Čierne oči, časť 2


… prišlo im to obom divne pretože Sarah len málokedy prišla neskôr a keď už aj prišla tak dala o sebe vedieť. Keď sa ani na obed nevrátila rozhodli sa ju ísť pozrieť. Po ceste videli suseda, ktorý býva asi kilometer od nich, sekať trávnik. Spýtali sa ho či ju náhodou niekde nestretol. A však ten len mlčky zakrútil hlavou na znamenie, že ju nevidel. Po pár minútach sa ocitli pred podnikom v ktorom Sarah robila. Prevádzka bola práve okolo obeda v plnom prúde a bolo značne vidieť že tam nikto nestíha. Skúsili sa spýtať jednej z čašníčok ktorá práve mala plné ruky špinavých tanierov. Tá ale len mlčky pobehovala tak sa skúsili spýtať za pultom, ale taktiež sa nedočkali odpovede. Prišli za manažérom do kancelárie, ktorý bol síce tiež zaneprázdnený, ale odpovede sa už dočkali.

„Vaša žena do práce včera neprišla pán Darkwood.“

Tom už len zakoktal : „ale, ale…“

Zastavil ho manažér a začal hľadať niečo po šuplíkoch. : „Toto je naša dochádzková knížka a vaša žena v ňom nie je podpísaná.“

V knižke boli len mená spolupracovníkov z jej smeny. Tom neváhal a vybral sa s malým robinom na políciu. Povedal im, že jeho žena sa včera večer vybrala do práce no už sa nevrátila. Jasne žiadal aby sa vyhlásilo okamžite pátranie. Miestny šerif si ich vypočul, no avšak pozeral na nich ako by sa nič nestalo a s kľudným hlasom vravel, že sa po nej poobzerajú. Tom dostal zápal nervov až sčervenal a vychrlil na strážnika svoje pocity.

„Do práce neprišla domov sa tiež nevrátila toto nikdy v živote nespravila a ani by to zámerne nikdy nespravila. Okamžite začnite po nej pátrať a nie sa iba obzerať. To tu máte aj niečo iné na práci okrem vysedávania v takejto malej osade?“

Šerif na neho pozrel ako by ho pohľadom krájal na tie najmenšie kúsočky a vraví.

„Okamžite sa ukludnite ak nechcete spoznať aké je to prespať sa za mrežami. Bežte domov sa vyspať a nechajte nás sa o to postarať. My vám vašu ženu nájdeme.“

Tom s robinom teda odišli domov, hneď ako za sebou zavreli dvere šerif pozdvihol starú vysielačku, keďže boli malá osadlosť nemohli si toho veľa dovoliť a vraví do nej máme tu ďalšiu, tentokrát žena stredného veku jedná sa o pani Sarah Darkwoodovú.“

Keď sa Tom so synom vrátili domov ako mech zemiakov sa zvalil tom na zem a pustil sa do neutíchajúceho plaču. Robin sa ho snažil ukludniť, že sa jej nič nestalo aj keď tomu sám neveril. Matka naozaj takéto nikdy nič nespravila a jej láska k nim by jej nedovolila odísť. V podvedomí vedel, že sa jej niečo stalo no však nechcel si to pripustiť.

Pomaly prešiel týždeň a Sarah sa stále neobjavila. Doma to vyzeralo ako po vojne všade prach špina. Tom medzičasom ani rukou nepohol pri podnikaní len ostal doma a pil. Pil veľa. Robin to už nemohol ďalej zvládať tak šiel a tajne skoval všetky fľašky, prišiel za otcom ako by bol on sám jeho otec a prišiel mu dávať rozumy tak ako to robieva on jemu keď niečo zbabre. Ako tak k nemu kráčal zazvonil telefón. Robin bol najbližšie tak ho okamžite zdvihol. Tom pozerá na robina ten zdvihne a pýta sa : „prosím?“ Robin pozrie na otca a vraví. Tati to je pre teba, polícia. Tom podišiel k telefónu a s tými najväčšími obavami si pomaly prikladal slúchadlo k pravému uchu. Nesmelo priam ako to najnevinnejšie stvorenie sa spýtal : „Prosím tu Tom Darkwood.“ Robin rozhovor nepočul, ale vedel si celkom dobre predstaviť o čom sa asi tí dvaja bavili napovedali mu to otcove slzy ktoré sa mu jedna po druhej s väčšou intenzitou začali valiť z očí ako vodopády. Neboli to slzy šťastia to bolo poznať ihneď. Tom zložil slúchadlo pristúpil k Robinovi, no nemohol nájsť slová tak len pozeral do zeme a hľadal slová ktoré by čo najmenej boleli. Robin sa ho spýtal čo sa deje čo chceli? Aj keď už sám tušil čo asi tak mohli chcieť. Tom pozrie Robinovi do očí a smutným hlasom mu vraví. „Stále ju nenašli a už ju hľadať ani nebudú. Podľa protokolu bola oficiálne vyhlásená za mŕtvu.“ Obaja strhli vlny sĺz rozlievajúc sa po zemi v objatí zlikali obaja dlho do noci. Ráno si Tom uvedomil, že život takto nemôže ísť ďalej a tak sa rozhodol skoncovať s jeho alkoholizmom a začať konečne niečo robiť aby dokázal uživiť seba, ale predovšetkým hlavne Robina. Na víkend naplánovali pohreb cez týždeň Tom obstaral truhlu, ktorá nikdy nespozná svojho majiteľa a len ako prázdna nádoba plná spomienok bude ležať zahrabaná v zemi. Bola to naozaj pekná truhla, nie len tak obyčajná, ručne vyrezávaná z višňového dreva a na vrchu boli vyrezaný dvaja strážny anjeli stúpajúc za ruky do neba, k otvorenej zlatej bráne.

Na pohrebe sa objavilo len pár ľudí, nejakí spolupracovníci z podniku a pár susedov s ktorými sa zoznámili. Pohreb bol krásny, nádherné vence krásna reč. O hudbe ktorá mala sprevádzať Sarah do neba ani nemožno hovoriť, bola taká ukludňujúca a utešujúca. So slzami prázdnu rakvu odniesli k jame a pomaly ju do nej spustili. Ešte posledných pár slov na záver a navždy zbohom Sarah.

Od pohrebu prešlo pár dní no v dome už bolo poznať jasnejšiu a zmierenejšiu náladu. Prach zmizol. Podnikanie sa opäť rozbehlo a znova sa mu darilo. Robin pomaly zakončoval svoje prázdniny a pripravoval sa na to, že opäť bude musieť ničiť svoje mozgové bunky pilným štúdiom a však v novej škole s novými tvárami na každom rohu. Posledný deň prázdnin mal Robin priam rozprávkový. Ráno sa s otcom zobudili šli sa naraňajkovať do podniku kde predtým robila Sarah. Po raňajkách sa vybrali späť domov kde mali plno ďalších plánov. Za domom bol krásne upravovaný priam akoby anglický trávnik na ktorom si spolu hádzali loptu a popri tom rozprávali rôzne vtipy. Celý deň bol plný úsmevov a radostí. Večer si sadli ešte na chvíľu ku krbu a s vládnucim tichom pozerali ako plamene pomaly ohlodávajú drevo.

Tom sa pozrel na hodinky a hovorí :

„No je čas spať ráno obaja vstávame ja ti musím spraviť raňajky a ty nesmieš zaspať školský autobus.“ A tak sa obaja odobrali do svojich postelí. Čas ubiehal, ale Tom nemohol tú noc spať. Bolo počuť len vŕzganie postele ako sa nevedel uložiť ku svojej spokojnosti aby mohol zaspať. Už sa mu to ako tak podarilo už bol na poli medzi svetom snov a realitou. Keď pocítil akýsi chladný vzduch. Okno mal dokorán otvorené no napriek tomu že to bol posledný augustový deň bolo stále vonku teplo. Z úst mu vychádzala para a tak sa trošku hlbšie zaryl pod perinu a znova zavrel ospalé oči. Z vonku len jemne pofúkol vietor no jemnú záclonu to nadvihlo smerom k posteli. Ako tak sa plachta vracala vytvárala akési obrysy ako by po nej niečo plávalo. Išlo to smerom ku koncu až to prešlo na posteľ. Pomaly sa to blížilo popri nohách vyššie a vyššie postupne okolo chrbtu až na podušku ku Tomovej hlave. V tom bolo počuť jasný no zároveň tichý šepotavý hlas ako by niekto zakričal šepotom : „Toommmm…“

Tom okamžite vystrelil a sadol si na posteľ. Oči vystrašené hľadeli po tmavej miestnosti. Jediné svetlo bolo od mesiacu ktorý svietil cez okno a zanechával na stene svetelnú hru vďaka stromu čo stál pred domom. Ako sa tak Tom obzerá pomaly po miestnosti v hlbokej tme po rohoch nebolo absolútne nič vidieť. Zrazu v zlomku sekundy svetlo zhaslo a znova začalo svietiť akoby niečo prebehlo popred okno. Vystrašený a skamenený sedí na posteli a kútikom oka pozerá do okna ale tam nič nie je. Skamenený sa neodváži ísť k oknu pozrieť sa tak len tak ďalej sedí a obzerá sa po miestnosti. V dome vládne absolútne ticho a vonku tiež, až by človek povedal že to ani nie je možné. Tom sa už pomaly ukľudňuje a pomaly klesá na posteľ aby znova sa pokúsil zaspať v tom počul vrzgot. Obzrel sa znovu po miestnosti ale niečo sa zmenilo. Miestnosť už nebola taká ako predtým. Niečo v nej bolo navyše v hlbokej tme v rohu miestnosti zbadal niečo stáť akoby postavu. S roztraseným hlasom sa pýta kto je tam a pomaličky sa po posteli posúva viac k stene ďalej od toho čo sa tam skovávalo. Postava sa pohla kúsok v pred a ešte kúsok v pred. Už stála dostatočne blízko aby bolo vidieť že je to ľudská postava ba dokonca ženská. Do tváre vidieť nebolo pretože namiesto tváre bola len tma bola to tma ktorá brala a pohlcovala akékoľvek emócie pocity radosti šťastia smútku. Cez to všetko ju Tom spoznal podľa postavy a tetovania ktoré si dali spoločne vytetovať keď boli mladí a opatrne sa pýta Sarah? Postava ešte pár sekúnd len tak stála kdež v tom v okamihu kľačala na posteli pred ním držiac ho na ramenách s hlasom tak neľudským a jej tak nepodobným : „pomôž m…“ nestihla ani dokončiť vetu a niečo ju stiahlo do tmy. Tom vyletel z postele utekal za ňou ale bolo neskoro zmizla. Rozsvietil po celej miestnosti ale nikde nikoho nebolo na stene však ostal nápis : Pomôž mi. tvorený niečím čo pripomínalo spálené uhlie. Tom chcel zistiť čo to je pomaly blíži svoj prst aby si trošku nabral, ale v momente ako sa dotkol nápis sa celý rozsypal a popadal na zem. Na stene neostala ani stopa po tom že by tam niekedy nejaký nápis bol.

Ráno pri raňajkách Robin pozerá na otca a pýta sa ho: „Ty čo si naháňal myši celú noc? Si nejaký nevyspatý a ako si sa celý trasieš sa mi tak zdá“ Tom, ktorý zrovna robil palacinky sa pozrel na Robina a vraví: „mal som ťažkú noc nemohol som spať, tak som trošku nervózny a naviac ma čaká dnes kopec práce.“

Robin už len odvetil: „Jáj no dobre teda. Ak by som ti mohol potom s niečím pomôcť keď sa vrátim zo školy tak kludne povedz aby si si mohol ísť ľahnúť.“

Tom si len v hlave pomyslel: „potreboval by som klepnúť po hlave aby som zaspal“

No Robinovi pravdu o jeho noci hovoriť nechcel nie len preto že by mu to nemusel veriť a kľudne by ho mohol považovať za blázna, ale aj preto že by nemusel preto potom on tiež spávať alebo by sa nesústredil na školu tak si to nechal len pre seba a odpovedal mu : „Ďakujem uvidíme potom keď sa vrátiš čo budem mať všetko ešte pred sebou. A teraz už utekaj autobus už máš tu.“ Robin teda odišiel s úsmevom do školy. Škola ho celkom bavila nebol to ten typ flákača čo nič nerobí len vymýšľa hlúposti a nosí domov zlé známky. Bol správne vychovaný a hlavne dejepis ho v škole najviac zaujímal. Niekoľko krát bol aj vyznamenaný za svoje dobré známky. Zobral teda batoh a utekal do autobusu. Na rozlúčku si ešte zakývali a Tom už len pozoroval ako v diaľke mizne autobus. Ako náhle zmizol z dohľadu vracal sa späť k domu. Sadol si pred dom na starú drevenú húpačku ktorá tam ostala ešte po predchádzajúcich majiteľoch sklonil hlavu lakte si oprel o kolená a hlavu skoval do dlaní. Premýšľal o tom všetkom čo sa mu to vlastne v noci stalo. Či sa mu to náhodou len nesnívalo a ak nie čo sa mu to snažila povedať. Prečo bol ten nápis tvorený spalinami. A čo ju kam zatiahlo. Mal strašne veľa otázok no nikto tam nebol kto by mu ich zodpovedal. Musel prísť na to sám. Inej voľby nemal a naviac absolútne nevedel kde by mal začať. Ako tak rozmýšľal neuvedomoval si ako čas rýchlo plynie a že dneska ešte ani prstom nepohol, ale ako mohol pohnúť prstom s hlavou plnou iných myšlienok. Nakoniec sa prekonal zdvihol a začal napúšťať vane a nahadzovať hlinu. Je to fyzicky namáhavá práca, ale už odmalička ho bavilo modelovanie no moc mu to nešlo tak začal aspoň vyrábať hlinu na to. Musí presne vedieť kedy dať sem kvapku tam kvapku vody, no dneska na to hlavu moc nemal rozmýšľal nad inými vecami. Preto to nakoniec aj vzdal aby nezničil celú dodávku. Už si konečne premyslel kde začne. Začne tam kde jeho žena začala tiež…

Rozhodol sa tento prípad vyriešiť sám keďže polícia o to očividne nemala záujem… Nedúfal že nájde telo, alebo že ju nájde ešte živú, len chcel vedieť čo sa jej mohlo po ceste stať aké možnosti môže mať. Bol zrovna mesiac od vtedy čo jeho žena odišla z domu a zmizla a on stále nevedel prečo a kam. Ako tak šiel po stopách po ktorých musela ísť predtým ona hľadal všetky možné stopy ktoré by viedli k jej zmiznutiu. Hľadal šmyky na ceste hľadal zaschnutú krv potrhanú trávu v okolí, proste všímal si každého jedného detailu. Prišiel až k podniku v ktorom robila ale žiadne možné stopy nenašiel. Zašiel ešte raz na políciu a žiadal materiály ktoré o jeho žene nazbierali či nenašli nejaké dôkazy alebo niečo podobné čokoľvek aspoň niečo. Žiaľ šerif jeho žiadosť zamietol že dôkazné materiály nevydávajú aj keď je prípad uzavretý. To Toma samozrejme zarazilo. : „Ako môže byť uzavretý keď sa telo nenašlo ?“

Šerif ostal zaskočený otázkou. „Ja rozhodujem kedy sa prípad uzatvára a tento prípad je uzavretý. Vaša žena je mŕtva zmierte sa s tým.“ Tom znova oponuje. „Ako môžete vedieť že je mŕtva keď sa telo nenašlo?“ Policajt už s kludnejším hlasom a veľmi potichu akoby nechcel aby ho niekto iný počul vraví. „Pozrite sa pán Darkwood, nie je to jediný prípad v našej osade čo niekto zmizol a nikdy sa už nevrátil zmierte sa s tým, že je už mŕtva. A nechajte ju odpočívať. Bežte sa z toho vyspať a ja vám ráno niečo ukážem čo vám osvieti myseľ teraz už na to nemám čas potom pochopíte o čom hovorím.“ S týmito slovami sa aj spolu rozlúčili a Tom už mieril domov, vonku bola už tma a Robin sa bude o neho určite aj strachovať kde je tak dlho aj keď mu nechal na dverách odkaz. Pomaly prechádza cez osadu keď si všíma že asi po pol hodine cesty všetko ztichlo a zhasli všetky svetlá. Nestretol ani jedného človeka celú cestu a už je skoro doma. Z diaľky vidí už svoj dom ponad polia ktoré rovnako vlastnil. No zdá sa mu podivné, že ani u nich doma sa nesvieti. Už je pri dome ale nikde ani náznak seba menšieho svetla. Jediné čo mu osvecuje cestu je spln. Vojde do vnútra a kričí: „Robin už som doma.“ No v dome bolo hrobové ticho tma všade naokolo a len to hrobové ticho ktoré počul v onu noc keď sa mu zjavila jeho žena. Pýta sa „už je to tu zase?“ ešte raz zakričí „ Robiiin“ no z domu stále žiaden zvuk len to hrobové ticho ba ani vŕzganie drevených trámov nie je počuť. To mu bolo ale teraz jedno podstatné bolo prečo sa mu Robin neozýval. Po tichu a pomaly prezerá každý kút domu no zle sa mu vidí svetlo v dome nefunguje a nemá si ani čím iným posvietiť. Zrazu počul vrzgnúť podlahu hore na poschodí. Blíži sa ku schodom a spoza rohu nakúka hore, ale nič nevidí. Tak sa vybral hore aby sa pozrel či Robin už náhodou nespí. Prichádza opatrne hore už iba jeden schod a obzerá sa spoza rohy akoby čakal, že sa mu stane zase niečo ako v onu noc. Už je pri dverách od Robinovej izby a otvára ich, ale to čo videl mu rozpumpovalo krv v žilách a rozbehol sa okamžite dolu. Robin doma nebol ba nemal tam ani tašku takže ani zo školy ešte neprišiel. Sadol rýchlo do auta a šiel smerom k jeho škole. Nešiel rýchlo, pretože sa dôkladne obzeral po okolí. Robina ale nikde prišiel až ku škole ale nikde nikoho. Bol už zúfalý bál sa o to aby neprišiel aj o syna. Zrazu počul padnúť smetiak na zem a rýchly čierny tieň ktorý preletel cez ulicu za dom. Tom pocúvol a pomaly sa približoval chrbtom k dverám od školy. Snaží sa otvoriť dvere ale márne boli zamknuté. Pomaly išiel k autu bolo počuť len dopadanie jeho podrážok na dlažbu. A jeho zrýchlený dych. Medzi autom a ním ho delilo už len 10m otvoreného priestoru a jedna otvorená bránka. Pomaly prechádza meter za metrom a blíži sa k autu. Rýchlo nasadol a snaží sa naštartovať ale nejde to. Okná mal zarosené ale cez to všetko bolo vidieť že pred autom niekto stojí. Ostal stáť ako socha ani sa nepohol. Jedno mrknutie a bola preč. Kam zmizla obzerá sa. Všade je len ticho zrazu to zacítil. Ten chlad už zažil po chrbte sa mu zdvíhal vyššie až na krk potom na ucho. Ostal stáť ani sa nehol vnímal len ten chlad v momente sa otočil ale nikoho tam nebol otáča sa naspäť. „Pomôž mi“ hlasitý rev v ktorom bolo počuť bolesť a plač vychádzal z tej čiernej temnoty ktorá bola priamo pred ním a tak rýchlo ako prišla zase zmizla. V tom auto chytilo a rýchlo zase domov. Po ceste domov premýšľal že už je mu jasné že to nebol len sen a čo sa mohlo stať s Robinom prečo neprišiel domov a kde sa skrýval. Keď prišiel domov už sa u nich svietilo. Robin bol už doma. Okamžite vyletel z auta a otvoril dvere išiel do prvej izby ale tam nebol pozrel sa do druhej ale tam tiež nebol už začínal mať isté podozrenie že by v skutku nemusel byť stále doma že možno nechali vypínače pozapínané keď naskočil znova prúd. Ale v tom sa zjavil Robin z poza rohu. „ Robin ty mi vravíš že celú dobu si bol doma a bol si vo vani? „Prišiel som zo školy a potom neskôr som šiel do vane v ktorej som zaspal. Tom tam skoro skolaboval že to čo zažil vonku, bolo to len preto, že sa nepozrel do všetkých miestností. „Idem sa radšej vyspať“ povedal Tom a zničený sa pomaly uchýlil do svojej spálne. V noci opäť nemohol spať pretože rozmýšľal nad tým čo mu asi také môže chcieť šerif povedať. Ako sa tak prevaľoval a zaspával počul z diaľky šepot. Tichý, taký roztrasený ako by niekto po každom písmenku vydychoval. Toho prebralo natoľko, až nemal chuť ani spať. Tma sa znova rozlievala po izbe mesiac nesvietil a on nevidel ani na krok. Pomaly sa s rukou snaží dostať na nočný stolík po baterku. Hľadá, hľadá napokon našiel zasvietil do toho najtmavšieho rohu v izbe bola tam znovu. Žiarovka v baterke okamžite praskla. Tom pomaly zlieza z postele aby sa priblížil postúpil o krok bližšie potom si všimol niečo divné. Ukazovala smerom k oknu. Priblížil sa aby sa pozrel. Veľmi opatrne pri stene sa posúva noha za nohou. Nakláňa sa aby sa pozrel na čo ukazuje. Padá na kolená. V jeho poli videl stáť desiatky postáv. Otočil sa na Sarah, ale ona tam už nebola. Pozrel sa znovu do okna postavy taktiež zmizli. Vŕtalo mu hlavou čo mu to chcela povedať. Postavil sa a otáčal sa smerom k posteli. V tom ho zozadu schmatla a hlasom ako ozvenou sa stratila so slovami „nie som sama“. Ľahol si do postele a čakal čo ho ešte dneska stretne. Ležal na posteli a obzeral sa po tmavej miestnosti. Jedno oko už spalo druhé ešte dávalo pozor. Zatváralo sa už aj to druhé. Konečne zaspal. Ráno už mal hlavu čistejšiu bol pripravený na jeho stretnutie a už sa ho zvedavosťou nevedel dočkať. Robin vstával o niečo neskôr ako Tom prišiel dolu k raňajkám a obaja sa spolu posilnili na nový deň. Tom sa ho spýtal ako bolo v škole? Robin len odvetil „šak to poznáš kopec učenia už od prvého dňa len preto aby som dobehol to čo oni brali.“ Tom pokývol hlavou „To je pravda a čo taký nový kamaráti? Už si sa tam s niekým zoznámil ?“ Robin sa pousmial „No tak to vieš, s jednou spolužiačkou som sa tam zarozprával, respektíve ona prišla zamňou bo sa mi ostatní nejako vyhýbali. A celkom sme si tak padli do oka takže sme sa hneď skamarátili.“ Tom sa už tiež pousmial „Tak to je dobre a teraz už utekaj“. Prišiel autobus a Tom ho už popoháňal aby ho nezmeškal. Robin vybehol a znovu sa stratil za obzorom. Tom mal teraz kopec času mohol sa ísť pustiť znova do výroby, ale teraz mal iné veci na starosť ráno mal prísť na stanicu a tak tam aj šiel. Po ceste sa však zastavil ešte na kávu. Ako si tak v klude sedel zazvonil telefón bolo počuť len nejaké mrmlanie pretože sedel zrovna pri chodbičke pre zamestnancov a dvere boli zatvorené. Ozval sa len treskot tanierov o dlážku. Všetci zamestnanci sa tam okamžite rozbehli. Otvorili sa dvere a dvaja muži niesli jednu staršiu pani von. Tom ich pozoroval cez okno. Ženu posadili na obrubník a začali ju omávať s táckami. Žena očividne plakala, aj keď to nebolo počuť ale bolo jasne vidieť ako sa jej triasol chrbát a ruky mala priložené na tvári. Tom sa opýtal jednej z jej kolegov „čo sa stalo? Môžem nejako pomôcť?“. Čašníčka mu odpovedá: „Nie pane manžel jej zomrel, možno ste ho poznali bol to miestny šerif.“ Tom nahodil ten najprekvapenejší výraz aký len mohol: „čože? Ako sa to stalo? Ja som sa s ním mal dnes stretnúť.“ „No tak to máte asi po schôdzke toho už nikto nenájde“

„Nenájde? Šak ste povedali že je mŕtvy nie že zmizol.“ Čašníčka sa len otočila so slovami „už musím ísť“ a už jej nebolo.

Tom sa znovu pustil do premýšľania. „Šerif niečo vedel a chcel mi to povedať a pri tom zmizol rovnako ako moja žena a presne mesiac na to. Ale prečo mi vždy povedia s takou istotou že je mŕtvy keď telo nenašli.“ Dochádzalo mu pomaly že šerif nebol jediný čo niečo vedel a myslí si že to vie viacej ľudí. Teraz len musí zistiť kto a ako to z nich dostane čo sa tu vlastne deje. V tom ho to napadlo už vedel kde má hľadať odpovede. Boli len dve miesta na ktorých nejaké budú ak nejaké sú… pokračovanie nabudúce.

Sdílejte článek

Nový komentář