Kaja


,,Nie."
,,Kaja…"
,,NIE! TO na seba nedám!"
Mama si založila ruky na prsiach.
Zopakovala som to po nej a s nenávisťou pozrela na sukňu. Ružovú sukňu. Nikdy nenosím ružovú! Nikdy!
,,Kaja, snaž sa aspoň jeden deň v roku vyzerať pekne."
,,Nie. Nemám ružovú rada. Radšej idem do školy len v spodnom prádle!"
,,Dobre!" vyprskla mama a zatresla mi dvere.
Nedočkavo som sa vrhla ku mojej tajnej skrýši – pod uvoľnenú dosku v podlahe a vytiahla odtiaľ inú sukňu.
Táto bola čierna a siahala mi čosi nad kolená. Obliekla som sa, vzala tašku a pozrela sa von oknom.
Bývali sme v paneláku na treťom poschodí. Chcela som skočiť, ale našťastie som si včas spomenula, že o tom mama nevie… takže som sa otočila a vyšla z izby.
,,Čau mami," zakričala som a pálila preč.
Keď už som bola na chodbe (vonkajšej), tak som predsa vyskočila oknom a bežala do školy.
Cesta mi trvala len pár minút, za prvé mám školu o ulicu ďalej a za druhé som rýchla ako blesk.
Pri škole ma už čakala Kristýna – skrátene Kika.
,,Čau Kaja, dnes si tu skoro!" poznamenala Kika.
,,Ja viem, dnes som vstala trochu skôr," vyhovárala som sa. Čo som na to mala povedať? Kika ružovú miluje. Asi jej budem musieť tú sukňu, čo mi chcela nanútiť mama, dať.

***

Keď sme prišli do triedy, vládol tam veľký zhon.
Ukradomky som sa odplížila na záchod aj zo svojou desiatou, ktorú som si včera kúpila a ktorou bola psia konzerva značka Darling. Zjedla som to za päť minút. Potom som zase vyšla von a obzerala sa, či niekto nejde.

,,Aha, náš triedny psík!" ozvalo sa mi za chrbtom. Otočila som sa. Stál tam Peter aj zo svojou bandou neandertálcov, s ktorými tyranizujú našu školu. Mám tú veľkú smolu, že s ním chodím do triedy.
,,No ako, zase si bola na záchode štekať?" ,,Zmizni" prskla som a chcela ísť do triedy.
,,A prečo?",,Lebo ťa tu nechcem."
Celá banda vypískla a obkolesili ma.
,,Nechceš ísť s nami? Psík by mal poslúchať. Pôjdeme sa prebehnúť von, čo ty na to?"
Strčila som si ruky do vačkov, aby nevideli, že sa mi rapídne zväčšili nechty.

,,Daj mi pokoj…to je posledné varovanie…" povedala som a myslela som to vážne.
,,Lebo čo mi urobíš? Ak si si nevšimla, sme v presile."
Zamrkala som. Nevidela som sa, pretože nablízku nebolo zrkadlo, ale vedela som, čo sa so mnou deje.
Nechala som sklonenú hlavu, aby mi nevidel do tváre. Toto je perfektná príležitosť.
,,Dobre, tak idem s vami," prikývla som naoko.
Vyzerali prekvapene, okrem Petra.
,,Vedel som to." Otočili sa a kývli na mňa, nech idem za nimi. Zašli sme za roh.
,,Tak a teraz začne zábava…" prehlásil Peter.
,,A teraz začne…" dosvedčila som. A mám obstaraný aj obed, samozrejme nie všetci, ale len jeden… tak kto to bude dnes?

Sdílejte článek

Nový komentář