16.poschodie


Volám sa Rosamunda Antalová. Mám 43 rokov a pracujem ako chyžná v hoteli. Na tomto mieste pracujem už dva roky, ale pred tým som pracovala ako chyžná v hoteli Delfín. Mala som to tam rada. Slušný plat, slušní ľudia, dobrý kolektív. Už od malička som mala zmysel pre poriadok a keď som si ako chemická laborantka po prepustení nevedela nájsť prácu, nastúpila som sem. No neprišla som vyrozprávať svoj životopis. Prišla som vyrozprávať jeden desivý príbeh, na ktorý do konca života nezabudnem.

Hotel Delfín je nenápadná budova, stlačená medzi okolitými činžiakmi. Svoje služby ponúkal hocikomu a navyše pomerne lacno, už od počiatku 20. storočia. Hotel má osemnásť poschodí a môj príbeh sa odohral na jednom z nich. Na každé poschodie sa dá dostať výťahom, ktorý je všemožne chránený proti výpadkom elektriny. Ten deň, ktorý som si na dosmrti zapamätala, som mala nočnú smenu. Nemám nočné rada, pretože potme idem do roboty aj z roboty. Pozrela som sa na výpis a mala som upratať 16.poschodie. Nemala som na výber, lebo ráno tu mal byť ubytovaný zájazd. Nedesila ma ani povera starých chyžných, pracujúcich tu už dlhé roky, že tu máta duch magnáta, ktorý tu bol ubytovaný asi pred šesťdesiatimi rokmi. Povera vraví, že po niekoľkých ohlasoch personálu na dvere jeho izby, sa dvere stále neotvárali, a tak bol privolaný údržbár a dvere boli vypáčené. Všetkým zúčastneným sa naskytol desivý pohľad. Manažér, už asi 70-ročný muž, ležal na posteli celkom nahý, pričom cez tepny na rukách a hrdle sa mu tiahli neprehliadnuteľné rezy. Pohľad do kúpeľne naznačil, že spomínané rezy sa zrejme vykonali tu, pretože umývadlo bolo naplnené krvou, ktorá neodtekala, pretože odtok bol upchaný ktovie čím. Záhadou však naďalej zostáva, ako sa ten nešťastník mohol dostať na posteľ, keď v umývadle nechal skoro dve tretiny krvi. Hotelu hrozilo, že ho zatvoria, no vďaka diskrétnosti sa to vyše šesťdesiat rokov úspešne tajilo. A ja som to poschodie s tou izbou mala v tú noc upratať. Na poschodí sú štyri izby a to by som mala mať hotové za chvíľu-uvažovala som po ceste výťahom. Výťah zastal a číslo nad otvorenými dverami výťahu oznamovalo, že som na šestnástom poschodí. Vykročila som do chodby vedúcej k izbám a dvere výťahu sa za mnou s jemným buchnutím zatvorili. Urobila som prvý krok, keď v tom zhasli svetlá. Oblial ma studený pot. Zostala som v tme len s načerveno svietiacimi tlačítkami výťahu. Po dlhom váhaní som vykročila do chodby s izbami, pretože sa mi zdalo akoby sa odtiaľ šírilo slabé svetlo. Moje zdanie ma nesklamalo, skutočne sa zo škáry pod dverami poslednej izby šírilo na chodbu slabé sliepňavé svetlo. Vedela som, že tu nebude všetko s kostolným poriadkom. Veď vypadol prúd a izby mali byť neobývané, pripravené na upratanie. Rozhodla som sa, že nebudem riskovať a vrátim sa k výťahu a privolám ho, veď výťah vďaka záložnému generátoru funguje vždy. Podišla som k výťahu a stisla som tlačidlo privolania. Čakala som, že budem počuť naskočenie motora a kabína sa začne neochotne sunúť nahor. Keď po stlačení tlačidla zostalo aj naďalej ticho, pomaly ale iste sa ma zmocňovala panika. Čakala som asi 10 minút aj keď sa mi to zdalo viac. Opäť som podišla ku dverám izby, v ktorej sa ešte stále, aj napriek tme na chodbe, svietilo. Dych sa mi zrýchlil a srdce mi bilo niekde v hrdle. Asi 10 minút som nerozhodne načúvala pri dverách. V tom som začula akoby sa niekto zdvihol z postele a začal sa pomalými, šuchtavými krokmi blížiť k dverám. Musela som sa veľmi premáhať aby ma neovládla hystéria. Našťastie ma zachránil pud sebazáchovy a rozbehla som sa k výťahu. Mačkala som tlačítko ako divá, keď som konečne začula ako naskočil motor. Vydýchla som si, no v tom som začula ako sa otvorili dvere, chodbu s izbami zaplavilo svetlo a dvere sa zasa zavreli. Chvíľu bolo ticho no v tom som začula ako sa zasa tie šuchotavé kroky pohybujú po chodbe. Približovali sa ku mne! Výťah sa stále rovnako neochotne sunul nahor a ja som chcela z bezmocnosti vrieskať. O pár sekúnd to malo byť v chodbe s výťahom! Mala som pocit akoby niekto silou vôle ten výťah spomaľoval. Dvere sa konečne otvorili, a ja som do výťahu doslova vpadla. Keď som vystúpila z výťahu do haly, svetlá už normálne svietili. Musela som vyzerať strašne, pretože všetky oči sa upierali na mňa. Hoteliér, čerstvý päťďesiatnik ku mne pristúpil s otázkou, čo sa stalo. V krátkosti som mu vysvetlila, čo som zažila. Jednal so mnou veľmi zdvorilo. Išli sme spolu do jeho kancelárie, kde mi vysvetlil, že podobný prípad sa už stal a že by povesti hotela nepomohlo, keby sa rozšírilo, že sa tu dejú podivné veci. Na horory sa nepozerám ani doma v televízií a nepotrebujem ich mať ani v práci, preto som bez okolkov podala výpoveď. Hoteliér to aj akosi očakával, no poprosil ma aby som vec ďalej nerozširovala a zachovala diskrétnosť. Na dôvažok mi ponúkol celkom slušné odstupné.

O dva týždne som už pracovala v inom, menšom hoteli, v celkom novej stavbe, kde nebolo potrebné pracovať na smeny a v ktorej by malo byť všetko v poriadku. Na moju nočnú príhodu som pomaly začala zabúdať, keď som si raz v jedno ráno v novinách všimla krátky článok. Bola v ňom fotka akejsi mladej ženy, ktorá je už týždeň nezvestná. Na tom by nič desivé nebolo, skôr poznámočka, že žena len týždeň pracovala ako chyžná a naposledy ju videli jej kolegyne na nočnej. Ako chyžná v hoteli Delfín. Uvedomila som si, že nebyť šťastia a môjho rýchleho, impulzívneho konania, mohla tam byť moja fotografia.

Sdílejte článek

Nový komentář