Adolf


Kaltar, rok: 1886

Drahý braček,

Určite si spomínaš na deň, keď Adolf zmizol z rodičovského domu a už sme ho viac krát nevideli. Vlastne, až potom. Na jar, keď rozkvitlo tak málo jabloní a otec musel vziať robotu v továrni , aby sa o nás postaral. Matka sa triasla nešťastím, plakala dňom i nocou, no vieme, že to nikomu nepomôže…

Tieto dni ma kvária depresívne myšlienky, nahlodávajú mi mozog ako pažravé mole, a práve preto Ti píšem. Nič nebolo pre mňa strašnejšie, ako pohľad na maličkého brata, znetvoreného tou zákernou chorobou. Jeho tvár, ponášajúcu sa na prezretý eidam, široká sánka, mastné vlasy, rozstrapkané ako kukuričné šúpolie a zrak plný hnevu a beznádeje.

Pamätáš, ako rozpáral otcovho najmilšieho žrebca? Sťaby to bola iba podmanivá hračka? Tá krv, vnútornosti, skrútené v špinavej slame, šialený rev a pukot lámajúcich sa kostí? Ešte dnes mi je z toho nevoľno a posieva ma zimomriavkami. Ruka sa mi trasie od strachu a oči volajú po utišujúcej slze.

Je mi slabo.

Viem, že sme mu to nemali urobiť, on za to vôbec nemohol. Prečo by smel za fakt, že sa začal z ničoho nič ponášať na monštrum? Bože. Tak nevinný Adolf a odrazu zmizol a vracal a iba, keď bol lačný a potreboval nasýtiť žalúdok…

 Otec mlčiaci, ako hrob a matka kropiaca chodby svojimi horúcimi slzami. Zmenil sa, preonačil na zviera s chtíčom po krvi, no nemali sme to spraviť. Viem, že tak v útrobách srdca cítiš aj Ty. Bol to predsa náš brat!  Vtedy, ako skántril otcovho  hnedáka, akoby som tušil, že toto je latka, ktorá sa nemala prekročiť. Klávesa klaviatúry, do ktorej sa nesmelo udrieť.

Keď si s ním bojoval a vaše telá sa splietli v pevnom klbku, mal som chuť ujsť. Mohol som tak urobiť, no hlboko vnútri som vedel, že Adolfa musíme zastaviť, inak sa jeho krvavá púť prenesie všade a on sa stane nezadržateľnou povodňou. Spomínaš na okamih, keď si ho zranil? Nôž ostal trčať z kože, ako klin zo steny, prichystaný na zavesenie ťaživého obrazu. Ryčal, metal sa a neskrotné oči mu blčali tisíckami pekelných iskier.

 A ja som ho následne dorazil…

Ešte teraz cítim, ako sa mi trasie každý úd v tele. Tie vidly som už nikdy nevzal do rúk a v živote by som ich nechcel vidieť. Radšej nech umriem v neľudských mukách…

Prosím ťa, odpíš mi, čo najskôr. Tých pocestných, čo zmizli z Berkelho farmy,  už isto nikdy nenájdu, som presvedčený, že práve Adolf si ich s príslovečným apetítom dal na neskorú večeru a tuším, že Ty si rovnakého názoru.

Už sme spolu dlho nepísali, a preto dúfam, že sa Ti darí dobre. Pretože mne nie…

Najprv som myslel, že ma morí nejaká zradná choroba, absolvoval som pravidelné vyšetrenia, starostlivo som si prezeral raňajšie podkovy pod očami a zrenice, kaliace sa žltou farbou. Postrádam chuť na jedlo a manželka sa sťažuje, že sa jej nevenujem.

Neviem, akosi na ňu nemám čas.

V noci sa budím spotený a srdce mi bije, ako kanárik v klietke, vyplašený na smrť. Som bledý a bez života. Sucho  v ústach, svrabivé pocity po celom tele. Niečo sa deje. Dokonca sa chodím uprostred nocí napchávať surovou hovädzinou.

Zvýšil som jej nákupy, musím mať dostatok, strašne mi chutí a milujem, keď  je nasiaknutá šťavou a troškou krvi. Trhám ju hryzákmi, ako mäkký,  práve z pece vytiahnutý chlieb. Zmyselná záležitosť. Čo sa týka zubov, mocnejú mi. Viem že sa Ti to bude zdať absurdné, no je to tak. Mám ich pevné, ako tridsaťročný mladík, korene, ako stáročné duby a zrak…vidím veci o akých som predtým ani nesnil. Aj najtajnejší beh drobnej myšky, pohyb pavúka na stene, jelšový lístok plávajúci v septembrovom vánku. Neujde mi nič. Naozaj.

No najhoršie veci sa dejú vnútri. Počínam všetko nenávidieť. Rodinu, dcérku , ženu, takisto susedov. Mávam chvíľky zlostného amoku, kedy by som ich najradšej vypitval. Braček, je mi skutočne do plaču. Akoby sa zo mňa na povrch predierala osoba , ktorá tam celé veky mlčky spala. Pazúriskami si razí cestu cez srdce, rebrá a hrudný kôš a blíži sa deň, keď vykuklí a pohltí ostatok.

Minulú stredu som kúpal malú Aly. Čľapotala sa a smiala, rozhadzovala ručičkami a mal som pocit, že som ešte nikdy nevidel šťastnejšiu bytosť. A v tom som pozrel na vodu. Bola hlboká a tmavá. Veľmi ľahko by sa v nej utopila. Už rozumieš? Veľmi ľahko…

V noci sa niekedy pritúlim k žene a jej krk ma vábi tak živelnou silou, že odolám, len keď si okamžite naplním žalúdok kusom mäsa. Bože,  ako by som ho s radosťou rozdriapal a jazykom nasával teplú, rinúcu sa krv. Nevieš si predstaviť, čo je to za chtíč. Ako, keď prvý krát okúsiš hašiš, omámi ťa a napojí blaženosťou.

Myslím, že je to dedičné, vlastne ani neviem, či nemáš podobné problémy. Teraz sa šialene smejem. Bláznim. Naša rodina si nesie ťaživú kliatbu a ja nerozumiem prečo. Možno  mi budeš vedieť napísať nejaké poznatky o ktorých neviem. Prosím ťa, skús. No zároveň ťa žiadam o inú láskavosť…

Keď odpíšeš, zober Alenu a presťahujte sa niekde, kde Ťa nebudem môcť nikdy nájsť!  Je toľko krásnych a podmanivých miest. Apelujem na Teba len z čírej bratskej lásky. Vieš, že sa už nespoznávam? 

Niekedy mám strašnú chuť odísť do Baltomu, nájsť Ťa, aj s detičkami a ženou, všetkých zviazať, ponížiť a vstrebávať telesný strach a unikajúci moč. Bránim sa nutkaniu mučiť Vás a krájať tými najhroznejšími, reznými predmetmi. Vetriť pot, zápach bolesti, vznášajúci sa ako vlhký opar v tvojom dome. Kriste braček…Mám chuť Vás všetkých po jednom pozabíjať…

Ujdi, ak ešte môžeš. Adolf sa vrátil a derie sa skrze mňa rýchlo na slobodu. Už ho skutočne neudržím.

Prepáč, no musím končiť. Žena sa vrátila domov a v kuchyni varí večeru. Rozvoniava tu aróma pečeného mäsa a francúzskeho drezingu. Mával som to strašne rád. No dnes?

 Sliny sa mi zbiehajú len na ňu, držím sa už z posledných, konečných síl. Je to veľmi blízko, iba pár metrov…stačí len zaboriť špičáky do nežného, rozpáleného bruška.

Som tak hladný…

Tak zbohom. Opatruj sa a mysli na mňa. Už skutočne končím.

 

So smútkom, Tvoj stále oddaný Timotej.

Sdílejte článek

  1. Profilový obrázek
    romano 12 dubna 2011 v 14:12

     Isaac, také chválospevy hádam až nie:) ale fakt díky. Inak, ak by si chcel nejaku riadnu kritiku na menšie dielko, čo napíšeš, odporúčam http://www.fantazia.sk, je tam súťaž Ohnivé pero, každý týždeň v pondelok sa pridávajú dve krátke minipoviedky a tam zožneš už kritiku vyššieho rangu:) Organizuje to celkom známa slovenský fantasy spisovateľka Alexandra Pavelková a aj ja tam občas nejaký horor pošlem. Ďalej odporúčam tento program na analýzu textu: http://www.maneti.sk/analyza-kvality-textu   je to fajn programík, ktorý ti kontroluje či neopakuješ moc slová, či nepoužívaš príliš dlhé vety. mne ho odporučili tiež, takže ho len posúvam ďalej:) Pravdaže, nedá sa ním všetko riadiť, ale pomôžee

  2. Profilový obrázek
    Isaac 12 dubna 2011 v 00:38

     

     Hra se slovy byla naprosto parádní stejně jako přirovnání! Já osobně
    si sice dokážu hrát se slovy jako s rubikovou kostkou, ale přirovnání
    mi nikdy nešlo. Slohově jsi mě naprosto ohromil, až mnou projíždí čirá
    závist.

    K povídce žádné výhrady nemám, nápad dobrý, krátký a celkem zajímavý.
    Musím souhlasit s kolegou níže, jan tak dál a budu se těšit!!!

Nový komentář