Beštia


V hlave som mala pusto. Prázdnotu. Pred očami sa mi robili čierne fľaky a splývali s červenými miniatúrnymi bodkami, ktoré vytvárali akýsi obrazec šialenstva. Ledva som lapala po dychu. Cítila som sa stiesnene. Úzkosť sa stala mojou najlepšou priateľkou. Tušila som, že so mnou nie je niečo v úplnom poriadku. Bála som sa zakričať, vysloviť čo i len jedinú hlásku. Ani šepot. Ubíjalo ma nekonečné ticho, ktoré ma obklopovalo. Srdce mi vyskočilo do krku, až mi tep divoko pulzoval. Naháňala som sama sebe strach. Obklopovalo ma niekoľko podivných mužov v bielych plášťoch, s bielym rúškom na tvári a zaväzovali ma do zvieracej kazajky. Z mojich úst vychádzali škreky neskrotiteľnej príšery a len s ťažkým srdcom som ich k sebe priradila. Spútali ma a nechali pohodenú na posteli. Hľadela som do holých bielych stien prázdnoty. Už som sa nevzpierala. Nebolo prečo. Rozhodla som sa, že keď ma znovu prídu skontrolovať, utečiem…  

Z dňa, kedy som zbadala to červenovlasé dievča, si nepamätám žiadne (pre niekoho možno podstatné) údaje, a to ani obdobie, ani dátum, ani špecifické miesto. Spomínam si iba na to, že som sa ocitla na koncerte, ktorý sa odohrával v nejakom voľnom priestranstve podobnom futbalovému ihrisku a pomaly sa stmievalo. Bola som tam sama, i keď obklopená stovkami cudzích ľudí. Sedela som na vlhkom trávniku a uprene hľadela na pódium. Zrejme predtým pršalo, no nevenovala som tomu pozornosť, pretože vlhká tráva ma osviežila. Bolo mi nevýslovne teplo. Telom mi prebehovali vlny horkosti a návalov potu. Cítila som sa choro a, úprimne, tak trochu zasnene. Zvuk z pódia ku mne doliehal v ozvenách a okolie sa so mnou točilo. Nikomu som však nepadla do oka. Stále som tam sedela sama, osamotená, nikým nepovšimnutá, počúvajúc gotickú hudbu a zasnene pozorujúc krásnu speváčku v dlhých čiernych šatách s mikrofónom v ruke. Ak by sa ma v tej chvíli niekto spýtal na meno, asi by som mu nebola schopná odpovedať správne. Bola som opitá? Sfetovaná? Nahúlená? Čo bolo presnou príčinou mojej stratenej koncentrácie ducha i tela? Moja odpoveď znie – neviem. Naozaj! Všetko, na čo si z toho dňa pamätám, začalo na tom trávniku. Prebudila som sa až tam a bolo mi úplne jedno, prečo a za akých okolností. Myseľ som mala úplne mimo. Jediné, na čo sa upriamili všetky moje myšlienky, bola tá speváčka. Opantala ma svojou krásou a niekde v hĺbke svojej duše som cítila, že už som ju niekedy stretla, že sme sa niekedy v minulosti veľmi dobre poznali. Ba dokonca, možno sme boli najlepšie priateľky, či príbuzné! V hlave mi trešťalo a nemohla som o tom ďalej premýšľať. Od chalana, ktorý sedel blízko mňa a tiež pozoroval koncert, som si nenápadne vzala vychladené pivo. Pomohlo mi to a opäť som sa mohla nerušene dívať na to, ako dokonalo pôsobí na okolie svojou krásou a ako dokonalo spieva. Stala sa centrom môjho vesmíru.

Zo svojho miesta som ďalej pozorovala, ako zišla z pódia a tackavo si to mierila k rozloženým dekám svojich priateľov. Správala sa veľmi spoločensky, neoddeľovala sa od okolitých ľudí, akoby nebola ničím extra, keď spievala a pozerala na nás z výšky. Vlasy jej viali spolu s dlhou sukňou a hrali tak dokonalú symfóniu zblíženia. Od hlavy až k päte bola stelesnením bohyne. Rukou sa oprela o svoj bok a hltavými dúškami pila pivo, pri čom zakláňala hlavu. Bola veľmi smädná, čomu som sa ani nedivila, keďže vyše hodiny pracovala na maximum so svojimi hlasivkami. Pristúpil k nej nejaký chalan celý v čiernom a niečo jej šepkal do ucha. Muselo to byť niečo náramne vtipné, pretože sa z chuti úprimne zasmiala a potľapkala ho po pleci. Sadla si k nemu na deku a pustila sa do pripraveného jedla, ktoré mali skryté v košíku. Začínalo mi byť chladno. Pozrela som sa na svoje holé ruky, pri čom mi na nich niečo udrelo do oka. Zápästia a hnáty som mala zodreté do krvi, niekoľko nechtov mi dokonca chýbalo. Naháňalo mi to strach. Ako som k tomu prišla? Striaslo ma od zimy, tak som si pošúchala plecia a spýtala sa toho chalana pri mne, či by mi nepožičal jeho mikinu, pretože tá vlna zimy bola neznesiteľná. Najskôr sa na mňa pozrel, ako keby mi preskočilo, ale keď som naliehala a na tvári mi hral môj zúbožený výraz, obetavo si ju vyzliekol a podal mi ju so slovami: „Aj tak je už stará.“ Rýchlo som si ju obliekla a snažila sa zohriať. Nešlo mi do hlavy, ako prudko sa vo mne menila teplota tela. Čo sa to so mnou dialo?! Ten chalan vedľa mňa začal byť dotieravý. Asi si myslel, že keď som chcela jeho mikinu, budem s ním chcieť ísť aj do postele. Po jeho štvrťhodinovom opitom monológu mi už išiel parádne na nervy. Zdvihla som sa na odchod, ale pred očami sa mi zjavili čierne škvrny a zatočila sa so mnou zem. Chytila som sa za hlavu a vytrhla si niekoľko vlasov. Obetavý chalan sa ku mne okamžite postavil a robil si o mňa starosti. Odsotila som ho a mierila ku speváčke, ktorá práve dojedla a zapálila si cigaretu. S chuťou diskutovala so svojimi priateľmi o hudbe, pretože ich hlasitý smiech a útržky niektorých slov ma o tom utvrdili. Ten chalan za mnou ešte kričal nejaké hanlivé urážky, ale jeho priatelia ho stiahli späť prízvukujúc: „Už máš v hlave dosť, tak prestaň robiť okolo seba bordel!“. Odvážne som sa postavila pred jej partiu a stála tam, až kým sa na mňa nepozrela. Vyfúkla do vzduchu dym a pri pohľade na mňa jej cigareta vypadla z ruky. Prudko sa postavila a silno ma objala. Ostatní na nás nechápavo očili a niektoré dievčatá dokonca pootvorili ústa. Zrejme to ich slávna speváčka nemala vo zvyku. „Čo tu robíš? Ako si sa sem vôbec dostala?“ Pobozkala ma na líce a ospravedlnila sa ostatným, že musí neodkladne odísť. Nič im nevysvetľovala, ani sa za nimi neobzrela a držiac ma za ruku, viedla ma preč z ihriska, preč od kopy ľudí. Do neznáma.

Pamätám si, že už sa celkom zotmelo, na nebi sa trblietalo milión hviezd a kdesi v diaľke občas spod mráčika vykukol zaoblený mesiac v splne. Speváčka mi tuho zvierala ruku vo svojej, až ma to bolelo. Povedala som jej to, ale nevenovala mi pozornosť. Viedla ma pomedzi rôzne tmavé uličky, ktoré boli veľmi zle osvetlené a stále si mlela svoje. Občas sa aj zasmiala a pýtala sa na môj názor, ale nemala som chuť jej odpovedať. Iba som sa poslušne usmievala a užívala si jej prítomnosť. Vedela som, že sme sa kedysi poznali. Moje srdce a moja vnútorná intuícia ma nikdy neoklamali. Akosi som si len nedokázala spomenúť. Vnímala som jej úžasnú vôňu, spleť vanilky a divých ruží. Vnímala som jej krásnu farbu mačacích očí, aj to, ako nežne vyzerali jej bledé prsty oproti mojim krvavým. Jej husté dlhé vlasy voňali po škorici a mede a mne z tej esencie zaškvŕkalo v žalúdku. Speváčka to začula, zatvárila sa prísne a zastavila sa so mnou uprostred cesty: „Dnes si ešte nič nejedla? Vieš, že jedlo je pre nás strašne dôležité. No tak! Poď!“ Pomyslela som si, že keby som nejedla iba dnes, bola by som šťastná. Opäť ma schmatla za ruku a ťahala ma hlbšie do spleti kľukatých uličiek. Kdesi v húštine zahúkala sova a v tom okamihu sa mesiacu konečne uráčilo vykuknúť a osvietiť nás. Všimla som si jej abnormálne dlhých nechtov a mihalníc. V ušiach mala niekoľko strieborných náušníc a keď sa smiala, neušla mi pozornosti ďalšia strieborná ozdoba, tentoraz v jej jazyku. Prečo sa dáva niekto dobrovoľne prepichovať? Ako sa to môže niekomu páčiť? Vtom som si však uvedomila, že človek pri tom prežíva chvíľkovú bolesť, a to je zrejme gro všetkého. Kvôli bolesti, kvôli tej temnej rozkoši, by bolo niekoľko vyvolených schopných podstúpiť čokoľvek. Človek je zvrátený, skazený tvor, ktorý si nezaslúži chodiť po tejto zemi, ničiť ju a obracať ju na svoj temný obraz.

Zastavili sme sa až pred bránou cintorína a ja som sa jej túžila vytrhnúť. Kríže na železnej bráne mi naháňali strach a temnota kostola mi spôsobovala zimomriavky. Opäť som sa zababušila do mikiny a ďakovala tomu hlupákovi, že sa opil, inak by mi ju určite nedal zadarmo. Nevýslovný strach z tej cirkevnej inštitúcie a jej symbolov ma úplne prinútil precitnúť. Potriasla mnou a donútila ma zadívať sa jej hlboko do očí. „Počúvaj ma! Musíš sa nakŕmiť, inak zomrieš. Nevyhneš sa tomu. Chceš sa tam znovu vrátiť? Hm? Chceš znovu zažívať to ponižovanie väznice v blázinci? Najedz sa a si voľná. Budeš silná ako ja a utečieš komukoľvek a kedykoľvek. Nebuď hlúpa po matke. Nakŕm sa!“ zvrieskla a sotila ma k bráne. Udrela som si čelo o jeden z hrdzavých krížov a zasyčala na ňu. Nemala dôvod mi ubližovať. Prečo by mala rozhodovať o mojej vôli? Celý život mi každý iba rozkazoval. Nenávidela som všetkých. „No tak! Mám ti ešte aj teraz pomáhať alebo čo?! Chceš byť znovu slabá? Viem, že to nie je príjemné. Vzchop sa!“ hučala za mnou a mňa to znervózňovalo. Fajn. Priznala som si, že som sa celý život snažila potlačiť svoj pôvod. Netúžila som po bolesti ako moja sestra, ani po ubližovaní ľuďom, aj keď som ich nikdy nemala v láske. Túžila som len žiť a mať pokoj. Zviezla som sa k zemi a rozplakala sa. Sestra ku mne pribehla a hodila ma za bránu cintorína. Udrela som si pravé rebro a kostrč. Zastonala som od kŕču bolesti a nenávistne na ňu zagánila. „Toto chceš? Ty nechceš spôsobovať bolesť druhým, ale za to sebe áno. Si úbohá a zbabelá. Vstaň!“ Chtiac-nechtiac, poslúchla som ju, pretože mi došlo, že ak by som sa stavala na odpor, bolo by mi to iba na škodu. Ona bola silná a ja tá slabá. Prehrala by som tento boj. Silno ma schytila za rameno a vliekla ma do kopca bližšie a bližšie ku kostolu. Čím sme k nemu boli bližšie, tým viac mi búšilo srdce a bolestivo mi pulzovala krv. Hlava mi išla prasknúť a pískalo mi v ušiach. Odrazu mi z úst začala vytekať krv. Zľakla som sa, že ma sestra príliš hodila na zem, takže mi spôsobila vnútorné krvácanie. Avšak, keď zbadala moju krv, začala sa desivo smiať: „Vidíš? Toto je tvoja odmena za to, že si neposlušná. Hniješ zaživa,“ skríkla do noci a posotila ma pred bránu kostola. „Zaklop a pýtaj sa na farára Schmidta.“ Nervózne sa obzerala okolo seba a hrýzla si spodnú peru, akoby sme tu boli votrelcami. Desila som sa chvíle, keď príde k môjmu napájaniu. Napájanie. Tak som to vždy nazývala, pretože to malo veľmi ďaleko od bežnej konzumácie ľudskej potravy, s ktorou to nemalo absolútne nič spoločné. Jemne som zaklopala o ťažké drevené vráta a cúvla o dva kroky späť očakávajúc najhoršie. Sestra si za mnou bojovne prekrížila ruky na prsiach a usmiala sa na mňa, aby mi dodala odvahu, no nepomohlo mi to. Vráta sa s vŕzganím pootvorili a mesiac osvetlil plešatého územčistého chlapa v kňazskom rúchu s okuliarmi na nose a so spýtavým pohľadom: „Čo chcete?“ Pod tlakom sa zvyknem zosypať, čo sa stalo aj teraz a ako mávnutím čarovného prútika som onemela. „Prečo ma vyrušujete v túto neskorú nočnú hodinu? Nehanbíte sa? A kto vás pustil na územie odpočinku mŕtvych? Bez oprávnenia sem vtrhnete a mlčíte. Čo chcete? No tak! Bude to?“ Kňazova tvár sa okamžite zmenila z priateľského učenca na zúrivého býka. „Nemienim tolerovať žiadnych zločincov na území zasvätenom Bohu. Ak ihneď nepoviete, čo ste zač, zavolám…“ Vtom sa k nemu sestra vrhla a zahnala ho hlbšie do temnoty kostola. Ostala som v nemom úžase stáť na prahu a roztriasla sa sťa osika. „Haló?“ hlesla som do ticha a pomaly otvorila dvere. Žalúdkom mi prešla vlna neznesiteľného hladu. Asi mala sestra pravdu. Raz to napájanie muselo prísť. Buď prijmem fakt, kým som, alebo skončím až do konca svojho života za múrmi blázinca. Nemôžem donekonečna odmietať, že som iná a že môj žalúdok jednoducho nie je prispôsobený na ľudskú stravu, ale jedine na…

Na skrinke pri dverách som našla svietnik, ktorý som zapálila a jedine s ním som sa odhodlala ísť ďalej dnu. Na múroch na mňa zapôsobili fresky anjelov a pobožných mníchov kľačiacich pred svojim pánom. Pri každej stene bola v zlatom podstavci svieca a vedľa vchodu trónili sochy nejakých svätcov. Bolo mi  z toľkej pobožnosti zle. Pridala som do kroku a prešla pomedzi lavice určené k pokániu a modlitbám. Pred oltárom som zbadala sestru s krvavým úškrnom na tvári volajúc ma k sebe. Stúpila som na zlomené kňazove okuliare a o kúsok ďalej som zbadala jeho odhodené roztrhané šaty, ktoré sa už vôbec nepodobali k pôvodnému rúchu. Postála som až pri nej a uvedomila si, že som sa tak ocitla priamo zoči-voči pred rozpáraným kňazovým telom. Jeho vnútornosti boli rozfŕknuté po schodoch vedúcich ku kaplnke a taktiež na stole určenom k bohoslužbám. Sestra mu v návale zlosti oddelila končatiny od tela a hlavu s výrazom nevýslovnej hrôzy a utrpenia zahodila o pár metrov za seba pred zlatých anjelikov. Neskonalá hrôza z jej brutálneho počínania ma nenechala dlho otrasenou, pretože mi sestra s nežným úsmevom podávala do rúk kňazovo srdce. „Jedz!“ zasyčala a rozosmiala sa. Jej smiech sa ako echo ozýval po celom chráme a vracal sa k mojim ušiam v tisíckrát silnejšej intenzite. Hlad bol v danom okamihu omnoho silnejší ako moje predsudky. Nejedla som už niekoľko mesiacov. S chuťou som sa zahryzla do podávaného pokrmu a potom sa napájala posvätenou krvou kňaza, aby sa moja ľudská podoba neskôr opäť nezmenila na krvilačnú beštiu prahnúcu po ľudskom srdci. 

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    Isaac 21 června 2013 v 12:00

    Průměrná slovní zásoba a hrátky se slovy jsou na místě, díky čemuž jsem protančil povídkou zcela hladce. Některé fráze a slova moc kontrastují vzhledem k použitému stylu. Jednání a motivace postav jsou vykreslené, ale ohrané (ale co v dnešní době není ohrané?) a předvídatelné. Stejně tak je to i s rozuzlením příběhu, který nešokuje, ale omlouvá ho jeho "non priority". Jako celek je povídka svěží a čtivá, což je důležité! Pro mě ještě větší klad v tom smyslu, že tyto tématiky mám v oblibě. T-UP

Nový komentář