Režie: Woo-cheol Lee
Rok výroby: 2005
Délka: 94 min
Země: Jižní Korea
Hrají:
Hyeon-a Seong … (Hong Mi-ju)
Da-an Park … (Kim Tae-yeon)
Ho-bin Jeong … (Jun-ki)
Jin Woo … (Kyung-ran)
Na-woon Kim … (Sun-ae)
…a další
K ázijskej hororovej tvorbe som sa dostal len nedávno. Dlhú dobu som ju úplne ignoroval, keďže jediné správy, ktoré sa mi o nej dostávali do uší, boli správy týkajúce sa „tvorivých“ amíkov a ich miliónteho remaku nejakého ázijského hitu. Nebolo to ale tak dávno, čo moju zvedavosť po východnom hororovom umení ako blesk z čistého neba prebudil film Gwai Wik alebo ak chcete Re-Cycle. Preto, keď bola možnosť zhliadnuť film Cello, nezaváhal som ani minútu.
Tento film vo mne vyvolal niečo, čo som už naozaj dlho nezažíval. Tesne po dopozeraní filmu mnou lomcovalo niekoľko protichodných nálad, ktoré vyvolal táto snímka. Prečo? Jeho pozeranie bolo viac ako zaujímavé. Prvých asi 30 minút som mal chuť film vypnúť a venovať sa niečomu zmysluplnejšiemu, keď v tom prišla scéna a ja som čumel na monitor ako obarený. Po 10 minútach úžasu však nasledoval šok z toho, prečo ešte sedím pred takou kravinou, keďže dej začal byť pomalý a divný. Tento film bol naozaj horor, keďže chvíľami som mal chuť poslať anonymný výhražný dopis režisérovi, keďže takto hnusne zabil môj čas, ale o sekundu, minútu, alebo ďalšiu scénu som mal chuť poslať mu blahoprajný telegram s prianím a odkazom:“Bravo Majstre !!!“
Ide o film, ktorý je priam prepchatý rozpormi. V jednom momente dáva všetko zmysel a v zápätí sa akákoľvek videná logika zborí ako domček z karát. Vo chvíli, keď prišli na rad titulky, zamyslene som začal hypnotizovať sychravé počasie vonku a pomaly som si utrieďoval myšlienky. V hlave mi znel opojný a démonický zvuk violončela a do centra myslenia sa neustále predostierali nové otázky. Ako to bolo? O čom to bolo? Ktoré bola pravda a ktoré bolo…? Bolo to skvelé? Alebo trápne? Bolo to originálne? Alebo úplne otrepané? Tieto a mnoho iných otázok sprevádzali moje úvahy.
Film vznikol na hororovo exotickom mieste – Južná Kórea. Režisér a zároveň autor scenáru Woo-cheol Lee zasadil príbeh do pokojného života istej kórejskej rodinky. Mi-ju, matka rodiny, zároveň aj hlavná postava filmu, je inštruktorka hry na violončelo, ktorá si naplno užíva rodinné šťastie, spolu zo svojím manželom, dvoma dcérami a manželovou sestrou /ospravedlníte dúfam absenciu ostatných mien, ale sú všetky skoro na jedno kopyto /. Jediný problém zažíva so svojou staršou dcérou, ktorá je už od narodenia iná ako ostatné deti. Nikto nevie čím je spôsobené to, že nerozpráva, a jej maximum, týkajúce sa reakcií na okolité podnety je tupí pohľad do prázdna. Idylka sa však končí v momente, keď sa Mi-ju stretne zo svojou bývalou žiačkou, ktorá jej vyčíta svoj hudobný neúspech. Navyše jej začnú prichádzať výhražné sms-ky a korunu všetkému dá prízrak z minulosti, ktorý bude Mi-ju stále viac a viac prenasledovať…
Úprimne povedané, ani neviem či vám tento film odporučiť. Ja osobne som ním bol doslova priklincovaný, ale je viac ako pravdepodobné, že drvivú väčšinu bežných hororových „spotrebiteľov“ moc nenadchne. Ak by som vám ho odporučil, riskujem možné útoky ala : „ To čo za nudnú hovadinu si odporúčal?“ Ak by som, ale zase tvrdil že tento film je úplná strata času, klamal by som sám seba, keďže ja ho za stratu času nepovažujem. Ako som už hore uviedol, je to film plný rozporov. S rozpornou možnosťou jeho chápania, s dejovou líniou plnou rozporov, s hlavnou predstaviteľkou ktorá je rozpor sama o sebe.
Skutečně jde o poněkud odlišný snímek, než
jsme u jihokorejců zvyklí. Film nás sice zezačátku příjemně navnadí, ale
to je na dlouhou dobu všechno. Do první smrti je děj docela nezáživný,
atmosféra až moc upjatá a “přeslazená” Poté se však kvalita zvedla
směrem vzhůru doslova bleskovou rychlostí a následujících zhruba
35.minut nabídne tradiční asijskou podívanou. Je jen škoda, že úplný
závěr zbytečně natáhli. Jinak konečné rozuzlení lze odhadnout již zhruba
v polovině děje, takže divák ani nebude moc překvapený. Nejvíc musím
pochválit výběr hereček!
Podle mě trošku „netradiční“ asijská duchařina. Sice tu je klasický černovlasý dlouhovlasý duch (naštěstí to ale tentokrát není malá holčička), i na krev dojde a má to „tradiční“ zápletku, ale připadá mi to trošku komorněji pojaté a hlavně více psychologičtější horor než klasická duchařina. A k tomu docela dobře natočený. A snad proto je to tak dobrý.
No já mám podobný styl hororů rád. Jestli se mi toto dílo dostane někdy pod ruku, rád si ho prohlédnu – pěkný článek.
Pěkný článek. Vyvolal jsi ve mně otázku, zda se na film kouknout či ne