci sa rukami a nohami snažili niekam dostať, ale kam som dovidel, všetko vyzeralo rovnako. Vyzerali
ako ľudské telá, ale nemali žiadnu tvár. Pripomínalo to obrovské červy a môjmu žalúdku sa to ani prinajmenšom nepáčilo. Počul som výkriky a plač tých bytostí. Boli to neartikulované zvuky, zježili sa mi z nich chlpy na tele a nemohol som sa ani pohnúť.  Neskôr som si uvedomil, že keďže nemali tváre, nemali
ani ústa, ktoré by kričali, ale vtedy sa mi nič nezdalo logické.

Žena zvrieskla:

"Henry! Počkaj, idem si pre teba!"

Ako to zakričala, skočila dnu. Skôr, než som stihol niečo urobiť. Všetko sa zbehlo veľmi rýchlo.

Pud sebazáchovy ma prinútil sa otočiť a utekať preč. Ruky sa mi triasli a v ušiach mi hučala
krv. Vbehol som do môjho obchodu, absolútne nevnímajúc fakt, že som sa kedysi chystal na nejaký
obed. Niečo také ako jedlo mi pripadalo ako z iného sveta. Z fľaše škótskej na polici som si
nalial do pohára a neustále ohmatkával veci naokolo. Stále som si v hlave opakoval, že sa musím
zobudiť. Želal som si to priam úzkostlivo, očakávajúc, že sa zrazu všetko prehupne dopredu a ja
sa ocitnem vo svojej posteli. Ako plynul čas, uvedomoval som si, že sa to nestane.

Po hodine prišiel zákazník a ja som si uvedomil realitu. Poprosil som ho, nech počká a išiel sa
pozrieť na TO miesto. Nič, len papieriky, špaky od cigariet. Žiadne diery v zemi.

Neviem, čo som vtedy videl. Možno to bol nejaký druh priechodu do pekla, lebo tak si peklo predstavujem.
Nikdy som o tom nikomu nepovedal a myslím, že sa to nezmení. Účel tohto zápisu je jedine ten,
že to bremeno nenesiem už len ja sám, teraz ho so mnou nesie aj papier. Ak si to niekto niekedy
prečíta, vedzte, že sa mi to naozaj stalo, ale aj tak mi asi nik neuverí.

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář