Dcéra


„Prečo plačeš?“

„Neplačem,“ zaklamala nepresvedčivo Taira, keď spoznala Malikov chrapľavý hlas.

„Ale no tak,“ povedal láskavo, podišiel k nej a jemne jej nadvihol bradu. Tentoraz mu to dovolila. „Všetky rany sa raz zahoja,“ pokračoval a naďalej sa jej pozeral do uplakaných zelených očí, ktoré teraz pripomínali malé horské plesá, ktoré mal tak rád.

Podráždene skrivila nos a vytrhla si hlavu z jeho dlane. Neznášala, keď jej niekto pripomínal jej zranenia.

„Nemala by si byť až tak vzdorovitá, Taira,“ nadhodil sa smiechom. „Vidíš, kam ťa to doviedlo.“

Neodpovedala. Nemala mu na to čo povedať.

Obišiel ju a skúseným zrakom sa pozrel na jej chrbát, ktorý bol poprepletaný jemnými, no hlbokými ranami od biča.

„Niečo ti na to dám, ale to je naposledy,“ povedal potichu a dotkol sa miesta, kde ešte ráno boli malé zárodky anjelských krídel. Zalapala po dychu od ostrej bolesti, ktorú jej tým vyvolal.

„Už ma nebaví sem každý týždeň behať a dávať ti do poriadku tvoje zranenia.“ Taira naďalej mlčala. Dávno si uvedomila, že nemá zmysel mu stále dookola opakovať, že ako potomok anjela si nemôže dovoliť tak ľahko podľahnúť Zlu, aj keby ju to malo stáť život.

Malik vybral z vrecka na páse liečivé masti a jednu otvoril. Nabral z nej lepkavej hmoty na dva prsty a bez varovania ich priložil k jednej, potom k druhej lopatke poznačenej ranami hlbokými až po kosť.

Taira bolestivo vykríkla a kolená sa jej podlomili. Bola by spadla na kolená a hneď nato by sa schúlila do klbka – do polohy, v akej presnívala deväť mesiacov v bruchu svojej ľudskej matky, no pevné reťaze na vzpažených rukách jej to nedovolili. Zahryzla si do pier v snahe umlčať výkrik a do očí sa jej nahnali slzy. Naprázdno preglgla a vyčerpane sklonila hlavu.

„Koľký pár to už bol? Dvadsiaty?“ ozval sa opäť Malik nevšímajúc si jej bolesť a pokračoval v nanášaní krému aj na ostatné, už nie tak hlboké rany. „Že ťa to ešte baví. Krídla ti jednoducho nenechajú – to si vyhoď z hlavy.“

„Nechápeš tomu,“ povedala s bolesťou cez pevne stisnuté zuby.

„Tak mi to vysvetli.“

„Tomu by si aj tak nepochopil,“ vydýchla namáhavo a zasnene privrela oči.

„Niečo si začala, tak to aj dokonči!“ Do hlasu sa mu na okamih vkradlo podráždenie a Taire to na chvíľku pripomenulo vyšetrovateľov, ku ktorým ju každý deň na pár hodín vodili v snahe dozvedieť sa od nej nejaké informácie, ktoré by im mohli pomôcť uprostred zúriacej vojny.

Miestnosťou sa rozľahol jeho smiech, akoby si spomenul na dobrý vtip. „No tak, som zvedavý.“

Rozhodla sa odpovedať: „Je to symbol. Znak, kto som. Kam patrím,“ ozvala sa pomaly so značnou námahou.

„Či skôr tvoja snaha privolať pomoc. Myslíš si, že neviem, že krídla vám, miešancom, slúžia ako maják, ktorý sa dá hocikde vystopovať?“ Opäť sa zasmial, tentoraz ale škodoradostne a drsne. „Máš tú smolu, že nie si čistá. Vtedy by odrezanie krídel nestačilo. Bola by si dávno mŕtva a u svojich. No ty, poloanjel – poločlovek, bytosť s krídlami anjela a dušou človeka, jedna z prvých hybridov, si teraz tu. V Pevnosti. Sama. Bez svojich anjelských ochrancov slabá a zraniteľná…“ prehovoril pomalým, zlomyseľným tónom plným nenávisti a odporu.

„Odkiaľ to všetko vieš?“ vykríkla Taira zmetene a vystrašene zároveň.

„Viem toho viac,“ nedal sa odbiť Malik a pokračoval, „Viem o tvojej matke. Viem, že zaplatila životom za takú drzosť, akou kedysi bolo milovať anjela a mať s ním dokonca dieťa. Viem, že za trošku úcty od tvojho otca by si spravila čokoľvek. Viem, že nebyť neho, už dávno by si to vzdala a podriadila sa Zlu.“

„To nie je pravda!“ vykríkla a po lícach jej začali stekať slzy veľké ako hrachy a nehlučne dopadali na zem k jej nohám.

„Ale je, všetko je to pravda. To preto teraz reveš ako malé decko, ktorým vlastne aj si,“ zavrčal Malik a vyšiel spoza jej chrbta, aby naňho videla. Opäť jej chytil chvejúcu sa bradu do ruky a surovo ju donútil sa naňho pozrieť, keď to nespravila dobrovoľne. S pohŕdaním v očiach sa jej zahľadel do uplakaných očí a uškrnul sa.

Suverénny výraz z tváre mu však rýchlo vystriedalo znepokojenie a dokonca náznak strachu. O sekundu Taira začula z chodby akýsi hluk a streľbu a uškrnula sa pre zmenu ona.

Za chvíľu sa ťažké kovové dvere rozleteli akoby boli z papiera a vo dverách sa objavila zakrvavená silueta muža s dvoma nádhernými krídlami, teraz zastriekanými od krvi zabitých nepriateľov.

Malik sa na chvíľu zarazene usmial a začal sa premieňať do svojej skutočnej podoby. Zväčšil sa, rýchlo rastúce svaly, ktoré sa z ničoho nič zjavili, mu roztrhali tričko, spod nohavíc vykukol rozdvojený hadí chvost a nohy sa zmenili na masívne kopytá.

Taira vykríkla od prekvapenia. Ešte nikdy nevidela skutočného démona a na okamih ju objala panika. No anjel vo dverách sa len ticho zasmial, spoza chrbta vytiahol strieborný samopal a vystrieľal do zaskočeného a nepripraveného démona celý zásobník. Hlava a trup bytosti, o ktorej si Taira celých šesť mesiacov myslela, že je zdravotník, sa premenili na kašu a mŕtve telo sa jej bezvládne zrútilo pod nohy.

Anjel podišiel do cely a Taira v ňom spoznala otca. Uľavene sa naňho usmiala a pozdravila ho.

No on namiesto objatia vytiahol ďalšiu zo svojich zbraní, tentoraz malú pištoľ s rukoväťou posiatou drobnými krížikmi svojich obetí a namieril jej ju na hruď.

Tvár sa mu skrivila od hnevu a precedil cez zuby jediné slovo: „Zradkyňa!“

Zreničky sa jej od prekvapenia naširoko roztiahli, zalapala po dychu a jemne vykríkla, keď sa jej guľka prevŕtala hrudným košom a skončila v protiľahlej stene. Nechápavo naňho pozrela. S pohŕdaním jej hľadel do očí, presne tak isto ako len pred chvíľkou Malik a po chvíľke si odpľul k jej nohám.

Obrátil sa smerom na odchod, no zastavili ho posledné slová umierajúcej dcéry. Obzrel sa za ňou a pohľad mu klesol k mŕtvemu telu démona, ktorému tak naivne naletela. Jej krv sa pomaly miesila s tou jeho. Smutne prižmúril oči a zo zvyku za sebou zatvoril dvere. Vedel, že tie slová ho budú strašiť strašne dlho, tak dlho, dokiaľ ich nadobro nevyženie z hlavy svojou prácou.

S krvavou penou okolo úst z posledných síl zašepkala: „Vraciam sa k tebe, mama.“

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    Awa 12 prosince 2007 v 18:40

    viem, že teraz budem možno moc kritická (priznavam, že sama nemam dobre poviedky a najhoršia je tá, čo som sem dala) ale dosť ma pobavilo keď ten ANJEL  vytiahol samopal…. si tam mohla/hol (sorry, podla prezývky mi to nie je jasné)  dať nejaký super súboj s kúzlami a neviem čím….   ale inaq je to dosť dobrá poviedka 🙂 o a ešte: nehodí sa mi na anjela, že by bol celý od krvi a žeby zabil svoju vlastnú dcéru… chnapeš…. ale… inaq je to dobré     

Nový komentář