Detská izbietka


V detskej izbe som mal veľa hračiek, s ktorými som dobýjal hrady, autá, s ktorými som vyhrával preteky alebo si len tak bezstarostne jazdil po cestách ohraničených stenou izby. Cez okná som rád pozoroval hviezdy rozliate na nočnej oblohe pomenované podľa postavičiek hrdinov z mojich obľúbených rozprávok. Vždy som si ich večer pozratúval, až potom som sa mohol pokojne odobrať do ríše snov. Do dňa, kým som nezistil, že v izbe nie som sám…

Táto detská izba, pamätám si ju dodnes, bola mojím večným útočiskom pred každým a všetkým: koberec, pofŕkaný od mojich maliarskych a modelárskych pokusov, ktorý svoju pôvodnú farbu dávno stratil, drevené skrine pokreslené fixkami a oblepené rôznymi nálepkami zo žuvačiek kupovaných kvôli dvom minútam príjemnej chuti v ústach, písací stôl, pomerne nový a zatiaľ nepoškodený, no ustavične zahádzaný rôznymi pastelkami, ceruzkami a zošitmi, ako to už u prvákov býva. Nechýbala na ňom biela lampička, ktorou som si vždy posvietil, keď rodičia prikázali odchod do postele a zhasli svetlo.

V izbe boli popritom, samozrejme, mnohé iné veci. Niektoré zbytočné, ako napríklad obaly zo sladkostí, ktoré pokrývali väčšinu koberca alebo hračky súce do koša. Iné boli veľmi dôležité, ako napríklad obrovský plyšový medvedík, bez ktorého by som večer neusnul. A bola tu ešte, prirodzene, posteľ: moja loď do ríše zdania, kde som sa veľmi nerád poberal, ba museli ma k tomu neraz nútiť. Bol som spachtoš od kosti, no keďže som bol jedináčik, spal som v izbe sám ako prst. Vtedy sa izba navliekla do temného závoja, ktorého som sa tak obával. Miesto, na svitaní bezpečné, plné detskej radosti a hier sa po zotmení stávalo miestom súženia a strachu, na ktorý som sa bál čo i len pomyslieť aj vo dne. Presne tak, ako každý iný prváčik.

Drevená stolička sa vďaka rúšku tmy menila na príšeru v rubáši číhajúcu na štart mojej loďky, a potom ako pirát ma jednostaj zamýšľala potopiť pred bránami vytúženej a očakávanej Krajiny snov. Po čase som si už nebol istý ani rodičmi. Ich tváre sa v tôni noci menili, no to len v mojej izbe a hlave. Tu sa ich bledé zuby vždy zahrotili a zožltli, akoby sa živili rozkladajúcimi sa ostatkami ľudských tiel a orgánov. Koberec sa každý večer premenil na semenište hadov, ktorých sykot ešte viac vyhrocoval moju už beztak beznádejnú situáciu. Ich slizké telá sa neraz ocitli aj pod mojou perinou, no spod nej som sa vymámil bez ujmy. Nakoniec som vždy vyplával a dorazil na miesto, kde nie sú obmedzenia.

Dvere, pomaľované pastelkami mapujúcimi môj rast, sa často v okamihu zmenili na miesto posledného výdychu obesenca – vraha detí odsúdeného a popraveného práve na tomto mieste pred mnohými rokmi. A práve z tohto miesta sa mi každý večer prihováral. Zo začiatku sa ma snažil len vydesiť, no neskôr ma lákal na chodníčky podobné tým jeho. Len to ho mohlo oslobodiť od každodennej popravy na mojich dverách, ktorej som sa chtiac-nechtiac prizeral.

Raz som sa dokonca prebral z driemot s obrovským nožom v ruke stojac pri posteli mojich milovaných rodičov. So slzami na krajíčku a pocitom hanby som opäť odkráčal do svojej loďky.

Často využíval môj somnambulizmus pre svoje plány, pretože len vtedy ma mohol využiť bez môjho vedomia. Moje telo, ovládané duchom šialenca vonku, v záhradke za domom praktizovalo každú noc rôzne rituálne obrady na potulných mačkách. Zámer šialenca bol jednoduchý: chcel sa ma zmocniť úplne, aj za denného svitu, keďže človeka som ako námesačný nevedomky zabiť nemohol. Ihneď by som sa prebudil, ako v prípade mojich rodičov. Privolával rôznych démonov, zatiaľ čo moje malé rúčky oddeľovali ešte teplé mäso od kostí z tiel zvierat v smrteľnej agónii, trasúcich sa od hrôzy, ktorej sa dožilo. Tieto obrady boli o to ohavnejšie, že som ich vykonával na živých, zviazaných zvieratách kvíliacich a trasúcich sa z neznáma čakajúceho na nich. Ráno som sa vždy prebudil čistý a mŕtvoly zvierat akoby sa pod zem prepadli. A ako som pobadal svoje nočné výlety?

Násilník sa jednej noci tak intenzívne zaryl do práce s nožom, že som skončil autopsiu ešte pred jej začatím. Chystal som sa rozpitvať ďalšie úbohé zviera, keď som sa porezal, čo bol dostatočný podnet na precitnutie a prebudenie. Naskytol sa mi otrasný pohľad. Tentoraz pre oči, v ktorých sídlil život, nielen pre zasnené očká, kde sa skrývala zvrátenosť mŕtveho vraha. Tvár sa mi skrivila do grimasy plnej nevýslovnej hrôzy a strachu, ktorý Ti nedokážem slovami opísať. Oblial ma studený pot a všetky zmysli mi otupeli. Na celom, celučičkom svete som odrazu ostal len ja a mačka post mortem. Všetko navôkol stratilo svoj význam, ba zmizlo. Neviem, ako dlho som ta bez dychu stál, no k zmyslom ma priviedla ostrá bolesť pulzujúca v nohe. Nôž som v obrovskom šoku pustil k zemi, a ten mi pri páde porezal píšťalu. Stál som ta úplne nahý a moja prvá ozajstná reakcia bol pološialený výkrik do odvrátenej tváre noci, na ktorý mi dal odpoveď len havran. Ten sa nenápadne priblížil a pristal mi na ramene. Cítil som pazúry zarývajúce sa mi do ramena. O chvíľu mnou začal triasť neuveriteľnou silou, stále viac a viac. Neprestajne som kričal, no to ho akoby ešte viac dráždilo. Privrel som oči a rukou som po niečom škriabal mysliac na perie havrana… po celom tele mi vyrazili zimomriavky… mal som to pod nechtami… bolo to biele a odporné… cítil som tú farbu na tele, aj keď som mal zavreté oči… odporný pocit, kvôli ktorému som chcel vyliezť z kože… neustále som dávil a škriabal to stále viac, až kým sa mi nezlomil necht… STENA, tá ma vytiahla z ponurých driemot, kam som upadol po celodenných hrách…

Nasledujúce dni som vyvrátil všetko, čo som vzal do úst pri spomienke na moju nočnú moru a zverstvá, ktoré som „vykonával“. Rodičia si nevedeli rady a netušili, čo mi je.

Dva týždne na to mi umrela stará mama a o pol roka, počas ktorého som sa utápal v bezsenných nociach, za čo som bol vďačný, sme sa presťahovali do iného domu. Tu som prežil zbytok svojej mladosti bez nočných prízrakov, ale tie mi však ešte nepovedali posledné zbohom. Prestali ma prenasledovať, aby mohli na mňa zaútočiť v tej najneočakávanejšej etape môjho života…

No to, čo sa mi skutočne prihodilo, to nie je, bohužiaľ, o snení. Jednu vec, ktorej sa obávajú snáď všetci, bez ohľadu na vek a pohlavie som doteraz ešte nespomenul. Schválne. Skutočne sa mi prihodila a neskončila ránom, do ktorého som sa prebudil.

Mal som dvadsaťštyri a žil som s priateľkou v dvojizbovom byte. Jej, ani svoj opis, a taktiež naše vzťahy nebudem rozpisovať, pretože nemám na to dostatok papiera. Spomeniem len toľko, že sa pomaly schyľovalo k svadbe, no k nej už nikdy nedošlo.

Jedného večera, nestávalo sa to často, som ostal doma sám. Moja nastávajúca si vyšla s priateľkami. Vraj „babská jazda“, povedala mi. Ja som ostal doma, nechcelo sa mi nikam ísť a mal som príšerné bolesti hlavy. Vzal som si tabletku na utíšenie, ale akosi nepomáhala. Pulzujúca bolesť ma čoraz viac omračovala, akoby som mal NIEČO v hlave, čo chce ísť von. Čoskoro sa zotmelo a ja som si opäť po dlhom čase uvedomil, že sa bojím, a že tu niesom sám. Tieseň z veci, ktorá je u obyčajných ľudí „každodenným chlebíčkom“, sa u mňa prejavila naplno. Určite tam niečo je… určite tam niečo je… určite tam niečo je…. určite ta…. určite….

Napokon sa mi podarilo utiecť pred tou neznesiteľnou bolesťou. Znovu, ako pred osemnástimi rokmi som odplával do ríše snov na svojej loďke. Po ten dlhý čas som spával celkom normálne, nikdy som nemal opäť ten pocit tiesne z nepoznaného, pred ktorým som musel utiecť. Odplával som spred televízora na rieke driemot k brehu pokoja mojej mysle.

Ležal som na piesočnatej pláži a všade navôkol sa konali orgie. Ľudia boli akýsi zahmlení, no zvuky blížiaceho sa orgazmu mnou prenikali s ohromnou hlasitosťou. Odrazu voľakto zvrieskol, čo mi takmer pretrhlo bubienky, a potom…

Prebral som sa asi okolo jednej. Bol som ešte vždy sám a v televízore šiel nejaký erotický film presiaknutý napínavým dejom. Vždy som sa skvele zabával na mizivom hereckom talente, ktorým jednotlivý protagonisti prekypovali. Zároveň sa snažili do týchto filmov vtesnať nejaký pútavý dej, čo bolo najzábavnejšie. Vypol som televízor a pobral sa do vytúženej postele. V polospánku som k nej podišiel a zabudol som na svoj strach, ktorý ma sužoval. Chcel som len, aby svet zaplavilo ráno s ustupujúcou, mizernou bolesťou. Zastavil som pri posteli nevediac, že prežívam svoje posledné chvíľky v normálnom živote, aký má každý iný. Sadol som si na ňu, vyzul si ponožky, a vtedy sa naplnili moje obavy, ktoré ma trápili odjakživa. Znova som si na ne spomenul, no to už bolo neskoro.

Okolo členku ma oblapila slizká, mŕtvolne biela a studená ruka s dlhými nechtami zarývajúcimi sa mi pod kožu mliaskajúc pri tom…. Bázeň každého z nás… Srdce mi takmer vyskočilo z hrude, v okamihu sa mi zježili všetky chĺpky po celom tele a výkrik mi uviazol v hrdle. Ruka roky číhajúca pod mojou posteľou trhla a v kolene sa mi noha predrapila na dve časti… Čo bolo bezprostredne po mojom najhoršom zážitku Ti povedať neviem, pretože viac si nepamätám.

O pol druhej prišla snúbenica a našla v temravou pohltenej spálni pri posteli svojho nastávajúceho oddávajúc sa smrteľnej agónii. Bol takmer utopený v kaluži krvi, no s úsmevom pripomínajúcim Hannibala Lectra, na perách.

Vraj mal okolo seba rozsypané tabletky na utíšenie bolesti. Vedľa kýpťa, ktorý mu ostal bol útržok nohy s fialovým odtlačkom ruky na členku. Pozoroval ju a dookola každému pripomínal jej silu. Opakoval, že tam číha každý večer a stačí chvíľka nepozornosti a šialenstvu neujde nik. Hlavu, na tej nemal jeden vlas, ktorý by nebol popolavý. Podopieral si ju rukami a búchal o stenu.

Tu, na psychiatrickej liečebni v hlavnom meste, kde som sa prebudil po operáciách, ktoré zachránili môj biedny život, po vyšetreniach, ktoré mali vysvetliť úbohý čin, ku ktorému som sa vraj odhodlal, som liečený ako ťažký schizofrenik so sebatrýznivými sklonmi. Choroba daná do vienka rokmi potlačovania vyústila do takéhoto nenávratného štádia. To si myslia Oni.

Trvalo niekoľko rokov, ktoré sa mi vryli do tváre a celkového výzoru, kým som sa odhodlal napísať svoju verziu tohto príbehu I keď len na hárok kancelárskeho papiera, ktorý som dostal na kreslenie. Skryl som ho do nohavíc a celé dva roky som písal tento príbeh vlastnou krvou a spínacím špendlíkom ukradnutým z kancelárie.

Priateľka ma nadobro opustila, ostal som tu sám ako kôl v plote medzi bláznami, bez návštev a záujmu príbuzných. No vedz, že tá ruka ma skutočne oblapila a môže sa to stať komukoľvek. Tak, ako mne.

Sdílejte článek

Nový komentář