Cintorín


 

Cintorín sa ponoril do hmly mliečnej, za múrmi jej však nieto, len ta v ponurosti večnej, mŕtve, mŕtve miesto.

Dievča zápalky vo vačku má, chlapec chaos na hlave, otvorená brána ich dnu volá, vonku čas plynie.

Usadajú takto na cintoríne, v šere na lávku časom, ktorá ich privíta, drevo dýcha z nich postup v živote, bezmocne si existenciu pýta.

Aj ono bolo kedysi človekom, stačil prehrešok voči spoločnosti, ostalo prekliatie vekom, bez úteku akéhokoľvek možnosti.

Sediac dve hrdličky, rozhodli sa báseň predčítať, žiadne sviece iba zápalky, čo chlapca prinútilo vstať.

Pristavil sa pri cudzom hrobe, ukradol, nepatrí mu svetlo, s úsmevom na tvári vracia sa k deve, čosi sa vo vlhkej zemine pohlo.

Nočný tvor, dreveným krížom prepichnuté srdce, vyhrabal otvor, telo prediera sa na zem, trhá vrece.

Zápalková hlavička pohladila knôt, plameň veselo tancuje, „Mŕtvy vychádza z pekelných vôd,“ dievčina si pospevuje.

„Kto by veril takým hlúpostiam,“ nahlas uvažuje chlapec, „Mali by ste,“ zvestuje mráz kostiam, „Mali by ste,“ hlási vrabec.

Havran ho razom umlčal, prekľúval mu hrdlo, takto ich naposledy varoval, vraždiac vtáka podlo.

Čítajú si voľajakú rýmovačku, o zakliatej paničke, vlkodlak sa blíži potichučku, drevený krucifix v ruke.

Chlpatá tlapa vytiahne, chlapcovi z ruky sviecu, strach ich odrazu zamkne, pozerajúc na zdochlinu hnijúcu.

V hrudi diera, krv do kožucha vsiaka, potkany gniavia zviera, z úst dávi hadov, rata!

Mlieko chutí teraz odporne, v ňom vylúhovaná skapacina, oči vyžraté z jamôk hladne, hlodavcami, uši v zobáku havrana.

Drží kus vosku stojac takhľa, na útek dávajú sa milenci, múry sa dvíhajú, brána sa zatvára, nieto odtiaľžiadnej cesty.

Napoly človek, viacej zviera, hladne žuje, čo jeho je, hnilé pazúry za nimi vystiera, tvárou bez očí ich sleduje.

„Už niet pre vás preč cesty,“ vravia ústa zosnulé, „ani čo by zúrili vo vás besy, ak mi nevrátite ukradnuté.“

Zaľúbenci vzhliadnu na tvora, strachom nasiaknutí, nedajú mu ale znať, že sa boja, vracajúc sa v objatí.

„Čo si teraz počneme,“ v duchu chlapec si zúfa, dievčina uchopí srsť, jemne

vietor strach z nej odfúka.

Otvorí ústa, pár ostrých zubísk v tme sa leskne, trhá ho v miesta, kde voskovica čaká, nádej nevädne.

Vlkodlak má brucho rozpárané, do hmly vzlyká bolesťou, devica ukradnuté zas kradne, z čriev ťahá sviecu so zvesťou:

„Sme zachránení,“ kopú do nehybnej kopy mäsa, „Sme zachránení,“ vracajú obe na svoje miesta.

 

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    Cabbage 22 února 2011 v 21:17

     Tak to musím s předešlými hodnotiteli nesouhlasit. Já mám mnohem radši básně epické, než lyrické, tedy pokud jsou podařené. Nevěřícím doporučuji Nerudovu Romanci helgolandskou, skvěle vypointovaná horrorová epická báseň.

    K této básni:  Bohužel slovenštinu tolik neovládám, i když jsem ji v dětství poslouchal docela často, takže jsem spoustě slov nerozuměl. Ale přečetl jsem ji od začátku až do konce, takže se mi celkem líbila, ale bohužel mi zcela utekla závěrečná pointa, kterou jsem vůbec nepobral.

Nový komentář