Jozefína a filozof

   Pochovali ma v roku 1908. V podvečer, tesne pred smrťou, som si ľahla do postele. Ani nie preto aby som zaspala, ale aby som si oddýchla po náročnom dni. Vlastne každý jeden deň bol pre mňa náročný. Patrila som k sestrám svätého Cyrila, naším poslaním bolo vzdelávať siroty a starať sa o chorých a opustených starcov. Veľmi ma bavila táto služba ľuďom a svedomito som plnila svoje poslanie. Nikto nikdy nezistil, že mi v mozgu rastie obrovský nádor. Ostatné sestry ma upozorňovali na môj nezdravý výzor, ale pripisovala som ho vyčerpanosti.

    Takmer som si ani nevšimla, že som mŕtva. Ležala som na posteli a sledovala popraskaný strop. Práve som sa modlila za nebohú starenku, ktorú som opatrovala, keď sestra Júlia vošla do mojej izby a vystrašene ku mne pribehla. Dotkla sa môjho ešte teplého čela a priložila mi hlavu k hrudi. Začala plakať a volať na mňa, aby som sa vrátila. Aby som naše spoločenstvo ešte neopúšťala, pretože ma veľmi potrebujú nielen ako sestru, ale aj ako priateľku. Chcela som sa na ňu usmiať a upokojiť ju, aby nepanikárila, ale z hrôzou som si uvedomila, že nedokážem pohnúť perami. A nielen pery, vlastne ani jeden kúsok môjho tela ma nechcel poslúchnuť. Ostala som ako paralyzovaná. Moja myseľ a päť zmyslov fungovali spoľahlivo ako vždy, ale pohnúť som sa nedokázala. Keď pribehli ostatné sestry a začali plakať, a keď mi neskôr dal kňaz posledné požehnanie, zdesene som si uvedomila, že ma pochovajú zaživa.

    O tri dni som mala skromný pohreb na cintoríne v mojom rodnom mestečku. Neustále som dúfala, že sa stane zázrak a ja sa konečne pohnem a prehovorím. Celou svojou mysľou som sa snažila zakričať: Preboha ľudia! Veď ja predsa žijem! Bolo to márne. Pri otvorenom hrobe začali sestry spievať bolestný ruženec a keď spadla na moju rakvu prvá kôpka hliny, nemo som sa rozplakala.

    Počas prvých dní som osamotená v čiernom hrobe pociťovala tú najväčšiu prázdnotu v mojom živote. Pýtala som sa sama seba, aké zlo alebo neprávosť som učinila, že ma takto Boh potrestal. Zo všetkých trestov a pekelných múk bolo najhoršie práve pochovanie zaživa.

    Po týždni som si však uvedomila zaujímavú vec. Neviem, či som ešte dýchala, ale vzduch mi nijako nechýbal. Cez náhrobok, hlinu a rakvu nemal kyslík ani tú najmenšiu šancu sa ku mne dostať, ale ja som napriek tomu stále žila. Všetko som pochopila, až keď som sa prebudila v strašnom zápachu. Nasávala som tupú arómu do tela a premýšľala nad tým, čo tu tak strašne môže smrdieť? Pod zadkom som cítila výkaly a moč, ale nebol to ich zápach. Bol to smrad rozkladu, hniloby. Každý deň naberal na svojej intenzite. Asi po dvoch mesiacoch mi na ruke praskla pokožka a z nej sa vynorili slizké červy. Neskutočne odporné! Najprv som nechápala, odkiaľ sa vzali. Až potom som si uvedomila, že sa moje telo rozkladá. Naozaj som bola mŕtva.

    Po pár rokoch vykopali môj hrob a vytiahli z neho moju rakvu. Vnímala som hlasy sestier i kňaza. Moje kosti v truhle premiestnili do kaplnky vedľa kostola. Bola to pre mňa pocta. Dokonca hovorili, že ma zrejme vyhlásia za blahoslavenú. Hoci mi to lichotilo, moju samotu to nijako neoživilo. Vložili ma do kaplnky spolu s ďalšími tromi nebožtíkmi. Nespoznala som ich, pretože sme sa nemohli medzi sebou zhovárať. Jednoducho to nebolo možné. Iba som cítila ich prítomnosť a vedela som, že oni cítia tú moju. Kaplnku zapečatili a ja som ostala takmer sto rokov úplne sama.

    V roku 2007 skupina mladých ľudí vylomila zámok v kaplnke a so strachom v očiach vošli dnu. Skúmali celú hrobku a popritom sa opíjali vínom a opájali sa drogami. Nemala som pochopenie pre takýchto mladíkov, ktorí si ničia svoje zdravie a hanobia pokoj mŕtvych, ale i tak som počúvala každé ich slovo. Zväčša to boli ľudia prostí a informácií o svete som sa podozvedala veľmi málo. Ale i to mi stačilo. Každý večer sedávali v kaplnke, pili, súložili a rozprávali o politike, vojnách, kultúre, o meste, o Bohu... V tej nekonečnej samote bola pre mňa ich prítomnosť viac než vítaná. Aj mojim trom "spolubývajúcim" bola ich prítomnosť po chuti. Konečne sme mali možnosť byť medzi živými. Vo svete, ktorý sme tak veľmi milovali a ktorý miloval nás. Každý morálny človek by ich odvrhol a potrestal za to, že rušia pokoj mŕtvych, ale my sme konečne pocítili nevysloviteľné šťastie.

    Prešiel rok, keď som v kaplnke pocítila prítomnosť filozofa. Okamžite som spoznala, že je iný ako delikventi, ktorí nás navštevovali. Neprišiel za účelom zažiť mrazivú atmosféru, prišiel priamo za nami. Vnímal nás. Snažil sa objavovať našu prítomnosť v múroch, na podlahe, v bordeli plnom fliaš od pálenky. Hľadal nás. Sadol si na lavičku vedľa rakiev a hľadel do temnoty. Neustále o nás premýšľal. Popíjal pivo, fajčil cigarety a s bázňou vychutnával našu prítomnosť. Vedel, že sme tu. Najviac ho priťahovala práve moja rakva. Rukami ju hladil a nakláňal sa k nej, aby počul tlkot mojej smrti.

    Na druhý deň prišiel opäť. Izoloval ma od ostatných nebožtíkov a vnímal iba mňa. Páčila som sa mu. Vábila som ho svojou pozitívnou energiou. Keď získal potrebnú odvahu, otvoril moju rakvu. Vzal časť mojej lebky, ktorá ešte nespráchnivela, do rúk a prezeral si ma. Usmieval sa na mňa. Obaja sme naplno pocítili naše osobnosti. Sadol si na lavičku a položil ma vedľa seba. Zapálil si cigaretu a tuho premýšľal. Cítila som, že ma potrebuje. Že musíme byť spolu. Dokonca ma pomenoval. Jozefína. Ukryl ma do batohu a vyšiel z kaplnky do tmavej noci.

    Vo svojej izbe ma postavil na stôl. Páčil sa mi jeho príbytok. Hoci v ňom panovala morbídna atmosféra, bolo to lepšie, než štyri steny rakvy. Police plné kníh, zväčša filozofické, ktoré sa miesili s titulmi hororovej literatúry. Jednoduchá posteľ, kryštálový luster, dvere na balkón a stôl. Všimla som si aj polmetrovej sošky Panny Márie, ktorá stála v rohu na skrini. Poprosil ma, aby sme spolu nehádali. Vraj je Panna Mária trochu hašterivá.

   Sprvoti ma mal iba na stole, za ktorým každú noc presedel takmer do rána. Zveril sa mi, že by rád patril medzi slávnych spisovateľov hororovej literatúry. Nezáležalo mu na peniazoch, moci, láske, chcel iba slávu. Nesmrteľnosť. Naveky desiť ľudí svojimi príbehmi. A ja som mu mala s týmto životným údelom pomôcť. Nechápala som, ako by som mu ja, kus neživej lebky, mohla byť užitočná. Poprosil ma, aby som ho strašila, aby som sa mu ako duch zjavovala a desila ho pekelnými výjavmi. Prisahám, že ak by som to dokázala, tak by som mu jeho želanie splnila, ale nešlo to.

    Po mesiaci ho pochytila zlosť. Kričal na mňa a vyhrážal sa, že ma odhodí naspäť do hrobu, ak mu nepomôžem. Preklínal ma. Myslel si, že takto ma prinúti spraviť desivý zázrak. Neustále som premýšľala, ako by som v ňom mohla prebudiť múzu strachu. Nevedela som ako.

    Keď sa leto skončilo, filozof opustil svoju izbu a spolu sme odcestovali do univerzitného mesta, kde študoval. Trochu som sa vyľakala, keď som zistila, že na internáte býva aj s dvoma ďalšími študentmi. Veľmi ho hnevalo, že ma nemôže mať na očiach, ale ukrytú pred okolitým svetom. Bál sa, pretože za hanobenie mŕtvych bol prísny trest. Uložil ma do igelitovej tašky a ukryl pod posteľ. Obom nám bolo ľúto tejto situácie, ale nebola iná možnosť.

    Odlúčenie bolo smutnejšie, než sme si obaja mysleli. Hoci neustále študoval, čítal a písal, vedela som, že myslí i na mňa. Hoci som bola len meter od neho, tá vzdialenosť medzi nami bola neskutočne veľká. Podvedome sa snažil vnoriť do mojej mysle a ja som sa pokúšala o to isté. V chaotickej spleti vzduchoprázdna a éteru plného myšlienok sme konečne naviazali spolu kontakt. Neboli to slová, ktoré sme medzi sebou vnímali. Boli to obrazy. Hoci veľmi nejasné a nezrozumiteľné, ale dokázali sme jeden druhému vsúvať myšlienky. Postupom času som mu vedela priblížiť posmrtný život. Filozoficky sme pochopili, prečo mŕtvy vníma tak, ako za živa. Napríklad sluch vníma nie zvuky, ale chvenie vzduchu, ktoré dokáže rozvibrovať bubienok i mŕtvemu. Rozobrali sme celú epistemológiu, ale na otázku, prečo sa duša nedokáže oddeliť od tela a kostí, sme si nevedeli odpovedať.

    Filozof konečne získaval materiál pre svoje príbehy i pre filozofickú tvorbu. Obaja sme boli šťastní. Ale až do chvíle, kedy sa nezačali diať so mnou zmeny.

    V jeden deň prišiel filozof zo školy na internát. Vošiel do izby, pozdravil ma, no okamžite utekal na záchod. Počula som ako zvracia a popritom kľaje. Keď vošiel druhý krát do izby, opäť musel bežať na záchod. Nerozumela som, čo sa mu stalo. Priviazal si uterák okolo spodnej časti tváre. Kričal na mňa tak, ako ešte nikdy. Surovo ma vytiahol z pod postele a vyhodil ma na balkón. Bolelo to. Hrešil na mňa, akoby som mu niečo urobila. Potom odišiel.

    Večer sa vrátil naspäť. Priložil si vreckovku k tvári a oprel sa o operadlo na balkóne. Výhražne sa na mňa díval. Kopol ma do kúta. Vysvetlil mi, že má slabosť pre zápach. Robí sa mu neskutočne zle z každého pachu, ktorý pochádza z hniloby a rozkladu. Začala som smrdieť ako smrť.

    Na druhý deň ma vzal na prechádzku von. Bola som stále zabalená v igelitovej taške. Vyzeralo to, že v ruke drží loptu. Cítil ma i na čerstvom vzduchu, ale z celej sily sa snažil vydržať to. Keď sme prechádzky opakovali každý deň po celý mesiac, prestala som tak odporne zapáchať. No iba do chvíle, keď sme deň či dva nikam nešli. Vtedy sa zápach vrátil naspäť.

    Raz sa mi priznal, že už to nemôže vydržať, že nie on je vinný, ale jeho čuch mu káže, aby ma vrátil tam, odkiaľ ma vzal. Prosila som ho, aby to nerobil. Zaprisahávala som ho, že to prestane, že je to spôsobené iba snehom, ktorý mi zvlhčuje kosť, ktorá potom zapácha. Obmäkčila som ho.

    Prišla jar a ja som bola opäť bez zápachu. Napriek tomu sme ani jeden deň nevynechali prechádzku. Predstavil ma dokonca i svojim priateľom. Vravel, že sa volám Jozefina a že som jeho najlepšia priateľka. Smiali sme sa z nich, keď hádali, ako môžem vyzerať. Iba jednému ma ukázal. Ale ten ma odvrhol. Nebolo mu príjemné sa dívať na ľudské ostatky.

    Boli sme naozaj zvláštna dvojica a naše priateľstvo sa z mesiaca na mesiac viac prehlbovalo. Rozumeli sme si viac než milenecká dvojica. Mali sme sa veľmi radi. Prejavovali sme k sebe hlbokú úctu a pochopenie. Rozprávali sme sa, smiali sa spolu a rovnako sme sa hnevali, ak nás niečo pobúrilo. Filozofovali sme a strašili sa navzájom. Prežívala som najkrajšie okamihy počas existencie môjho bytia. Zamilovala som sa do neho. Bola to úprimná a skutočná láska. Nie materiálna, to nebolo možné, ale duševná.

    Leto bolo na dosah a obaja sme sa tešili, že ma konečne vybalí z igelitovej tašky a položí na stôl v jeho izbe. Hltali sme každý deň, len aby už konečne prišlo leto. Týždeň pred odchodom sme sa boli prejsť k potoku. Stretli nás dvaja priatelia a oboch nás volali vypiť si a osláviť koniec úspešného semestra. Súhlasili sme, veď prečo nie. Pred krčmou blízko školy sa filozof zamyslel. Popadol ho paranoidný pocit. Čo ak do baru vtrhne policajná razia a nájdu ťa tam? Teba pochovajú a mňa strčia do basy? Už nikdy nebudeme spolu.

    Bola to logická myšlienka. Obaja sme sa zhodli, že do krčmy nevstúpim. Ale nechcela som kaziť filozofovu oslavu a tak som ho poprosila, aby ma položil do kríkov pri škole a keď sa bude vracať domov, aby ma jednoducho vyzdvihol. Nechcel, ale presvedčila som ho. Veď štyri mesiace neuvidí priateľov, tak nech sa s nimi rozlúči. Nakoniec urobil tak, ako som ho žiadala. Vložil ma do hustých kríkov a odišiel preč.

    Nadránom, keď ma hľadal v kríkoch, už som tam nebola. Bola som zastrčená v bunde bezdomovca, ktorý sledoval filozofa, ako sa márne pokúša ma nájsť. Nemohla som mu nijako dať vedieť, že som iba pár metrov od neho. Naša komunikácia fungovala len na veľmi malú vzdialenosť. Obehol celý krík a keď ma nenašiel, hlasno sa rozplakal. Nikdy som ho nepočula plakať. Keď sklamane odišiel preč, rozplakala som sa aj ja.

    Zrejme ani nespal, pretože sa o pár hodín vrátil späť. Prehľadával i okolie. Všimol si bezdomovca, ktorý ho z lavičky sledoval, ale čo sa ho mal opýtať? Dobrý deň. Nevideli ste náhodou kúsok ľudskej lebky? Je to moja priateľka a veľmi mi chýba. Nakoniec vyčerpaný a smutný odišiel.

    Na druhý deň sa spustil dážď. Trčala som vo vrecku špinavého kabáta. Celú noc som vnášala do snov bezdomovca tie najdesivejšie nočné mory. Chcela som, aby ma nechal na pokoji. Pršalo a on vyhĺbil vedľa školy dieru a zahrabal ma do nej.

    Kosť mi navlhla a ja som začala smrdieť. Vzbĺkla mi nová nádej. Ak ma filozofov citlivý nos zacíti, istotne ma spozná. A naozaj, po celý posledný týždeň chodil do školy okolo miesta, kde som bola zahrabaná. Zastavil sa a vnímal pach, ktorý som k nemu vysielala. Cítil ma. Vedel, že som to ja. Ale nič nespravil. Pretrel si slzu a šiel ďalej. Každý deň sa opakovalo to isté. Predposledný deň si sadol aj s knihou na lúku presne na miesto, pod ktorým som bola zahrabaná. Konečne sme sa našli. Smiali sme sa radosťou. Sľúbil, že si pôjde zapísať do indexu známku a hneď ma príde vyhrabať. Čakala som.

    Vyhrabal ma pes, ktorý ucítil môj pach. Jeho majiteľ ma vybral z jeho papule. Zdesene a zároveň zhnusene si ma obzeral. Bol to kňaz. Pochopila som, že je úplný koniec. Ešte v ten deň roku 2010 sa konal môj druhý pohreb. Už druhý krát ma pochovali zaživa do hrobu plného samoty, tmy a s nekonečnou bolesťou v srdci. A ako sa má „môj" filozof, či sa už stal úspešným a slávnym spisovateľom, a najmä či je šťastný, sa už zrejme nikdy nedozviem.