Fotosyntéza


Bolo takmer neúnosne horúce predpoludnie a ja som sedel na stupienku vyhasnutej fontány a hltavo poťahoval z cigarety. V ruke som kŕčovito držal poznámky z ontológie a snažil sa vštepiť si kreačno-evolučnú teóriu do hlavy. Keď za mnou prišiel prastarý a zvráskavený bezdomovec a svojím dlhým a trasúcim sa predslovom ma prosil o pár centov, od radosti, že ma vyrušil, som mu pár daroval. Potom som mu ponúkol cigaretu a pokynul, aby si sadol vedľa mňa. Prehodili sme pár bezvýznamných slov a len tak zo zvedavosti som sa ho začal spytovať na príčinu jeho ubiedeného stavu žobráctva. Hlasno sa zasmial, vytiahol špinavú vreckovku a chvíľu si utieral uslzené oči. Potom mi vyrozprával tento príbeh, ktorý ma nielenže mierne vyľakal, ale jeho následky ma takmer pripravili o život:

 

    Tým, čím teraz som, teda špinavým a smradľavým žobrákom, a nielen tým, som sa stal len pred niekoľkými týždňami. Bolo to v predposlednú noc pred mojou svadbou. Mal som si brať naozaj prekrásnu ženu. Nádherná postava, havranie vlasy a tak chutná tvárička, až ste mali pocit, že je stvorená na pokrm. Bolo to moje zlatíčko. Veľmi sme sa milovali.

    Večer, dva dni pred svadbou sa konala moja rozlúčka so slobodou, ktorú mi pripravili moji bývalí spolužiaci zo žurnalistiky. Tak ako študent psychológie hľadá liek na svoju duševnú chorobu, tak študent žurnalistiky hľadá liek na svoju neschopnosť napísať niečo zaujímavé. Jednoducho povedané: moja rozlúčka so slobodou nemala ani štipku fantázie, preto som už pred polnocou vyšiel mierne otužený z baru a rovným krokom zamieril čiernymi ulicami priamo domov.

    Práve som zabočil na Bernolákovu ulicu, keď sa z ničoho nič strhol silný lejak. Je to dlhá ulica lemovaná z jednej strany nekonečným poľom a z druhej plná starých domov, ktoré sú zväčša opustené a v tých obývaných žijú prevažne starí ľudia. Preto hneď, ako začali padať početné kvapky na môj drahý oblek, otvoril som najbližšie dvere kvíliacej bránky a vošiel do dvora, kde som sa postavil pred vchodové dvere, ktoré chránila široká strieška. V tej chvíli mi prišlo príjemnejšie počúvať krik starej ženy, ktorá by mi nadáva do zlodejov, ako byť do nitky premočený.

   Stál som pod strieškou takmer celú večnosť, no dážď nie a nie utíchnuť. Začínal som sa triasť od vlhkého a chladného vzduchu. Za ten čas neprešiel po ulici ani jeden človek, dokonca som nepočul ani zaštekať psa. V čiernych oknách dvoch susedných domov som nevytušil žiadne známky života. Mobil som pri sebe nemal, takže som sa začal cítiť uväznený hustým dažďom pod strieškou plnou lastovičích hniezd na tej prekliatej Bernolákovej ulici.

    Z dlhej chvíle som položil ruku na studenú kľučku a otvoril praskajúce dvere. Keďže mierny vietor už znášal kvapky aj do mojej skrýše a ja som postupne začal moknúť, vošiel som do tmavej predsiene domu a dvere za sebou privrel. Škrtol som jednu zápalku a snažil sa na plesnivých stenách nájsť nejaký gombík, ktorým by som osvetlil nielen predsieň, ale hlavne novú situáciu, v ktorej som sa ocitol. Popálil som si prsty a ďalšia zapálená zápalka ma presvedčila o mojej domnienke, že vypínač táto predsieň nemá. Osmelil som sa a s miernym strachom som zvolal do tichej tmy pozdrav. Avšak nik mi neodpovedal. Otázku, či je niekto doma, som zopakoval najmenej päť krát, no okrem hrozivej temnoty, ticha a tieňov starého a nemoderného nábytku ma nik neprivítal. Je pravda, že som z prazvláštnej atmosféry tohto domu mal strach. Ale viac ako duchov a prízrakov som sa bál, že na mňa vybehne buď potulný či besný pes, alebo nejaký vyšinutý bezdomovec, ktorý si bude chcieť chrániť svoje územie. A tak, kým som v jednej ruke držal horiacu zápalku, druhú ruku som zatínal v päsť, pripravenú vnoriť ju do tváre prípadného útočníka.

    Podišiel som k dverám ďalšej miestnosti a s novou horiacou zápalkou som vošiel dnu. Ocitol som sa v spálni, kde pri dverách ležala veľká manželská posteľ. Neustále som si musel privykať na tmu, preto som nezistil okamžite, či niekto v posteli spí alebo nie. Rovnako ako v predsieni i v tejto izbe bolo márne hľadať nejaký svetelný vypínač. Po chvíli som si uvedomil ďalšiu zaujímavosť. Necítil som totiž žiaden zápach alebo vôňu. Môj čuchový vnem mi neposkytoval žiadnu informáciu. Vzduch bol prázdny na vône a hoci jedno okno oproti postele malo rozbité sklo, vôňa dažďa a vlhka cezeň do spálne neprenikala. Vône a pachy boli mŕtve. Na dušu mi zľahka zaklopala hrôza, pretože tento pocit bol rovnaký, ako keď sluch zrazu prestane vnímať zvuky.

    Priblížil som zápalku k posteli a osvetlil prázdne vankúše. Trochu ma zamrazilo, pretože som mal pocit, že na matracoch boli jasne viditeľné rysy ľudských tiel, ktoré akoby ešte len nedávno na tejto posteli ležali. Prešiel som rukou po vankúši, ale hneď som ju stiahol späť. Posvietil som si na ňu a videl som, ako mi na dlani ostali prilepené mastné ľudské šedivé vlasy, v ktorých som vytušil zrážajúci sa ejakulát. Takmer som sa zadávil vlastnými zvratkami. Nič odpornejšie som dovtedy nevidel.

   S odporom som si ruku utrel do nohavíc a poslepiačky som vyšiel zo spálne von. Chcel som čo najskôr vypadnúť z tohto príšerného príbytku a hoci i v daždi utekať domov. Ale tie prekliate vchodové dvere sa otvoriť nedali. Neprestajne som kýval kľučkou hore a dole, ale bezvýsledne. Odstúpil som od nich na dva metre a potom som do nich silno vrazil. Dvere sa nepohli, ale viac už som do nich nevrážal. Vydesene som stál v tme a jasne svojim vnútorným zmyslom vnímal fakt, že dom si už nepraje, aby som to robil. Možno to bola stupídna myšlienka či paranoidná predstava, ktorá bola umocnená strachom, ale nijako som ju nemohol vytrhnúť z mojej mysle. Dom si neželal, aby som pokračoval v udieraní do dverí!

    Hlasno som preglgol slinu a zapálil jednu z posledných zápaliek, ktoré mi ešte zostali. Pristúpil som k zavretým dverám, ktoré boli napravo od spálne. Dúfal som, že za nimi bude okno, cez ktoré sa dostanem z tohto domu preč. Mohol som tak urobiť i cez rozbité okno spálne, ale nenašiel som odvahu, ešte raz tam vstúpiť.

    S pocitom, že mi niekto v tmavom kúte hľadí na chrbát, som vošiel do ďalšej izby. Podľa starej pece, dlhého zaprášeného stola a polorozpadnutého drezu som spoznal veľkú kuchyňu. Okamžite som zamieril k oknu po mojej pravici. Rovnako ako vchodové dvere, ani okno sa nedalo otvoriť. Chvatne som trhol zásuvkou v dreze a vytiahol z nej kladivko na mäso. Pevne som si ho poťažkal v ruke a potom s celou silou som ho hodil proti sklu okna. Kladivko sa od neho odrazilo a odletelo k mojim nohám. Od radosti som takmer zvreskol, keď som videl, ako sa na skle objavila hustá prasklina. Chvatne som zdvihol kladivko zo zeme a takmer som ho hodil druhýkrát, keď mi ruka s predmetom ostala vo vzduchu visieť. Neveriaco som pristúpil k oknu a hľadel na výjav za ním. Svet za oknom bol plný vody, v ktorej v hojnom počte plávali rôzne živočíchy. Nemohol som tomu uveriť, ale dom akoby sa zrazu nachádzal v mori plnom rýb, chobotníc, malých žralokov, dokonca v diaľke som zazrel koralový útes. Tesne pri okne nehybne plávali a dívali sa na mňa štyri neprirodzene tučné pirane s vycerenými zúbkami. Istotne čakali iba na to, kedy okno rozbijem a oni sa s vodou prevalia do kuchyne priamo na mňa.

    Poslednú zápalku, ktorá osvetľovala mŕtve oči rýb, zahasil ostrý prievan. Vystrel som sa ako struna, keď sa akési dvere, zrejme vchodové, s rachotom zavreli. Nastražil som sluch a snažil sa v tom tichu a tme vnímať ďalšie zvuky. Počul som opatrné a zlovestné kroky. Každý záchvev vŕzgajúcej podlahy sa mi vrážal do útrob hrude, akoby mi Dom prívetivo našepkával do ucha duše svoje šialené plány, ktoré so mnou mienil vyplniť. Kroky sa zastavili pred privretými dverami kuchyne a vyčkávali. Chytro som sa ukryl za široký diván a s hlasným tepom srdca som očakával cudzinca, ktorému kroky patrili. Dúfal som, že je to človek, s ktorým by sa ľahšie hľadalo východisko z tohto prekliateho domu. Najväčší strach som mal z toho, či kroky nepatria diabolskej duši, ktorá sídlila v tomto príbytku.

   Spadol mi kameň zo srdca, keď do kuchyne vošiel mladý muž, ktorého som z videnia dobre poznal. Študent histórie. Jeden z tých, ktorí mali stredoveké dejiny takmer v malíčku. So strachom v očiach sa obzeral po kuchyni. V ruke držal malú baterku so slabým svetlom. Chcel som sa vyhrabať spoza divánu a radostne ho pozdraviť, ale zmeravel som, keď historik namieril svoje svetlo na kopu poskladaných polien vedľa pece. Až teraz som si všimol, že na nich sedí mladá prekrásna žena. Jej prekrásne mladé a dokonalé telo nebolo poškvrnené ani jedným kúskom odevu. V tej chvíli strach odo mňa úplne opadol a na tvári mi prebehol sprisahanecký úškrn. Natrafil som na mileneckú dvojicu, ktorá sa čoskoro bude tajne páriť? Samozrejme, som si nechcel takéto divadlo odoprieť, preto som ďalej tíško čupel za divánom a očakával, čo sa bude diať ďalej.

    Očividne i historik bol jej krásou očarený. Zobliekol si premočený kabát a hodil ho na diván. Len-len, že ma nevidel. Sadol si vedľa nej na hŕbu polien a chytil ju za ruku. Prenádherne sa na neho usmiala. Ja som si pomaly rozopínal zips na nohaviciach, pretože moju myseľ zaobalil hormón, ktorý mal tie najdivokejšie predstavy. Zrazu sa stalo niečo neuveriteľne strašné.

    Z tela dievčaťa vyrazilo svetlo, ktoré osvetlilo miestnosť, tak ako slnko osvetľuje pravé poludnie. S prižmúrenými očami som sledoval, ako sa muž chveje. Nemo otváral a zatváral ústa, akoby chcel niečo povedať, ale hlas mu načisto zlyhal. Pokožka sa mu začala postupne meniť. A nielen tá, ale i jeho oblečenie. Vlasy mu zošediveli, tvár pokryli vrásky, na rukách vyrazili pigmenty a odev sa na niektorých miestach trhal. Historik priamo pred mojimi očami za pár sekúnd zostarol približne o päťdesiat rokov. Vedľa ženy zrazu sedel nie mladý študent, ale ubiedený starec.

    Keď mu to satanášske dievča položilo svoju druhú ruku na hlavu, bolo už po ňom. Spadol na špinavú podlahu ako vrece plné kostí a prestal sa hýbať. Myslel som, že zošaliem, keď som počúval, ako mu praskajú kosti. Lebka mu doslova explodovala a kúsky mozgu sa rozprskli po plesnivých stenách. Bezhlavé telo sa napínalo a vzdúvalo. Krv špliechala z rany ako prameň potôčika a obmývala pec a veraje dverí. A cez tu ošklivú ranu na krku vyšiel takmer priehľadný ako duch malý mužíček. Bol vysoký ako dvojročný chlapec s riedkymi vlasmi, celý nahý bez pohlavných orgánov. Výraz v tvári mi silno pripomínal ľudí s downovým syndrómom. Za touto malou príšerou vyliezol ďalší jemu podobný. Možno, že ich bolo aj viac, ale temné rúško ma pripravilo o vedomie.

    Keď som sa z bezvedomia prebral a zaostril svoje zmysly, päť malých mužíkov ma práve ťahalo spoza divánu priamo k usmievajúcej sa dievčine. V malých priehľadných telách sa ukrývala neprirodzene veľká sila. Ich dotyky na nohách som takmer necítil, iba mierny tlak, aký spôsobuje trebárs letný vánok. Jeden z trpaslíkov vydal krátky piskľavý zvuk, ktorý upozornil svojich "kolegov", že som sa prebral z bezvedomia. Prudko trhli mojimi nohami a ja som udrel hlavou do krvavej kaluže na podlahe. Zbadal som, že celý strop je pokrytý trpaslíkmi, ktorí tam sedeli ako prilepení a napäto sledovali moju popravu. Popravu? Hneď ako som si uvedomil význam tohto slova, rýchlo som sa posadil. Viac som však už nestihol, pretože ma za ramená zdrapol vysoký a široký beztvárny tieň a doslova ma posadil vedľa nahého dievčaťa. Chcel som sa rozbehnúť preč, ale tieň ma chytil pod krk a začal silno hrdúsiť. Prestal, až keď som v mrákotách pokojne ostal sedieť.

    Dievča mi položilo ruku na moju pravačku. Oheň v jej tele sa rozžiaril a cez pokožku osvetlil miestnosť tak, ako pred chvíľou pri historikovi. Na ruke som pocítil ohromujúcu horúčavu, ktorá sa postupne tiahla ďalej celým mojim telom. A ja som začal starnúť príšernou rýchlosťou. Po necelej minúte som sa cítil slabý, ubolený, chorý… a starý. Dievča nadvihlo svoju druhú ruku. Pud sebazáchovy mi pišťal na poplach ako šialený. Uvedomil som si, že ak sa ma dotkne hlavy, budem čoskoro vyzerať ako historik hnijúci pod stolom. Vytrhol som svoju ruku. Na sekundu som sa jej zahľadel do očí a uvidel v nich to najstrašnejšie zlo. Ale nie také, aké ľudia poznajú a o akom hovoria, spievajú, píšu a aké maľujú na plátna. Bolo to nové Zlo. Úplne nová forma koncentrovaného zla. V tých očiach som videl démona, ktorý konkuruje samotnému Diablovi. Bolo to príšernejšie, než predstava byť naveky vekúce ponorený v pekle. V jeden kratučký okamih som pochopil, že už neexistuje iba dobro a zlo, ale že je tu ešte niečo tretie hoci len nedávno zrodené, ale ktoré prevyšuje obe podstaty sveta. Emanuel – Boh s nami a Satan – bez Boha, teda absolútne Dobro a absolútne Zlo prijali medzi seba tretieho. Volá sa Immanuel – Boh v sebe, čo tiež značí: relatívna Pravda, Neistota, Beznádej. Immanuel!

    Podarilo sa mi z toho domu utiecť, už netuším ako. Bežal som priamo domov a zabudol na to, ako vyzerám. Snúbenica ma pred dverami zavrhla. Neverila žobrákovi, že je to jej nastávajúci. Na kolenách som sa zaprisahával a spomínal na prežité spoločné dni. Jej tajný milenec ma takmer dokaličil. Už nemalo zmysel sa o niečo snažiť, o niečo prosiť, pre niečo slušne žiť. Ježiš Kristus je ukrižovaný a ponížený, Diabol upálený a zosmiešnený. Žezlo teraz prevzal Immanuel. Už skôr som sa díval na ľudí a na svet a premýšľal, ako je to možné, že sa myslenie človeka tak zmenilo? Nadával som ľudom do sprostých, do darebákov, mechanických robotov, ľahko sa prispôsobujúcim primitívnostiam, ale nie oni boli na vine, to Immanuel v nevinných dušiach. To on je antikrist, o ktorom plakali proroci a pred ktorým sa triaslo peklo.

***

    Práve som vyžobral pár centov a dve cigarety, keď som si všimol archeológa, ako takmer o život beží z akademickej pôdy. Najprv mi neveril. Nikto neverí historke o fotosyntéze nášho nového Pána, ale v podvedomí niečo tuší… Potkol som sa o poznámky z kreačno-evolučnej teórie, z ktorých som sa ešte pred dvoma týždňami pri fontáne učil a počúval historku žobráka, tak ako som dnes ja rozprával tú istú mladučkému archeológovi. Vedel som, kam beží. I ja som tam bežal a pred mnou tam bežalo mnoho mladých i starých ľudí. A po ňom budú ďalší a ďalší… Náš Pán si takto podmaní každého.

 

   (Poprosím o malú a skutočne už poslednú pozornosť: Ak budete sedieť na drevených polenách a prekrásne nahé dievča sa bude dotýkať vašej ruky, dajte prosím pozor, aby sa vás nedotkla s tou druhou vašej hlavy. Vtedy berte nohy na plecia a utekajte z toho prekliateho domu na Bernolákovej ulici čo najrýchlejšie preč. Pretože ma už nebaví zotierať kúsky ľudských mozgov z plesnivých stien. Ďakujem)

Koniec

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    Pavel 19 března 2012 v 15:44

    Zrovinka včera večer mi taky jedna nahá dívka položila ruku do rozkroku, ale žádná fotosyntéza se nekonala. V našem případě to byla genetická výměna informací( Díky Bohu, že tak). Ačkoliv nemůžu tvrdit, že by mě tvůj příběh nějak bavil, musím uznat, že jsi použil celkem neotřepanou zápletku.Něco podobného se tu tak často nevidí, takže příjemná změna.

Nový komentář