Dobrý vlk – I. časť


Cítila som strach, vo vzduchu … otravoval pokoj lesa. Potiahla som nosom a prišla rýchlo bližšie.

Človek tu? Tu?

Ale, ale. Išla som na lov jeleňov a pozrime že, čo nájdem!

Nastražila som uši a prišla bližšie. Potichu, po špičkách, asi desať metrov od neho = ale aj tak som ten pach cítila.

"Haló? Je tu niekto?"

Nie, to len ja som tu. Ale to ti asi nepomôže. Vlastne určite nie.

Bolo tu príliš tma aby niečo videl, ale ja som videla dosť. S tichým ťapnutím som skočila na strom.

Stromy tu boli poriadne vysoké… dosť ich bolo ihličnatých, ale bol to skôr zmiešaný les. A žilo sa tu výborne.

Obrátil sa. Sakra, počul ma?

Dúfam, že nie.

"Kto je to?"

Nič som nepovedala. Len som sa veľmi pomaly vyzliekla a hodila oblečenie dole. Nechcem si ho roztrhať, viete. Vždy, keď po niektorom skočím, bráni sa ako divý, až ma to niekedy prekvapuje…

Samozrejme, že predpokladal, že to bol človek. Už dlho tu žiadne medvede alebo vlci v lese neboli a divoký pes by nemal byť taký pokojný.

Ach, zabudla som- vlkodlaci a upíri. Ale my sme zvieratá neboli.

…Aspoň nie úplne.

Pristúpil bližšie k stromu, na ktorom som sedela.

"Preeesne, len trochu bližšie," zašepkala som.

Krok… druhý… tretí…

Skočila som dolu a zhodila ho z nôh.

To jačanie počul pravdepodobne celý les. Zbohom, jelene.

Skoro som bola na krku, keď ma s prekvapivou silou odtlačil preč a začal utekať.

Hej, Kaja, povedala som pre seba, zatiaľ čo som bežala za ním. To je to, čo dostaneš, keď útočíš na dospelého človeka!

Volal o pomoc. Mohol by už sklapnúť?!

Zavrčala som a rozbehla sa rýchlejšie.

To nebola ľahká korisť, ale také som mala najradšej. Ten adrenalín, keď som bežala za nimi, stopovanie, pocit skutočného lovu …

A keď som ich dostala na kolená, a k ich krku, bol to naozaj pocit z dobre vykonanej práce-

Prečo je tento taký rýchly?

Bola som naštvaná, skočila som a odrazila od stromu, a keď som dopadla na zem-

Nečakane som zacítila bolesť v nohe.

A do… pasca.

Bol som zúrivá a snažila sa otvoriť pascu na líšky (pravdepodobne pre tie divé psy), ale bolo to príliš silné, nemohla som. No, mám len sedemnásť, koniec koncov.

A som debil. A príliš pozerám horory, keď som si myslela, že to zvládnem. Pri mojej veľkosti! Ako vlkodlak nie som o veľa väčšia než ako človek; pardon, ľudská podoba.

Zavýjala som, naštvaná, hladná a zúfalá – prijala by som akúkoľvek pomoc.

Korisť mi ušla, oprela sa o strom a snažila sa chytiť dych. Keď videl, čo sa to chytilo, zanadával.

Začala som sa snažiť uvoľniť nohu s novou energiou. Bolo jasné, že toto si nenechá len tak pre seba. Samozrejme. Pravdepodobne nikdy nevidel tvora, ako som ja, predtým.

Na chvíľu som zavrela oči..

Alfa ma za toto zabije… teda pokiaľ skôr nevykrvácam.

Keď som ich otvorila, počula som výkrik, ako mu asi tak dvakrát taký ako ja vlkodlak zlomil väz.

Teda a musím uznať, ja by som to takto rýchlo nezvládla. Vlastne, málokto by to zvládol.

Podvedome som stiahla chvost.

"Kaja. Prečo nie som prekvapený, že si to ty?"

Prečo JA som nebola prekvapená, že tu je náš alfa -Deryl?

"Prepáč," povedala som, keď mi jedným pohybom uvoľnil nohu. Dopadla som na zem trochu tvrdo, ale nevadilo mi to. Aspoň som bola voľná. A noha sa mi zahojí v momente.

"Čo som hovoril? " zavrčal, ja som okamžite cúvla.

"No," začala som nervózne. "Nikto nebude loviť sám, ak sú to ľudia…"

"A ty si toto presne spravila."

Odfrkla som.

"Vždy som lovila týmto spôsobom, odmalička. Dokážem sa o seba postarať."

Pýcha je blbec.

"Nie. Nerob to."

"Prečo nie?" vyštekla som nahnevane. Rešpekt išiel preč, teraz som bola naštvaná. Zase.

Zavrčal. Hlboko a temne. Uskočila som ako šťeňa.

"Si ešte šteňa, Kaja."

"Nie, nie som!" tiež som zavrčala. Čo mi číta myšlienky?

"Nemôžem ti stále kryť chrbát. Prestať robiť problémy!"

"Nemusíš mi kryť chrbát."

"Pozri sa, kam ťa to dostalo!" odfrkol a obrátil hlavu k pasci.

"To bolo prvýkrát a naposledy, prisahám."

"Nepotrebujem tvoje sľuby, potrebujem, aby si bola opatrná."

"Ja som opatrná!" zavrčala som znova a tentoraz príliš blízko neho.

On to spravil tiež, a tentoraz skočil na mňa a labou ma zrazil k zemi.

Auu… a riadne to bolelo.

"Nie-to-nie-si. Nelov ľudí sama."

"Ale potom som viac hladná, ak sa delím," odfrkla som.

"Len si myslíš, že si. Si dosť stará na to, aby si sa naučila trochu sa uskromniť."

"Práve si povedal, že som len šteňa," uškrnula som sa..

Trochu sa uvoľnil a povolil stisk.

"To si, ale nemusíš byť, ak sa naučíš ovládať sa."

"Nech žije alfa," ukázala som mu krk.

Pustil ma úplne.

"Dobre. Kde máš oblečenie?"

Hups.

Pokiaľ ide o to, kde žijeme, to je obrovské mesto, musím uznať. Deryl hovorí, že je jednoduchšie ukryť v dave, než na opustené miesto, a to je pravda.

Kúpili sme niekoľko domov, aby sme moc nevytŕčali, ako povedal.

Ja som s Lillian, Lukom, jeho mamou Tiffany – alfa samica – plus ešte jeden upír, Kyle (asi v mojom veku, možno trochu starší) a jedna dospelá vlčica, Ellie (najstaršia zo všetkých upírov a vlkov , čo jeeeee … dvadsaťdva tuším – nie jej vek, ale náš počet).

Najnovšie to bolo šteňa Deryla a Tiff, tiež Ellie. Ale to sa ešte nevie premeniť na človeka, je len asi tri týždne stará, ale už behá (a skáče nám po chvostoch). Je naozaj milá.

Keď ma Deryl dotiahol za krk domov – takysto ako sa vláči neposlušné šťena do brloha – všetkých to pobavilo.

Pustil ma tam a zatresol pri odchode dvere.

"Problém zase, vlčica?" smial sa Kyle a pomohol mi vstať.

Lillian si povzdychla a prevrátila očami. Ah, jasné. Ona nikdy neporušila žiadne pravidlá, zabudla som. Aj keby to bolo nepríjemné.

"Trochu lov, to je všetko."

"Chytil ťa alfa?" Luke nadvihol obočie.

"Hej," uškrnul som sa. "No, on vlastne… takto…"

"Zachránil ti zadok, čo?" Kyle vybuchol do smiechu. Tresla som ho do chrbta. Pijavica…

"Dostala by som sa z toho aj sama!"

"Jaaaasnéééé."

"Deti, upokojte sa," Tiffany mi ťapla chrbát. "Sú to len tri mesiace, nezmestíte sa do kože?"

"Prepáč," mierne som sa poklonila.

"Ona nie!" Kyle mi dal takú ranu do chrbta, že mi skoro vyrazil dych.

"Toto ti vrátim, ty kretén!" zavrčala som. Ukázal mi tesáky v širokom úškrne.

"Len pár dní, Kaja,"povedala Tiffany upokojujúco. "Potom môžete ísť medzi ľudí."

Ja, Kyle a Luke sme hneď začali ovácie a vyskakovali. Luke si vlastne udrel hlavu o strechu, a keď zasyčal, to sme sa začali smiať všetci.

To viete, vedieť dobre skákať nemusí byť len k dobru.

….

Naše dospievajúci (respektíve podaktorí dospievali) vlci a upíri, to bolo len šesť, dve dievčatá. Ja a Lucy, upírka, ale ona bola staršia ako my, dvadsaťtri.

Potom to bol Kyle, Luke, Mike, a ďalší vlk, Jason.

Aj keď som bola jediná vlčica svojho veku, to mi nevadilo- vlastne pozornosť som si užívala.

A teraz konečne, po troch mesiacoch len prechádzok v lese, dospelí nám dovolili ísť medzi ľudí.

Boli sme šťastní ako blchy, aj keď čo sa mňa týka-

nemala som moc peňazí, len úspory. Musím si nájsť nejakú prácu…

Určite nebude deň otvorených dverí v novom bare každý deň.

Skoro mi to spôsobilo, že sa vystrčil chvost.

"To bude sranda," uškrnul sa Mike.
"To bude," prikývla som veselo.

Dovnútra sme vbehli ako tornádo, každý si nás hneď všimol, keď sme si sadli k baru.

"Tak, čo chceme?" spýtal sa Kyle.

"Kto tu má osemnásť?"

"Všetci okrem mňa," pokrčila som nos.

Všetci ma hneď s úškrnmi uistili, že mi niečo kúpia.

"No," Lucy zdvihla pohár. "Na čo?"

"Na našu pýchu svorky a klanu," Luke ho zdvihol tiež.

"Na dievčatá!" všetci sa zasmiali.
Pozreli sme sa na seba s Lucy a uškrnuli sa.

"Kto so mnou ide dole?" Kyle sa postavil. "Neviem, ako vy, ale ja sa nechcem deliť s celým klanom o krv. Kto ide na lov?"

"JA!" všetci sme vyskočili.

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    see-sawandrew 16 ledna 2011 v 18:35

     Nikde to nezačíná, nikde to nekončí – je to fádní a naprosto bezobsažná “osnova” čehosi, co znáš asi jenom ty. Jestli jde o volné nebo přímé pokračování, to je mi úplně fuk, protože každá část každého úseku musí nějak začínat – musí mít to, čemu se říká “establishing” – tedy něco, co uvede čtenáře do kontextu místa, času a situace. Není tu popis – není tu vysvětlení, kde, co jak, PROČ, není tu nastínění atmosféry, není tu motiv, není tady žádný prostředek, který by čtenáře donutil nejen číst dál, ale vůbec ZAČÍT ČÍST. A když se jen letmo podíváš na délku odstavců, které konceptem připomínají spíše ukázku ze scénáře než prózu, určitě ti dojde, že něco děláš špatně. Próza má především ve čtenáři oživit fantazii a umožnit mu, aby si co nejlépe představil vizi autora a pronikl do ní tak, aby ze čtení taky něco měl. Tenhle nijak neohraničený text postrádá úplně všechno, co do prózy patří.

Nový komentář