Chatrč

přečteno: 520x

tisknout článek

2.7. 2010 
Je letné ráno. Ležím na posteli a čumím na oblohu. Je azúrová ako hlboký oceán. cítim sa šťastne sú prázdniny. Možno i preto, lebo viem, že niečo skvelé dnes príde. Niečo čo ma poteší. Tieto prázdniny hodlám využiť rozumne, zo zábavou a zážitkami. Zvučka smsky.

Dano: „serus David mam vybornu spravu, ktora ta potesi, nasi isli na tyzden prec pozyvam ta na zur. Chatka je volna mozes prist o to lepsie, pridu vsetci"
S potešením odpisujem: „Cauko Dano vdaka za pozvanie, prave mi to padlo vhod, pridem kedy ze to bude?"
Dano: „bude to o tyzden presne deviateho, vtedy nasi odchadzaju, nic ti netreba staci iba dobra nalada"
Ja: „dobre takze sme dohodnuty, pre istotu nieco donesiem"
Na túto správu som čakal celý deň. Urobila mi radosť. A ešte viac to, že mi to rodičia dovolili. Týždeň sa vliekol ako slimák a ja som zvieral netrpezlivosťou.

8.7. 2010
V telke idú samé bludy. začínam si baliť veci na zajtra. Do tašky som si nahádzal obyčajne veci: oblečenie, baterku, zápalky, repelent, mobil, zubnú kefku a pastu, sprchovací gél, spacák ...hocičo na čo ma len napadlo.

9.7. 2010
Prší. Letný dážď ma zobudil. Kráčam po teplej dlážke a odhŕňam záves. Izbu pozlátilo farebné spektrum farieb. Moju tvár bezočivo pohladilo slnko.

9:14
Kráčal som po schodoch a ťažkú tašku som vláčil po zemi. Otec stál pri aute a nakladal ostatné tašky do kufra. Sadol som si do auta. Šli sme možno hodinu no zdalo sa mi to ako celá večnosť. Danova chata bola niekde na severe blízko lesov. No názov si nepamätám.

10: 28
Sme tam. Čerstvý vzduch hustých lesov mi dodal energiu. Cestička vydupaná do lesa viedla hneď k Danovej chatke. Cestička bol dlhá akurát 50 metrov. Kráčal som po nej až kým som neuvidel chatrč. Zdala sa osamelá no vedľa nej bola ďalšia. Cesta k nej viedla cez les.  Majiteľa druhej chatky nikto dávnejšie nevidel. Jeho chatka bola opadaná lístím a mala rozbité okná ktoré boli špinavé. Nedalo sa cez nich vidieť. Danovu chatku a okolie som poznal veľmi dobre.

10:41
Som na terase chatrči. Postavím sa pred prah dverí a zaklopem. Mal som nervy, hodných 15 minút mi nikto neotváral. Už som sa bál že je to jeden s tých obľúbených Danových kanadských žartíkov ktorým nikto nechce podľahnúť. Pri vchode viedli schodíky nahor. No nikto ma neprivítal. Kráčam do obývačky kde vidím osobu s blond vlasmi.  „Ale Dano má hnedé vlasy" - „čo to má do čerta znamenať?"  potichu som sa pýtal sám seba. Dano čítal knihu, čo sa mi nezdalo, pretože Dano nie je vôbec žiadny knihomoľ. 

 -„Serus Dano"  Nikto sa neozýval

-„Dano? Si to ty?"

 -„Odpovedaj!

-„Prečo neodpovedáš?"

Zo strachom som sa blížil ku kreslu na ktorom sedel. Už som bol pri ňom. Chytil som ho za plece.

„Čo to má byť?" Danova hlava sa skotúľala po kresle dolu na koberec.

„Dano už som ti povedal, že tie tvoje kanadské žartíky nemám rád"   na stoličku postavil plyšáka pripevneného o kreslo. No i tak som tomu nechápal.

„Vždy vyskočí a začne sa rehotať, tento krát nie?"

                            Zvláštne ticho!

„Dano? Kde si?"

„Prestaň s tým už je to otrepané"

No stále bolo ticho.

11: 18

Niečo silno udrelo o zem. Okolo mňa sa pohol tieň vedúci do izby vľavo. No buchot šiel z hora.

„Čo to k sakru bolo?"

 „Dano? bol si to ty?"

„Prestaň, mám strach priznávam"

 . Kráčal som po schodoch. S kade som počul buchot. Ten tieň som nechápal. Keď som bol už takmer na konci ...

„Áaa"

„ahoj"

 Vtom zbehnú dole Dano, Andrea a Martin. „No ahojte"

„A kde sú všetci?" - „Kto všetci?" - „No predsa všetci, sme tu iba my?" - „No vieš, bál som sa, že neprídeš, áno sme tu iba my"  povedal Dano, pritom skláňal hlavu. - „Neverím ti, znovu ma chceš nachytať"  Nechcel som mu veriť. Prehľadal som izbu v ľavo, kadiaľ vbehol ten tieň. „Ha, Dano tu sú"  už som to chcel povedať, lenže izba bola prázdna. Vrátil som sa do izby, Andrea začala žuť žuvačku. 

„Prepáčte, len neverím tým Danovím žartíkom"

„Vrr"  

„A toto zas čo bolo?"

„Pokoj, to bude bojler"

„VRRR"

„Bojler vravíš? trošku hlasné nie?"

„Dobre nechce sa mi ísť tam hore, zavolaj ich tu" - „Dobrý pokus, Dano"

„Ale veď ti vravím že tu nikto nie je!" „Dobre ako chceš, Dávid poď keď neveríš"

11:38

Schody boli malé čoskoro sme boli tam, po pravde veril som  Danovi. No tie zvuky boli veľmi čudné.  Znie to hrozivo.   Už som bol na poschodí Dano bol vzadu a čakal pri schodoch. Nevinne sa na mňa usmieval. prekutral som takmer celú chatu, už dávno som vedel, že naozaj tam nikto nie je, skôr som hľadal vec ktorá tento zvuk vydávala.  Nič som nenašiel, zaujalo ma len zrkadlo nad ktorým visela veľmi netradičná vec. Neviem samotný klinec nie je zvláštny. No tento bol.  Bol možno 20 cm dlhý a celkom zarastený do dreva. To zrkadlo bolo priehľadné a rýdze ako číry krištáľ.     Lepšie som sa pozrel do zrkadla a...."Čo to...čo to je?"

„Bum-bac"  Dano z ničoho nič spadol zo schodov. Upriamil som na neho pozornosť a celkom som zabudol čo sa dialo v zrkadle. Rozbehol som sa dole schodmi. Dana bolela ruka a hlava. S hlavy mu tiekla krv. Hneď som behal po lekárničku. Okrem toho bolo všetko v poriadku, ruku mal len buchnutú. Stále sa vypytoval: „Čo to bolo...?"- „Videli ste to..."

„Čo také?"

„tú tvár, tú tmavú tvár!"

" O čom to hovoríš? „

 „Čo sa vlastne stalo?"

 Dano odrazu stratil vedomie. Nechápal som tomu, predsa mu nič nebolo.

 „Ha-ha" Dano spustil smiech." Vy hádam na všetko naletíte."

Týmto sa to skončilo. Zrazu som sa ocitol pred zrkadlom. Znovu ako pred tým.  „Aáá" skríkol som na hlas. Dano hneď reagoval „Šibe ti?" stál presne tam s kade spadol. Hádam sa nič nestalo. To nie je možné. Čo sa tu vlastne deje. Chcel som sa pozrieť na hodinky lenže mobil som mal kdesi v taške. Vôbec som si neuvedomil, že čas stojí. Ani o minútu sa nepohol. Už mal byť večer no stále svieti slnko. To nie je možné. Rýchlo som zbehol dole, Dano sa na mňa len pozeral nepovedal nič.

Martin mi vrazil. „Za čo to bolo?"  „Spamätaj sa!" „Prišiel si sem ako normálny človek, a teraz si sa načisto zbláznil!"  Andrea sa ku mne priblížila a nepovedala ani slovo. Myslel som si, že i ona mi vrazí.  Čudne na mňa zízala. Prebehol som izbu a rýchlo sa pozrel na hodinky..

21:09

Prečo svieti slnko? Čo to je? možno mi nefungujú hodinky.

„Minule som ich nastavoval" skríkol som rozzúrene. Lebo ma ten mobil už pekne štval.

Chcel som vyjsť von no do cesty sa mi postavil Dano.

„No kde si" „už som ťa hľadal" „Pokoj, bol som preč len na chvíľku"

-„No čo, budeme niečo robiť alebo tu budeme len tak  stáť?" opýtala sa Andrea.

„Poďme za chatu, môžeme si opekať" navrhol Martin. „Dano vravel, že má zásoby na mesiac" . Dano prešiel do kuchyne kde s chladničky vybral slaninu, klobásy a špekačky. Išli sme za chatu.

 Bola tam tma a na leto obrovská zima. Nemal som nič okrem bundy.

22.01

„Treba nanosiť drevo" povedal Martin. „Zatiaľ pôjdem po zápalky" povedal som.

 Rýchlo som zbehol do chatky. Tašku som nevidel. Hoci som ju položil ku kozubu. Nevšímal som si to a zbehol do obývačky, kde sa ocitla moja taška. Vyhádzal som všetky veci a našiel zápalky. Ešte dobre že som ich zobral. Vychádzal som s obývačky. Ktosi ma volal na moje meno...."Dávid" „Halóó" „Je tu niekto"„Dávid" „Kto to povedal?!"  Hlas prestal. Zrkadlo! „Kde je zrkadlo. Spamätal som sa. Kto ho zobral, kde je?" Bol tam iba klinec.  Snažil som sa ho odtrhnúť. Podarilo sa neviem ako, ale išlo to ľahko. Rýchlo som zbehol dole zo zápalkami.  Klinec som odhodil do trávy. Prešiel som za chatu. Oheň bol zapálený. „Kto zapálil oheň?" „Neviem,  boli sme si odskočiť bola tu len Andrea" ....povedali Martin a Dano. „Kde je teraz? Kde je Andrea?" potil som sa a celý triasol od strachu.

Nemal som chuť opekať zatiaľ čo Dano a Martin už opekali za mňa. „Kde tak môže byť?!" ....prešla hodina a Andrea tu nie je. Po chvíľke sa vrátila. „Kde si bola?!"  „Čo je ťa do toho"- „môžem chodiť, tam kade budem chcieť"  nervózne na mňa skríkla a sadla si ku ohňu. Radšej som sa nepýtal. Bol som na ňu nazúrený.

23.38

Oheň  zhasol. Nič nebolo vidieť. „Prestaň" „čo to robíš" „Nerob to"  čosi ma potiahlo za nohu.  Ťahá ma to po zemi.

 „Prosím prestaň!"

„Nerob to!"
„Niee"

„Pomooc"
„Prestaň s tým!"

Neprestalo to vlieklo ma to po schodoch.. „Pusti ma!" „Choď preč"

2. deň (ráno 9:18)

Je ráno. Rýchlo som sa prebudil ako zo zlého sna. Čo sa stalo? Cely som bol spotený a triasol sa ako osika. Ležal som na posteli. Miestnosť bola prázdna. „Pomóóc!" „pomôžte mi niekto". Postavil som sa. Pozrel sa za posteľ.

Na zemi ležal Dano. „Dano, Dano, prebuď sa!" „Niee, je mŕtvy" „Prebuď sa!"

Okolo seba mal kaluž krvi. Bol celý dobodaný. „Nie!" Musím utiecť. Vykopol som dvere. Bolo tam to zrkadlo. I s klincom.  „to nie je možné" celý som stuhol, nemohol som sa pohnúť. To zrkadlo. To prekliate zrkadlo.  Musím ho zničiť. Stiahol som ho, priamo som ho vytrhol zo steny.  Položil som ho na zem. Kopol som do neho. No nerozbilo sa. „Čo to vidím" „niee!" Andrea visela na povraze. Priamo predo mnou.  Zrkadlo zmizlo. Musím, musím utiecť.  Dvere boli otvorené, kúpeľňa celá od krvi.  Pustená voda, celá kúpeľňa je od vody.  z vane tiekla červená tekutina. Vedel som, že je tam Martin. Nechcel som ani pomyslieť čo sa sním mohlo stať.

Opatrne som sa pozrel. „Preboha"  vaňa bola plná krvi v ktorej sa plavili orgány. Po celej dĺžke plávali črevá. Zvracal som priamo na chodbu.  Nad umývadlom viselo zrkadlo, no iné ako to na chodbe. Bolo obyčajné a špinavé. Pozrel som sa doň. Zaraz sa za mnou postavila červená postava. Celá od krvi, z tváre jej viselo mäso. Rýchlo som utekal ku schodám. Pred schodmi bolo sklo. Črepy zapichnuté do dreva. V odraze sa zjavila postava. Zobral som klinec ktorý bol nad ňou. Bodol som ho do nej, presne do srdca. Zrkadlo sa rozsypalo na sto črepov. 

Bežal som po schodoch.  Začali horieť. Schody prudko horeli a popálili mi chodidlá. Vybehol som s chatrče. S terasy tiekla voda zmiešaná s krvou. Postava sa zjavila a pokojne sedela na stoličke v terase. Na tvári mala zlovestný úškrn, šaty mala otrhané, celé zakrvavené. Cesta s lesa bola uzamknutá. Chodník zmizol. Akoby sa stromy z hodiny na hodinu rozrástli.

Rozbehol som sa cez les. Postava mi bola v pätách. Zmizni! Vypadni! Nechaj ma ísť! kričal som na ňu. Zdalo sa mi, že odišla. Videl som svetlo. Behal som za ním. Obloha sa obliekla do tieňu, nebolo ani poludnie. Noha, moja noha. Niečo ma drží. Pusť ma! S tašky som vybral zápalky. Postavu som ostriekal repelentom a hodil po nej zapálené zápalky. Postava ihneď zbĺkla. Zapálila sa i tráva. Ohnivé jazyky olizovali kmene stromov.

S ohňa tiekla tekutina pripomínajúca ortuť. Postava sa roztiekla po lese ako vosk roztopený pri veľkej teplote. Bol som pri svetle. Pre do mnou sa objavila čierna brána. Búchal som no nikto neotváral. Začala horieť, menila sa na červenú. Postava sa objavila za mnou.

Surovo ma zo sklom bodla rovno do hrude. Zakrvavený som padol na zem. Postava si kľakla a do ucha mi pošepkala.  „Tak čo si pripravený?" „Zobuď sa, treba už ísť"  Potichu som počul  tie to vety. Vstal som,  zobudil sa. Otec stál pre do mnou. „Tak čo môžeme ísť nie?" veci do chaty ležali voľne na zemi.  Bol to len sen ale čo tá bolesť. 

Prešiel som do kúpeľne. „Tak čo, páči sa ti?" opýtala sa ma mama pričom držalo veľké zrkadlo.