Interview s tvorom


V tú noc to bolo iné, totižto bola tou poslednou a zároveň prvou v poradí. Tušil som že blízke chvíle budú mojimi osudnými alebo mi aspoň zmenia život. Slnko upaľovalo a dlho sa kývalo na horizonte, potom ho zhltol akýsi zelený kopec. A ja som zaspal a zobudil sa na tom istom kopci ktorý pred chvíľou zažiaril pestrými farbami. Všetko bolo tak krásne a zároveň tak chladné sťa dielo samotnej smrti.

Prechádzal som cez priamu cestičku vedúci až za horizont. Končiare kopcov zaobľoval čierny pás pripomínajúci stádo čiernych cválajúcich koní vpred. Boli to stromy, ktoré sa zbierali do lesov. Pred ním bola široká stráň a ešte pred ňou hnedasté pole so strmými kopčekmi cez ktoré nakukala všakovaká rastlina. Vedľa neho viedla ďalšia cestička, no tú práve lemovala riečka. Z diaľky bolo počuť ako preskakuje s kameňa na kameň a nevie si vybrať ten pravý. Keď som ju chcel prebrodiť a skočil som do nej ovládol ju hnev a začala mi podlamovať nohy, lenže jej chladný dotyk mi naopak šteklil chodidlá. Vtom som na hladine zazrel vlastný odraz ktorý sa pri tečúcej riečke ledva udržal na svojom mieste, tento odraz na hladine riečky bol tým najkrajším divadlom farieb a obrazu v mojom živote.

Viem to prirovnať len k žlto-šedej machuli plávajúcou všelikde. V tej chvíli som počul čľapot vody ako keď niekto pomaly brodí rieku vpred. Rieka však nevzdorovala, iste boli priatelia. V tú chvíľu mi niečo vnuklo pocit že sem nepatrím, celé moje telo posadla úzkosť a bezmocnosť. Zrazu ma niečo silno no nie bolestivo chytilo za rameno.  

Preľaknuto som sa otočil a uvidel som silný záblesk slnečných lúčov ktoré sa predierali cez tmavú postavu. V tom momente ma však nič neoslepovalo. Postava odstúpila jeden krok odo mňa a postavila sa proti slnku. Namiesto tmavej postavy predo mnou stál biely tvor celý v bielom ba tvár ktorú osvetľovali lúče bola tiež mierne biela. Vo vode tancovali biele škvrny, ktoré vyzerali akoby tam mali zostať navždy. Tvor len stál a zľahka sa pousmial. Po chvíli sa ozval cudzou rečou ktorú som chápal len ja, nik iní ani rieka ani stromy. Slnko si už nachádzalo domov v tieni a ja som sa bál pretože mám strach s tmy. Cestu osvetľoval mesiac ktorý vyhnal hviezdy do vyhnanstva.

„Tak vitaj, už som ťa očakával, dáš si kakao? čo ty na to?“ prihovárala sa neznáma bytosť, v tej chvíli ma ovládol smiech pod rúškom tajomstva a strachu ani neviem prečo. Odpovedal som vyhýbavo ale nakoniec ma ten tvor presvedčil. „Dúfam že ho bude dosť načisto som vysmädol, kto vie ako tu chutí kakao“ neisto som odpovedal. „To uvidíš“ Zaviedol ma na koniec riečky kde odbočovala a skrižovala sa s ďalšou. Domček bol na brehu a jeho základy pomaly padali do vody. Pridržiavala ho stará vŕba a bránila mu s dotykom riečky. Domček bol sťa paleta s rozotrenými farebnými plôškami.

„Poď dnu, poď neboj sa“ zvolal na mňa a pritom niečo vyberal. Do rúk mi podal teplú šálku kakaa, bolo až po samý vrch šálky, hnedé fľaky v ňom len tak tancovali a veselo sa plavili.

„Ďakujem, ale kto si a kde to som“ keď som si sadol do poddajného koženého kresla opadol zo mňa všetok strach. „Prečo sa pýtaš na moje meno?“ Odpovedal a zapálil si fajku. „To nie je podstatné pretože je nevšedné, moje meno nepozná nik, no za to ich mám mnoho, dávajú mi rôzne mená a prisudzujú ma k rôznym postavám, pre teba som hocikto ale som i priateľom, navyše moje meno poznáš, nazval si ma Tvor, teší ma- A kde to sme? Predsa v tvojej izbe“ Oči mu vzbĺkli ako dve iskry od horiacej fajky.

Jeho jazyk bol úplne cudzí a iný, nikdy som ho nepočul no rozumel som mu, každé jeho slovo bola ďalšia tichá ozvena v mojej hlave, ktorá bola ako jed. Vzbudzovala u mňa ešte väčšiu zvedavosť a tajomnosť. „Dosť bolo rečí“ – prerušil ma akoby mi čítal myšlienky a tušil že sa ho pokúšam zahrnúť tuctom otázok.

„Poď za mnou, chcem ti niečo ukázať“ v tú chvíľu otvoril dvere do útlej miestnosti, ktorá sa však svojou krásou a pôvabnosťou sama pochvaľovala. Steny ožívali pod prikrývkou rastlín a stromov a žiarili od vzbĺkajúcich faklí, popri nich sa celkom dole chválili k svetu krásne kvety ruží, ľalií a chryzantém. Boli posadené do krehkých keramických črepníkov, vyrobených pracovitými rukami.

„Tvoja záhrada je krásna, ako je to možné, prečo iný nemajú také krásne kvety, čo by som dal za to aby som ich mohol vlastniť“ zarmútene som odpovedal. „To neviem, možno nemajú toľkú fantáziu a domýšľavosť, možno len málo sejú a málo polievajú“ Jeho odpoveď ma zahnala do kúta pretože v nej bolo kusisko pravdy ale túžba po záhrade neutíchla. „Nie si veľmi do reči, i keď často premýšľaš, už si dopil to kakao?“ zvedavo sa opýtal – „Áno, ďakujem“ do chabých rúk som mu podal šálku. Tvár som mu doposiaľ nevidel, len ak od svetla fajky, hlavu si zakrýval veľkou bielou kapucňou. Vzal šálku a vykročil do miestnosti kde ma privítal.

Len čo prekročil prach dverí, prikročil som ku stene a odtrhol si jednu chryzantému pretože sa podobala mojej žene. Šikovne som si ju vopchal do vrecka a zaujato som pozoroval živé ornamenty na stenách. Tvor vkročil dnu a zložil si kapucňu. Len tak z ničoho nič. Bol to celkom obyčajný človek, presnejšie starec, tvár mu lemovali vrásky sťa podpisy dlhých vekov. Pristúpil bližšie a do ucha mi šepkal akési slová ktoré zneli ako kliatba. Stručne mi povedal nech si vezmem i druhý kvet., pretože krása má byť všade. Neopovážil som sa pristúpiť k stene, hanbil som sa a znova ma ovládol strach. Kto je vlastne ten Tvor a čo odo mňa chce? Do ruky mi vsunul kvetinu, bola to ruža, červená sťa krv. Bola tak prekrásna, a žiadostivá. Želal som si mať ženu podobnú jej, lebo jej pôvab by zotročil každého. Moja žena by jej nesiahala ani po členky!

Pohltila ma úzkosť a hnev, znenávidel som ho o to väčšmi, nemal som poňatia či som ho vôbec niekedy rád mal. Zo zlobou prichádzal i strach a ten ma ešte viac ničil. Ukázal mi všetko to čo som nemal a potvrdil že nemám ani žiadnu šancu niečo s toho získať. Srdce sa mi rozbúšilo ako dupot kopýt a keby som v tej chvíli držal dýku vrazil by som mu ju rovno do chrbta, presne tak zbabelo! Od chrbta, odzadu! Nič zlé mi neurobil ale z jeho reči bola počuť vypočítavosť a klamstvo.

Tieto všetky pocity sa zo mňa vylievali ako vodopád a pomaly ma viedli k seba deštrukcií. Tvor len stál a pozoroval ma akoby mi nechával priestor na premýšľanie, pretože som bol dlho ticho. Zrazu ma niečo vnútri premohlo a vyhŕkol som „Ďakujem! ďakujem je naozaj krásna“ – „To je len maličkosť, vedel som že si po nej túžil, dám ti semiačko a môžeš si vysadiť svoj vlastný ker“. Pocity sa mi menili ako prieberčivý apríl a ja som nevedel čo si o ňom myslieť. „Ďakujem..“ ozval som sa tak potichu že to ani nepočul. V tom ma o niečo poprosil a prehodil si plášť tak aby mu nebolo vidno nohy, ktoré boli doráňané do krvi. „Na kopci je starý mlyn, to je posledné miesto ktorú ti chcem ukázať..“ Podstrčil ma, ja som mu už tak nedôveroval, no jeho zvláštna moc ma prinútila ďalej kráčať. Vzal fakľu ktorá ukazovala cestu.

Prešli sme riečku v úseku kde sa rozdeľovala na tri časti, a jeden maličký odtok vody ktorý vyzeral ako menší vodopád. Len čo sme vyšli na breh, oči mi zažiarili zeleným kopcom kde som sa zrazu ocitol, pásik stromov pohltila rosa a v nej sa i strácali. Vtom Tvor vystrčil ruku na samý vrch kopca a ukazoval na mlyn, ktorý tam naozaj stál, ja som ho však doteraz nikdy nevidel a ani netušil o jeho existencií, mlyn stál na úpätí skál a riečke. Za dávnych čias ho poháňala riečka, lenže už dlho z neho nevyšlo ani zrnko klasu či múky. Nad mračnami ktoré sa pýšili nad našimi hlavami sa objavovala chmúrava. Boli vidno len ako tiene od svetla fakle. Vtom Tvor prehovoril: „Tu je to miesto, starý mlyn, už vieš že dlho nesial, treba ho opraviť, moje ruky nie sú na takú prácu a ty by si ju mohol zvládnuť, dones s tamtoho mecha klas a urob z neho múku, oprav mlyn!“ Začudovane som sa obrátil na mechy a poprinášal ich do mlyna, klas som vysypal do mlecieho stroja, ktoré drvila riečka s dolnej časti. Mlyn poháňal prúd vody. Ak bolo všetko pripravené, chýbala najzákladnejšia vec a to samotné vodné koleso. Tvor mi ho prikázal namontovať, lenže bolo priťažké, rozzúril som sa a zakričal som naňho: „Je priťažké, nebudem sa stým trápiť, vyzerám na to že sa mi chce opraviť ten mlyn, urob si všetko sám!“ Vtom Tvor prehodil plášť, vyzeralo to akoby sa pohrával s vetrom. Znova mi ukázal doráňané nohy, pravdepodobne sa poranil od mlyna. Možno to bol starý mlynár, to by vysvetľovalo tie jazvy na chodidlách.

Mlyn by som nevedel opraviť, alebo som ani nechcel, no zachvátil ma zármutok nad Tvorom, nad všetkou zlobou a chamtivosťou, či neochotou pomáhať. Bolo mi ho ľúto a keby som mal príležitosť správal by som sa k jeho štedrosti a múdrosti lepšie. Bolo mi na nič. V duši som sa schovával do nory ako líška ktorá čakala na úsvit nového dňa.

Vtom ma niečo prekvapilo a vyľakalo, mesiac sa skryl sa tmavý mrak, a ja som tušil že je to moja posledná chvíľka existencie.

Niečo mi dalo silu do nôh náhle utekať, bola to akási dobrá sila. Niekto alebo niečo mi pomáhalo prekonať všetok strach.

Bol som ďalej od mlyna a Tvor tam len tak postával. Pozrel som sa do jeho hlbokých očí, ktoré sčervenali, jeho biely plášť sa uchyľoval do tieňu a tmavších odtieňov, z bieleho sa stala šedá, zo šedej ešte šedšia až sa nakoniec úplne oddala čiernej. Vtom zo zlosti zakričal, hnusným zvukom ktoré vydávajú len zlé bytosti. S pod čiernej kapucne mu blkotali červené oči plné hnevu a zlosti.

V tej chvíli ma poháňala akási dobrá sila, donútila ma utekať pred čiernym prízrakom. Niečo ma však zadržalo. Bola to jeho ruka rýchla sťa myšlienka a silná sťa skala. Zhodil ma na zem ako nejakú bábiku a prehováral mi do duše. „Nechal si sa a teraz si môj, už ti niet pomoci“ vytasil meč a priložil mi ho ku krku. „Nechaj ma, choď preč a už sa nevracaj!!!“ skríkol som naňho lenže nemal som takú silnú moc akú mal on. „Nemáš žiadnu moc, si len obyčajný hlúpi človek, čo je to proti mojej sile, proti sile Diabla? Alebo ako má to vy hlúpi ľudia voláte..“ – „Niee!“ zdesenie ma načisto opantalo až tak že som nemohol prehovoriť, ba až tak že som sa už vôbec nebál.

„Bola to tvoja chyba, čakal som na teba už hodne dlho a konečne si tu, bol si priveľmi pyšný pri potôčiku keď si si myslel že odraz na hladine je tým najkrajším, bol si priveľmi lakomý keď si kradol kvety a chcel ich len pre seba, a pritom si túžil po iných, závidel si a hneval sa na iných čo majú viac, a nechcel sa podeliť ani o mizerné kakao a ani mlyn sa ti nechcelo opraviť“ Meč mi ešte väčšmi pritlačil k krku. „To je sedem, sedem hriechov, bude ti určený skon, už viac neunikneš, zhoríš v ohni!“

Vtom som mu strhol fakľu a skôr než ma podrezal strčil som mu ju do smradľavej papule. Začal utekať a vrešťať úplne zošalel, zvalil sa s kopca a padal do diaľky, otočil som sa smerom k mlynu a otváral dvere, zrazu som pocítil chuť ocele ktorá mi svižne prebodla chrbát a hruď. Padol som na zem a to bol môj osud. Na všetkom bolo najhoršie práve to, že mi ten sen vnukol samotný diabol..  

 

Sdílejte článek

Žádné komentáře

Přidejte svůj komentář